Posledná krížová výprava Merkelovej a Erdoganov samopuč? Politológ Hrabina a jeho tvrdý pohľad na vec

18.7.2016 16:00

Politológ Jozef Hrabina opäť prináša svoj pohľad na situáciu uplynulých dní. Tentoraz si zobral na mušku (ne)úspešný prevrat v Turecku, rolu Ruska a USA v celom probléme a čo to znamená pre Angelu Merkelovú a Európsku úniu.

Posledná krížová výprava Merkelovej a Erdoganov samopuč? Politológ Hrabina a jeho tvrdý pohľad na vec
Foto: TASR
Popis: Pokus o štátny prevrat v Turecku

Prevrat v Turecku je v skutku zaujímavá hra, ktorú rozohral neznámy šachista. V Turecku už vyše roka pozorujeme série teroristických útokov a vládne jednotky bojujú s vlastnými občanmi na juhovýchode krajiny. V každej inej krajine by sa táto situácia nazývala občianska vojna, ale tým, že Turecko je jeden z dvoch najsilnejších spojencov USA na Blízkom východe a zároveň členom NATO, sú to „len“ teroristické útoky. Prezident Erdogan označil za hlavného strojcu puču Fetullaha Güllena, kazateľa žijúceho vo Filadelfii a majúceho milióny prívržencov. Heslá pučistov niesli jasnú správu, demokracia, sloboda a ľudské práva. To by opäť zapadalo do kontextu v súvislosti s Turkom žijúcim v Amerike, lenže už tam sa oficiálna verzia začína trieštiť. Charakter puču, ktorý podľa médií inscenuje armáda a je riadený zo zahraničia duchovným (sekularistom), určite nebude niesť heslá o slobode a demokracii. Tu prídeme do roviny, keď sa nám otvára scenár tzv. „farebných revolúcií“ a „Arabskej jari“, kde sa výrazne angažoval tretí sektor z USA  a používal tie isté heslá.

Lenže na rozdiel od spomínaných revolúcií sa pred pučom neobjavili žiadne protestné akcie, nebola mobilizovaná verejnosť a sociálne siete (v Turecku silno cenzurované) neslúžili ako aktivátor demonštrácií. Buď to bol naozaj nepodarený armádny puč jednej z najlepšie vyzbrojených a vycvičených armád na svete bez akejkoľvek podpory verejnosti, alebo Erdogan zahájil veľkú hru s názvom „prezliekanie kabátu“. Pre dotvorenie obrázku o armáde Turecka, výdavky na obranu v roku 2015 boli 18,18 mld USD pri hrubom domácom produkte 718 mld USD, čo robí z Turecka štrnástu krajinu v rebríčku výdavkov na zbrojenie s približne 2,5 % celkového HDP priradeného na obranný rozpočet.  Každý revolucionár dobre vie, čo ho čaká v prípade neúspešného pokusu o prevrat, a pokiaľ je niekto ochotný riskovať svoj život v revolúcii, ktorá nie je vôbec dobre pripravená, tak ako sme mali možnosť vidieť v pokuse o prevrat v Turecku, je buď blázon, alebo mu je ľahostajný vlastný život a životy jeho nasledovníkov.

Erdoganov samopuč

Je tu ale ešte tretia možnosť, s ktorou mnohí publicisti a analytici prichádzajú v posledných dňoch. Puč bol zorganizovaný samotným prezidentom Erdoganom. V tomto článku sa budem taktiež zaoberať touto možnosťou, ale len čisto zo špekulatívneho hľadiska. Fakty, ktoré uvediem, sú pravdivé, no závery sú čisto len mojou dedukciou, o ktorej pravdivosti nám bude vypovedať až sám čas a vývoj situácie v medzinárodných vzťahoch.

Turecko je demograficky veľmi rozmanitou krajinou, o čom svedčí aj jej geografická poloha - zo severu máme čiernomorskú oblasť, na západe leží v Európe a obmýva ho Egejské more, na východe sa nachádza oblasť Kaukazu a Náhorného Karabachu, zatiaľ čo na juhovýchode sa začína oblasť Blízkeho východu a na juhu obmýva Turecko teplé Stredozemné more. Krajina od začiatku revolúcií Arabskej jari zažíva nápor utečencov a zároveň menšiny v krajine často veľmi ostro vystupujú voči postoju Turecka vo vojne v Sýrii, spomeňme len Kurdov. Pred vypuknutím revolúcie bola Sýria súčasťou ekonomicko-integračného zoskupenia s Tureckom a tiež boli silní regionálni partneri. Celková situácia v Sýrii ostro rozdeľuje spoločnosť v Turecku a názory verejnosti sa často líšia od oficiálnych správ.

