Marine Le Penová môže vyhrať! Prevratné správy z Francúzska

23.3.2017 6:00

Marine Le Penová môže vyhrať! Bol by to koniec Francúzska, ako sme ho doteraz poznali. Ale bolo by to horšie ako brexit? Nad tým sa v texte napísanom pre Parlamentné listy zamýšľa publicista a expert na francúzsku politiku Josef Brož, ktorý upozorňuje na rozpaky politológov pri zmienke hlavného súpera Le Penovej Emmanuela Macrona. Ten by rád pôsobil ako „čarovný princ“, ale môže byť len „bublinou naplnenou mydlovou penou s héliom“. Väčšina jeho voličov si nie je istá, či ho chce skutočne voliť.

Marine Le Penová môže vyhrať! Prevratné správy z Francúzska
Foto: SITA
Popis: Marine Le Penová

Nič nie je vylúčené! Prvýkrát v dejinách piatej republiky nie je zrejmé, kto ovládne na jar Elyzejský palác. Svoju šancu nechce prepásť nikto, medzi piatimi hlavnými kandidátmi však figurujú najmä traja ideovo pokrývajúci ľavopravé spektrum, ktorí to môžu dosiahnuť: François Fillon, Emmanuel Macron a Marine Le Penová. Prieskumy, ktoré favorizujú do druhého kola centristu Macrona, v ktorom by porazil Le Penovú, však zároveň upozorňujú na skutočnosť, že Macronov elektorát je značne ideovo slabý – a jeho volatilita vysoká. Takmer tretina voličov, nejakých 34 %, navyše ešte nevie, komu vlastne hodí svoj hlas.

Osem výskumných agentúr pravidelne sleduje pohyb na vzorke svojich respondentov, od tohtoročného februára dve z nich – Ifop a OpinionWay – každodenne (na počte 1 500 respondentov obmieňaných každé tri dni). Rozhodujúce faktory u každého z troch hlavných kandidátov tvorí široká škála vplyvov, z ktorých tri zásadné ovplyvnili pohyb na výskumnej škále.

Francúzska spoločnosť, rozdelená na dve časti, teraz prechádza stavom štiepenia na tri nekompatibilné jednotky. Dve doteraz dominantné politické strany sú rozvrátené. Elyzejský palác, sídlo prezidenta, už dnes zíva prázdnotou. Chaos, zvyšovaný deklarovanou antisystémovosťou, a to doslova všetkých kandidátov, pôsobí ako zánik systému. Potvrdzujú to svojimi úvahami aj mnohí ústavní experti a nezávislí politológovia.

Veľkí a malí kandidáti

O prezidentský mandát vo Francúzsku sa uchádza jedenásť kandidátov. Päť z nich, považovaných podľa odhadov možných výsledkov za tých najvážnejších – republikán François Fillon, radikálny socialista Benoît Hamon, centrista Emmanuel Macron a dvaja populistickí zástupcovia, ľavicový radikál Jean-Luc Mélenchon a pravicová populistka Marine Le Penová –, sa v pondelok večer stretli v prvej televíznej diskusii, ktorá trvala tri hodiny a ktorú organizovali súkromné televízne stanice TF1 a LCI. Diskusia napovedala, kde sú ich silné a slabé miesta.

Z diskusie však boli vylúčení ďalší kandidáti: suverenista Nicolas Dupont-Aignan, radikálni ľavicoví kandidáti Nathalie Arthaudová a Philippe Poutou, ďalej centrista Jean Lasalle, suverenista François Asselineau a ideovo úplne nezaraditeľný kandidát Jacques Cheminade. Tomu poslednému sa smejú, že príliš podlieha konšpiračným teóriám a ako program mal minule aj kolonizáciu Marsu. Nikto z nich nepovažuje toto vyradenie za korektné, kandidátka Robotníckeho boja (LO) Artaudová ho označila za „vážny zásah do demokratickej súťaže“ a potvrdenie, že „veľké médiá a kapitál zasahujú do demokratického systému“. Priestor získavajú „malí kandidáti“, väčšinou mimo okruhu hlavných médií – dané väčšinou ich slabými výsledkami z minulosti a takmer nepatrnými percentuálnymi výsledkami vo výskumoch.

Vybraní diskutujúci sa k tejto téme vyjadrili len okrajovo, napríklad kandidát Fillon, keď značne ironicky poznamenal: „Viem, že výskumy verejnej mienky sú veľmi cnostné, ale podľa týchto pravidiel by som sa tak nemohol zúčastniť ani primárok.“ Áno, práve Fillon sa koncom minulého roka stal prekvapivým víťazom primárnych volieb pravice a stredu, a to navzdory výskumom, ktoré favorizovali jeho konkurenta Alaina Juppého a Nicolasa Sarkozyho. Obaja jeho súperi boli nakoniec vyradení.

