No to je gól: Michaila Saakašviliho chcú vykopnúť z Ukrajiny. Tereza Spencerová má najnovšie informácie a nielen o tom

27.7.2017 15:10

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Nejde len o to, že Michail Saakašvili s najväčšou pravdepodobnosťou príde o ukrajinské občianstvo. V Kyjeve sa veci dávajú nebezpečne do pohybu, hovorí analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová, ktorá v rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch objasňuje aj vnútorný boj v administratíve Donalda J. Trumpa.

No to je gól: Michaila Saakašviliho chcú vykopnúť z Ukrajiny. Tereza Spencerová má najnovšie informácie a nielen o tom
Foto: SITA
Popis: Gruzínsky exprezident Michail Saakašvili

Trochu informačná bomba: Ukrajina vraj zrušila občianstvo Michailovi Saakašvilimu, záchrancovi národného boja s korupciou a veľkej gruzínskej „posile“. Stalo sa to vraj preto, že v čase vyplnenia žiadosti o občianstvo neuviedol, že je proti nemu v Gruzínsku vedené trestné stíhanie... Lenže to všetci vedeli. Čo všetko sa dá k tej veci dohľadať? A keď už sme pri Ukrajine, čo to vlastne politicky a informačne buble v Kyjeve? Táto správa je nečakaná, prídu ďalšie?

Saakašvili správu, že už nie je ukrajinský občan, najprv poprel, ale potom vyhlásil, že sa z neho rozhodne nestane migrant, pretože je „väčší Ukrajinec ako niekoľko tamojších poslancov“, pohrozil Porošenkovi prinajmenšom politickým koncom, zatiaľ čo niekdajšie kyjevské špičky mu už chcú občianstvo zase vrátiť, aby Porošenka v rámci vnútroštátneho mocenského boja aspoň naštvali... Celé je to pomerne bizarné, rovnako ako inak celkom zábavná špekulácia, že ukrajinský prezident si vraj chodil do Gruzínska dohovárať prípadný budúci azyl, ak by musel z Ukrajiny utiecť. A „ubytovanie all inclusive“ si chcel predplatiť práve vydaním Saakašviliho, ktorý je v Gruzínsku naozaj stíhaný za pestrú škálu zločinov, korupciou počnúc, a mám dojem, že bol dokonca vyšetrovaný aj v súvislosti s vraždou. Práve jeho vydaním do vlasti by sa navyše Porošenko efektne zbavil nepríjemného krikľúňa a kritika, ktorého mu navyše proti jeho vôli vnútili ešte Obama a USA. A keď už demokrati nie sú pri moci, prečo by sa tej egomaniackej príťaže nezbavil, že? Uvidíme, či sa to týka celého toho gruzínskeho „výsadku“, ktorý po Majdane prišiel so Saakašvilim „pozdvihnúť“ ukrajinskú ekonomiku aj demokraciu. Žiadny zázrak to teda rozhodne nie je.

Petro Porošenko

Petro Porošenko. Zdroj: SITA

Avšak otázkou je, či už Saakašvili naozaj nemá v USA žiadnych vplyvných priateľov a ochrancov, aby ho mohli skutočne vydať súdu do Gruzínska. Asi nemá zmysel sa tým teraz zaoberať, keď vlastne ešte vôbec nič nevieme. Ale predstava, ako si Saakašvili bez domova a občianstva musí hľadať uplatnenie v nejakej ďalšej farebnej revolúcii...

Osobne ma viac zaujal nedávno zverejnený zoznam asi osemsto štátnych podnikov, ktoré Kyjev musí pod tlakom Medzinárodného menového fondu privatizovať. Okrem tovární, divadiel alebo napríklad prístavov sú v ňom aj cirkusy. Ako sucho konštatoval ukrajinský denník Vesti, hrozí, že im tam už nezostanú ani klauni...

Ako vidíte, nejde o „dezinformačnú agendu“, ale o informácie najprestížnejších svetových médií:

Z Washingtonu opäť prišli, ako sme už zvyknutí, „mixed signals“, čiže zmiešané signály smerom k svetovému dianiu. Na jednej strane nie je Donald J. Trump stále presvedčený o tom, že Rusko ovplyvnilo americké voľby, a je pripravený omilostiť sám seba aj svojho syna, na druhej strane Kongres schválil ďalšie sankcie proti Rusku. Ide asi o boj inštitúcií. Tak kam sa tento boj Bieleho domu proti „zvyšku washingtonského sveta“ dostáva? Iné zmiešané signály sa týkajú Sýrie: dôverné zdroje ministerstva zahraničia nedávno naznačili, že USA už nemajú záujem na odstránení Asada. DJT však tento týždeň vyhlásil, že Asad je zločinec a že musí zaplatiť za to, čo robí Sýrii...