K pokojnej situácii v krajine neprispelo zostrelenie ruskej stíhačky SU-24 po vstupe Ruska do konfliktu v Sýrii. Pri incidente zahynul pilot stíhačky a príslušník ruskej námornej pechoty. Po tomto incidente prišlo k ochladeniu vzťahov Moskva - Ankara, pretože sa Turci veľmi ostro vyhranili - odmietli sa ospravedlniť a odškodniť pozostalých. Po útoku však ruská rozviedka zverejnila informácie o obchode Islamského štátu s ropou. Satelitné snímky jasne ukazovali cisterny s ropou patriace IS smerujúce zo Sýrie do Turecka a na základe týchto informácií ruské letectvo začalo bombardovať zásobovacie trasy, čo viedlo k prerušeniu finančných tokov pre IS z obchodu s ropou. Veľmi podstatná je informácia o obchode medzi Ruskou federáciou a Tureckom. Rusko a Turecko mali pred uvedeným incidentom vynikajúce vzťahy.

Samooslabenie Turecka?

Turecko tesne pred ním začalo výstavbu najväčšej mešity v Ruskej federácii, Rusko podpísalo kontrakt na výstavbu jadrového reaktora v Turecku, ruskí turisti boli hnacím motorom turistického ruchu v tureckých letoviskách a nemôžeme zabúdať na jednu veľmi podstatnú vec a tou je čiernomorský priestor. Ruská čiernomorská flotila je najsilnejšou flotilou v regióne a najbližší bod z Ruskej federácie do Turecka je cez more cca 290 km. Mnohí analytici sa v čase zostrelenia ruského SU-24 nestačili diviť, čo mohlo spôsobiť takéto iracionálne správanie sa dvoch blízkych obchodných partnerov a čo môže prinútiť krajinu bez akéhokoľvek jadrového arzenálu a tiež s preukázateľne slabšou námornou flotilou, zaútočiť na jadrovú veľmoc, ktorej hranice sú vzdialené necelých 300 km cez more.

Ak by sme zašli do konšpiračných teórií, vychádzal by nám vplyv zo zahraničia, ktoré sa po vstupe Ruskej federácie do vojny v Sýrii tvárilo veľmi nešťastne. Na druhú stranu to pomohlo medzinárodnej koalícii bojujúcej proti Islamskému štátu nájsť hlavné mesto IS, a dokonca aj podniknúť nejaké naozajstné kroky, lebo dovtedy mal celý svet pocit, že na Blízkom východe vznikla nová jadrová veľmoc, ktorá vlastní stealth technológiu a ani sme o tom netušili. Ak by sme vzali do úvahy, že si Turecko obhajovalo obchodné záujmy, ktoré vychádzali z pašovanej ropy od IS, boli by sme príliš naivní. Bolo by zaujímavé dostať sa k štatistickému údaju o výnose z tohto obchodu, ale v rámci reality buďme pri zemi a rátajme s tým, že obchod Turecko - Rusko bol výnosnejší ako Turecko - IS. Z toho vyplýva, že Turecko išlo proti vlastným obchodným záujmom v prípade ochladenia vzťahov s Moskvou.

Gratulácie z Moskvy

V tomto prípade je veľmi zaujímavý kontext biznisu s utečencami, keď si Turecko pýtalo od EÚ 200-tisíc eur za jedného ubytovaného utečenca. Táto bláznivá požiadavka sa ešte bláznivejšie podobá na snahu tureckého prezidenta o kompenzáciu škôd vzniknutých z prerušenia obchodných stykov s Moskvou. Čo sme však videli začiatkom mesiaca, bol prvý krok tureckého prezidenta v snahe o reštart vzťahov s Moskvou, keď prezidentovi Putinovi povedal, že je mu ľúto zostrelenej stíhačky Su-24. Nebolo to ospravedlnenie ani doživotná penzia pre pozostalé rodiny, ale je to náznak zmeny kurzu v zahraničnej politike Turecka. 17. 7. 2016 prezident Putin v telefonáte s Erdoganom odsúdil pučistov a pogratuloval prezidentovi k zvládnutiu situácie.