Ale francúzska prezidentská kampaň sa oficiálne začína až 9. apríla, čo bol tiež dôvod, prečo Najvyššia audiovizuálna rada (CSA) nepovažovala rozhodnutie televízií za diskriminačné. Prezidentské voľby sú vo Francúzsku od roku 1962 voľby priame a dvojkolové, tento rok sa odohrajú v dňoch 23. apríla a 7. mája. Po nich budú v júni nasledovať parlamentné voľby.

Zlomy, turbulencie a prepady

Do prvého kola prezidentských volieb teda zostáva niekoľko týždňov. Hoci sa výskumy verejnej mienky ukázali byť v mnohých predchádzajúcich prípadoch problematické – kandidát Mélenchon vyzval z tohto dôvodu opätovne v polovici marca na zákaz zverejňovania výskumov šesťdesiat dní pred voľbami (výskumy označil opakovane za „sondokraciu“), čím podporil parlamentný návrh, ktorý bol už v minulých rokoch, v rokoch 2010 aj 2011, predmetom diskusie –, stále zostávajú rozhodujúcim faktorom pre všeobecné posudzovanie potenciálnych výsledkov. V tom je základný kameň úrazu.

Avšak aj trendy, ktoré môžeme v poslednom čase sledovať podľa odlišných metód a počtu respondentov, poukazujú na rysy, ktoré obvykle pri povrchnom pohľade väčšina médií redukuje na svojho druhu športové zápasy, v ktorých bývajú už vopred vyhlasovaní víťazi a porazení. Nestačí totiž zaznamenať iba postavenie na grafickej mriežke, teda čísla a ich pohyb nahor alebo nadol, ale aj hutnosť elektorátu, pohyb v sociálnych skupinách a celkovú kryštalizáciu.

Doterajší zápas medzi troma až piatimi favorizovanými kandidátmi sa niesol v duchu troch zásadných zlomov. Boli nimi najprv primárne voľby, ktoré vygenerovali straníckych kandidátov Socialistickej strany (PS) a Republikánov (LR). Druhým zlomom bol ideový obrat favorizovaného kandidáta, bývalého liberálneho socialistu, dnes skôr centristu Emmanuela Macrona. Tretím bola interferencia vyšetrovacieho súdu, ktorá účinne urobila z Fillona, kandidáta pravice, morálne nespôsobilého jedinca.

V predchádzajúcich prezidentských voľbách sa obvykle už v tomto čase stávalo, že proti sebe do ringu nastúpili dvaja rivali: napríklad Valéry Giscard d’Estaing proti Françoisovi Mitterrandovi (1981), Nicolas Sarkozy proti Ségolène Royalovej (2007) či François Hollande proti Sarkozymu (2012). Fakt, že traja z piatich kandidátov neprešli primárkami, totiž Emmanuel Macron, Jean-Luc Mélenchon a, samozrejme, ani Marine Le Penová, vytvoril hendikep najmä pre straníckych kandidátov. To malo silný dopad na celú politickú scénu.

Mimochodom, je vlastne otázkou, do akej miery bolo nevyhnutné presadiť vnútri aparátov strán voľby, ktoré zo svojej logiky generujú najmä radikálnych kandidátov. Niektorí to považujú za americký import. Duch piatej republiky, postavený od roku 1958 na delenej moci medzi prezidentom a parlamentom, avšak so silnými prezidentskými právomocami (prezident rozpúšťa parlament, je šéfom armády a má v kompetencii aj zahraničnú politiku), utvoril postupom času – navzdory ideologickým etiketám prezidentov – z tejto republiky fakticky režim, ktorý nemá s republikou, najmä v špičkách výkonnej moci, nič spoločné, pripomína skôr značne zbyrokratizovaný kryptomonarchistický systém. Štatút prezidenta, fakticky demokratického monarchu, do rúk ktorého dosiaľ skladali všetci svoje poverovacie listiny, obmedzuje mocensky jeden ústupok – tzv. cohabitation, keď prezident vymenuje za premiéra osobnosť z protichodného tábora. Urobil to ako prvý Mitterrand, potom aj Chirac. Francúzi, takí hrdí na svoju revolúciu z roku 1789, však majú v systéme zásadne rozporuplné prvky.

Prvým zlomom tohtoročného prezidentského zápolenia boli teda primárne voľby na prelome roka, a to najprv na pravici a potom na ľavici. Obaja nečakaní víťazi – Fillon a Hamon – zaznamenali, a to najmä Hamon, doslova raketový vzostup vo výskumoch. Kandidát Fillon stál o päť percentuálnych bodov (30 %) pred Marine Le Penovou (25 %) na čele výskumov, kandidát Hamon vyletel z mizivého skóre (6 %) koncom januára na skóre rekordné už svojou dynamikou (16 %), čím zabrzdil konkurenčného Mélenchona.