To je podobné ako informačný šum okolo Saakašviliho. Aj vo Washingtone stále niekto – Trump, jeho ľudia z Bieleho domu, ministerstvo zahraničia, Pentagón, CIA, tá divná pani v OSN, médiá – niečo hovorí; väčšina slov, ktoré odtiaľ zaznievajú, si vzájomne protirečí, až odporuje, občas sa síce zdá, že ministerstvo zahraničia a Pentagón akoby spolu „išli“ proti Bielemu domu a Kongresu, ale ten pocit o chvíľku vyprchá pod ďalším mätúcim vyhlásením... Trump je v tom veľký fachman, pretože vie zmeniť názor aj trikrát týždenne a stále si pritom pripadá O. K. Staviť na to, čo sa dá vnímať ako skutočná politická línia, čo je vnútropolitický mocenský boj a čo len mlátenie prázdnej slamy na princípe „táram, teda som“, je čím ďalej, tým ťažšie. Nedivím sa, že minister zahraničia Rex Tillerson už dáva najavo, že by sa tej funkcie najradšej vzdal, pretože mu stále niekto – či už slovne, alebo aj činmi – hádže polená pod nohy a nenechá ho nezávisle pracovať. Je iróniou, že práve tento bývalý „petrolejársky princ“ zo spoločnosti ExxonMobil je podľa slávnej Naomi Kleinovej najväčším intelektuálom v celej Trumpovej administratíve. Takže ak sa funkcie vzdá, „lepšie to už nebude“. Už to bude fakt len horšie...

A rovnako podivné sú aj tie „nové“ protiruské sankcie, ktoré drvivou väčšinou schválil Kongres. Senát ich podľa všetkého bez problémov „jednohlasne“, teda až tak po komunisticky, odhlasuje a Trump zrejme nenájde odvahu ich vetovať. Možnože Tillersonova nespokojnosť vychádza aj z nich. Po 41 rokoch v ropnom biznise musí byť naštvaný, že „jeho“ odbor prehráva na celej čiare, pretože sankcie sa dotýkajú hlavne ropy a plynu, a tak bránia spoločnosti ExxonMobil a ďalším americkým koncernom v ďalších ziskoch. Už sa objavili „štúdie“, ktoré vypočítavajú, koľko miliárd dolárov a koľko desaťtisícov pracovných miest stratia USA práve len v dôsledku sankcií, ktoré zakazujú účasť v projektoch, v ktorých je zapojené aj Rusko. Týka sa to síce len nových projektov, tých prebiehajúcich nie, ale aj tak. Trump bol kýmsi, kto nemá žiadne väčšie peniaze v rope a plyne, dotlačený do situácie, keď bude musieť „prehliadnuť“ svoje sľuby o zamestnanosti...

Donald J. Trump

Donald J. Trump. Zdroj: TASR

Súčasne tým však posiela ku dnu veľké európske koncerny, ktoré majú miliardy v spoločných projektoch s Ruskom. Reč je o Shell, talianskom Eni, francúzskom Total, britskom BP, konglomeráte firiem podieľajúcich sa na plynovode Nord Stream; a geograficky je reč o území od Pobaltia až po Irak a Irán. Inými slovami, americký Kongres sa rozhodol, že ešte stále vládne svetu, a vyvolal tým veľký vzdor nielen v Rusku alebo Iráne, ale aj v samotnej Amerike a Európe. Z nášho pohľadu však bude najzaujímavejšia reakcia Európskej únie, pretože Nemecko a pár ďalších krajín okamžite – v rámci obrany záujmov svojich koncernov a pracovných miest – pohrozili, že na americké sankcie proti Rusku budú „adekvátne reagovať“. Uvidíme, čo z toho bude, ale už len zhoda medzi Ruskom a EÚ, ktorá má sama proti Rusku svoje vlastné sankcie, je svojím spôsobom až cimrmanovská. Je pritom zaujímavé, že podľa denníka The Washington Post zjednocujú nové americké sankcie proti Rusku dokonca aj odporcov plynovodu Nord Stream 2 s ich budovateľmi. Nie je to frajerina takto zjednotiť ešte pred pár dňami rozhádané stádo? Avšak kto staví na to, či sa Brusel Amerike vzoprie alebo či znovu skloní šiju a poslušne si kľakne?

Všeobecne je to však všetko celkom jednoduché: USA nútia Európu – v rámci NATO – zvyšovať zbrojné rozpočty na nákupy amerických zbraní a teraz sa k tomu „len“ pridáva ďalšia budúca povinnosť, teda nakupovať predražený a ekologicky šialený frackingový plyn v skvapalnenej podobe prevážaný cez celú zemeguľu v tankeroch... Nord Stream 2 je politický projekt, ale pre americký postup platí to isté. Ten prvý je citeľne lacnejší, ten druhý preto treba vnucovať silou. Takže čo z toho všetkého vo finále bude?