Už dlhšie sa Turecko brojí so sériou teroristických útokov, ktoré by sa dali označiť za občiansku vojnu spôsobenú nelogickým správaním tureckej vlády, či už v Sýrii, v obchode s Ruskom, alebo represívnymi praktikami vlády. Posledný útok v Istanbule bol však celkom iný, ako poznáme zmätočné bombové atentáty zle vycvičených bojovníkov z IS. Na istanbulskom letisku zaútočili štyria útočníci s automatickými zbraňami, mali presne stanovenú taktiku a paľbou z automatických zbraní nahnali vystrašený dav do miest, kde boli nastražené nálože, ktoré vybuchli presne načas. Nebola to ani akcia vlkov samotárov, o ktorých často nevedia spravodajské služby, ani akcia zle vycvičených teroristov. Mnohí analytici tieto útoky označujú za varovný prst pre Erdogana, ktorý sa začal vymykať kontrole. Mohli to byť práve ozbrojené zložky pokúšajúce sa o prevrat v krajine, ale zároveň to mohla byť intervencia zo zahraničia.

Analytici sa líšia v názorovej rovine, že či ide o prinútenie Erdogana prestať s nezmyselnými požiadavkami voči EÚ, prinútenie tureckého prezidenta ospravedlniť sa Rusku, alebo či spravodajské zložky vycítili snahu o obrat zahraničnej politiky Turecka, ktoré prestalo profitovať z obchodu s IS, zároveň pochopilo náladu v EÚ po brexite a neistú pozíciu USA v úlohe hegemóna, ktorá sa s istotou končí, akurát sami nevieme, či to bude po prezidentských voľbách, alebo či USA potiahnu svoj ničím nekrytý potápajúci sa dolárový koráb do záhuby až po nepodpísaní TTIP, alebo po inej ekonomickej udalosti, ktorá prinúti Spojené štáty sa stiahnuť do izolácie.  

Otáčanie kariet

Ak vezmeme do úvahy uvedené informácie, vychádza nám niekoľko vzorcov. V prvom variante sa Turecko nikdy nesnažilo byť najlepším spojencom USA, a už vôbec nechcelo ísť proti svojim obchodným záujmom s Ruskou federáciou. No ako už poznáme starý dobrý vzorec revolúcií naprogramovaných Condoleezzou Riceovou, v dokumente Strategické plánovanie na fiškálne roky 2007 - 2012 a jeho obdobe vytvorenej Obamovou administratívou, tak každý režim  na Blízkom východe po snahe obrátiť kurz svojej zahraničnej politiky padol za obeť prazvláštne podobným revolúciám. Z toho vyplýva, že Erdoganova stratégia otočiť kartu práve v tomto období je neskutočne prezieravá.

USA momentálne nedokážu zakročiť voči Turecku, keďže sa nachádzajú nebezpečne blízko historických prezidentských volieb. Pokiaľ by USA intervenovali v podobe pokusu o prevrat v Turecku (to sa týka aj toho, čo sa už uskutočnil), bol by to ďalší konflikt na Blízkom východe, ktorý by jednak zničil odkaz prezidenta Obamu a zo známej šablóny vieme, že by musel zo svojho doterajšieho váženého spojenca urobiť diktátora a zločinca. Čo nie je v Erdoganovom prípade problém, problémom je vysvetliť to voličom. Na také otočenie verejnej mienky jednoducho dva mesiace pred voľbami nestačia. Zároveň by prevrat podporovaný USA v Turecku prehral voľby demokratom, za ktorých kandiduje Hillary Clintonová, a tá sa nijako netají ambíciou pokračovať v Obamovej politike. To znamená, že Obamova administratíva nesmie nijako zakročiť voči Turecku minimálne do momentu, kým nebude jasné, že Clintonová voľby vyhrala, a to si Erdogan uvedomuje.