Mimochodom, šéf CIA Pompeo teraz vyhlásil, že Rusko je síce hrozné, ale najväčšou hrozbou pre USA je Čína. Pritom protiruskými sankciami chcú – možno ešte viac – poškodiť aj nás v Európe. Žeby nás všetkých nemali rovnako radi? Niekde je niečo veľmi zle...

Poľsko je zmietané krízou v súvislosti s novonastolenou politickou kontrolou súdov. Všeobecný naratív, ktorý je nám predkladaný, znie, že demokratická verejnosť bojuje proti autoritárovi Kaczyńskému. Avšak Kaczyńského strana aj naďalej vedie v prieskumoch. EÚ je znepokojená a premýšľa, že Poľsku odoberie hlasovacie práva. Ako si celú situáciu vysvetľujete vy?

Nesledujem poľskú vnútropolitickú scénu veľmi dôsledne, a tak sa priznávam, že je to z môjho pohľadu guláš. Videla som niekoľko vysvetlení, prečo prezident Duda, ktorý sa vďaka ultrakonzervatívcom vôbec dostal do funkcie, vetoval časť novej reformy, ale nie som z toho múdrejšia. No všeobecne, ruku na srdce, v čom je politická kontrola súdov taký mimoriadny „zločin“? V USA je to pravidelne súboj medzi republikánmi a demokratmi; s justíciou, nieto spravodlivosťou a objektívnosťou dotyčných, to nemá vôbec nič spoločné. Práve naopak, inak by sa o to asi tak nehandrkovali, že? A viní azda Ameriku niekto z nedemokratickosti či rovno autoritárstva?

Andrzej Duda

Andrzej Duda. Zdroj: SITA

Možno dôležitejšia je preto skutočnosť, že Poľsko sa v súčasnosti ocitlo na „ceste k vojne“ a niektoré výkriky, ktoré z varšavskej politickej scény zaznievajú, naozaj vyvolávajú obavu z blížiaceho sa ozbrojeného konfliktu. Síce možno „malého“, len s použitím nožov namiesto samopalov, ale aj tak. Vo vzduchu cítiť vybičované emócie a to nie je nič dobré.

Európska únia potom situácii nepomáha, keď sa vyhráža faktickým vylúčením Poľska zo svojich radov. Ak ho zbaví hlasovacích práv, tak prečo by mali zostávať? A ak nezostanú, nacionalisti si svoju moc len o to viac upevnia, a navyše sa zrejme zradikalizujú.

Na jednej strane je postup EÚ vo všeobecnosti celkom pochopiteľný – ak chceš hrať hru, tak musíš dodržiavať pravidlá. Avšak problém je v tom, že pravidlá sa drasticky menia počas hry a spôsobom, ktorý akceptujú len niektorí hráči. A tých odmietajúcich neustále pribúda, priznajme si. Namiesto hľadania nejakého kompromisu na nich však Brusel bazíruje, trvá na absolútnej poslušnosti a možno ani nechápe, že niekto môže myslieť aj inak. To je problém. Ak totiž „padne“ jedna krajina, či už to bude dobrovoľným rozhodnutím, alebo trestným vylúčením, tak sa začne EÚ rúcať, čo bude, všeobecne vzaté, škoda, pretože jednotná Európa má väčšiu nádej ako Európa rozdrobená na jednotlivé štáty. Ale možno je to logický vývoj. Únia začala ako spolok Nemecka a Francúzska plus Beneluxu a Talianska. Všetky tie štáty mali jasné spoločné záujmy, a tak celý projekt fungoval. Komu však napadlo, že ideálom bude akosi automaticky a bezmyšlienkovite rozširovať Úniu donekonečna, pretože je to jednoducho „skvelé“? Dnes len žneme to, čo nejakí megalomani zasiali.

Na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Podľa mňa bude najzaujímavejší postoj Únie voči protiruským sankciám, ktoré sú fakticky aj sankciami proti Európe. Skloní EÚ šiju? Alebo urobí „ty ty ty“ a až potom ju skloní?

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Líbya je fuč. Asad ostane. Rusko vyrába. Tereza Spencerová: Svet už nám neprikyvuje, kto nás ešte bude brať vážne? Náckovia v USA, fuj, starí esesáci O. K.?

6:00 Líbya je fuč. Asad ostane. Rusko vyrába. Tereza Spencerová: Svet už nám neprikyvuje, kto nás ešte bude brať vážne? Náckovia v USA, fuj, starí esesáci O. K.?

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ V Líbyi má na víťazstvo našliapnuté niekdajší spojenec USA, ktorého…