Zároveň puč mu umožnil vykonať čistky v armáde, súdnictve a opozícii. O tureckej armáde je už dlhšie známe, že ochladením vzťahov s Ruskom a zákrokmi voči vlastným občanom sa štiepi jej názorové jadro. Tento variant by vysvetľoval fenomén, ktorému mnohí analytici (vrátane mňa) absolútne nerozumeli, a to nelogické a až samovražedné správanie Turecka voči Rusku v prípade občianskej vojny v Sýrii. Budem citovať Oskara Krejčího: „Ide o vrstvenie v diplomacii, keď na jednej strane vidíme podpisovanie kontraktov za miliardy dolárov a na strane druhej štáty stoja proti sebe v regionálnom konflikte.“ Išlo o vysvetlenie vzťahov Rusko -Saudská Arábia, zatiaľ čo vzťahy s Tureckom boli zmrazené, ale v tom čase to bolo jediné logické vysvetlenie, prečo sa Turecko začalo správať tak iracionálne. Do karát tejto teórii nahráva, že Turecko už stiahlo vojská z Iraku. Zároveň puč umožnil Erdoganovi sa zbaviť prepojení na časť spoločnosti, ktorá sympatizuje s USA. Vidíme to na pripísaní viny Fetullahovi Güllenovi, ktorý je zástancom demokracie, ľudských práv a žije v USA. Erdogan už stihol odvolať aj 2 800 sudcov.

Posledná krížová výprava Angely Merkelovej

Druhou možnosťou je snaha prinútiť Turecko spolupracovať s Ruskom nazad v rámci globálnej agendy. Nerozumiem však, prečo potom celý svet brojí proti Rusku a zrazu sa niekto snaží o ich priblíženie, a najmä v bode, keď pochopíme, že Turecko je členom NATO, ktorého samit vo Varšave bol ukážkou totálnej neochoty Aliancie spolupracovať a Ruskom.

Treťou možnosťou je, že turecký prezident všetky tieto akcie vykonal úplne autonómne. Neexistoval žiaden zásah zo zahraničia pri zostrelení ruskej stíhačky a prevrat zinscenoval len kvôli čistkám v nespokojnej spoločnosti. To by poukazovalo na fakt, že Erdogan sa nechal uniesť vlastnou mocou v krajine, ktorá má síce obrovský ekonomický potenciál a jednu z najsilnejších armád na svete, no na tvorenie vlastnej globálnej doktríny ešte určite nedorástla, a už vôbec nie z pohľadu snahy prinútiť Rusko hrať podľa Erdoganových pravidiel. V tom prípade došlo k obrovskej chybe v prezidentovej stratégii, a nie jednej. Tieto chyby sa nakopili do nespokojnosti v určitom spektre intelektuálnej spoločnosti a tá vyústila do nepodareného puču. Z môjho pohľadu to však bol príliš amatérsky puč bez podpory širokej verejnosti a skôr šlo o Erdoganove vlastné čistky, ktorý si tak upevnil moc v krajine a zároveň sa momentálne nachádza v pozícii „neobmedzeného vládcu“.

Dedukcia v tomto prípade je však príliš skorá, nevieme, čo stálo za pučom v Turecku. Vieme len, že ide o jednu zo série udalostí, ktoré v Turecku indikujú zmenu. V rámci zahraničnej politiky to vyzerá na reštart vzťahov s Ruskom a Erdoganovu správnu dedukciu, že na Západe sa na pozadí opakovaných teroristických útokov, potvrdení protiruského kurzu NATO a EÚ, brexitu a prezidentských volieb v USA chystá veľké zemetrasenie. Predikcia týchto udalostí nie je úplne možná, stále máme len málo indícií a príliš veľa možných premenných. V súčasnej situácii však vieme povedať, že ekonómovia už pomaly začali zvaľovať ďalšiu ekonomickú krízu na brexit. Za oceánom Donald Trump stále obhajuje politiku izolacionizmu a podpis TTIP vyzerá ako posledná krížová výprava Angely Merkelovej, ktorá po ňom zhorí v pekle pre vyslúžených politikov, ktorých si určite nikto dobre pamätať nebude. Samozrejme, netvrdím, že moja dedukcia je správna, a ak aj správna bola, ukáže nám až čas, do akej miery.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia

Ďalšie články z rubriky

Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

16:42 Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

POLITOLÓGOVIA V Českej republike panuje najväčší strach z utečencov zo všetkých krajín EÚ. Portál Pa…