Druhým faktorom, ktorý posilnil faktický zlom medzi socialistickým aparátom a samostatne sa deklarovaným kandidátom, bola turbulentná kandidatúra Emmanuela Macrona pochádzajúceho z lona socialistov, kde vykonával dokonca kľúčové ministerské funkcie – a to ministra ekonómie; vláda dokonca presadila zákon silovým prostriedkom v parlamente, a to vďaka zákonnému paragrafu 49.3, ktorý umožňuje schváliť zákon bez potrebnej väčšiny. Dlhodobo Hollandom zvýhodňovaný Macron fakticky spôsobil puč vnútri svojej strany aj mocenského aparátu, za ktorý vykonával exekutívnu funkciu. Rozhodnutie prezidenta Hollanda 1. decembra nekandidovať bolo faktickým výsledkom „liberálneho obratu“, ktorého inšpirátorom bol Macron. Systém, ktorý vyradil najprv Hollanda, ale aj bývalého premiéra Munuela Vallsa, ktorého v primárkach porazil Hamon, fakticky vyradil sám seba.

Doteraz najsilnejší faktor, ktorý dnes určuje zásadné napätie, je obvinenie republikánskeho kandidáta Fillona, s ktorým prišiel 24. januára satirický týždenník Le Canard enchaîné. Po ňom nasledovalo aj obvinenie Marine Le Penovej – obaja mali podľa justície fiktívne zamestnávať svojich asistentov, v prípade Fillona išlo o rodinných príslušníkov. Nikdy v dejinách piatej republiky sa nestalo, že by do volebného procesu len niekoľko týždňov pred súbojom vstúpili orgány činné v trestnom konaní. Tento rys, ktorý nahráva zvyšujúcej sa morálnej hystérii, najprv zasadil silný úder pravicovému lídrovi. François Fillon v prvej reakcii najprv ustúpil a pripustil, že gaullisticky odstúpi, ak bude obvinený. Neskôr pochopil, že by tak celú pravicu poslal doslova do pekiel.

Jeho prvotný prepad koncom januára sa postupne vrátil do pôvodnej polohy. Fillon nasadil rovnaký štýl, ktorým je preslávená jeho radikálne populistická súperka Marine Le Penová. Obvinil systém: svoj prípad označil za „atentát“ a „úkladnú vraždu“ – a rozhodol sa vo svojom boji pokračovať. Mimochodom: finančnú prokuratúru (tzv. Parquet national financier, PNF), ktorá to celé spustila, ako pripomína advokát Éric Dupont-Moretti, vytvorila socialistická nomenklatúra. Tak prečo nešetrila kauzu s fiktívnymi asistentmi Fillona už pred rokmi? Prečo sudcovia otvárajú kauzu uprostred volebnej kampane? Spisovateľ a editor Franz-Olivier Giesbert v liberálnom týždenníku Le Point píše: „Ukazujú, že samotná justícia nemá čisté ruky. A sú dokonca trochu zalepené od marmelády.“ Mimochodom, ako poslanec má rovnako ako Le Penová imunitu a nemá povinnosť sa vystavovať žiadnym súdnym a policajným príkazom. Zo 17 % prepadu sa Fillon vyšvihol späť na 20 %.

Macron si naopak polepšil. A to najmä strategickou alianciou s Françoisom Bayrouom, veteránom politického stredu, ktorý sa rozhodol neoznámiť svoju štvrtú prezidentskú kandidatúru (nazval to aktom „zrieknutia sa“). Bayrou takto podkuroval nielen Sarkozymu, ale aj Hollandovi – bol to on, kto často dával palec hore alebo dole. Teraz sa rozhodol pre Macrona – „za určitých podmienok“, medzi ktorými zaujme snaha o väčšiu politickú pluralitu a zákon o morálnom správaní politikov. Macron, doteraz vnímaný ako liberálne otvorený, avšak predsa len socialista, tak získal vyšší štatút aj pre voličov pravice a pravého stredu. Posilnila sa však aj pozícia Mélenchona, ktorý tak dohnal Hamona: obaja sa teraz pohybujú na nejakých 13 %.

Mélenchon si je toho vedomý, keď v televízii povedal: „Prepáčte, keď hovoríte o tom, že debata je pošpinená aférami niektorých... Nie mnou! To sa týka pani Le Penovej a pána Fillona!“ A programy kandidátov? Kde sú ich programy?

Môže Marine Le Penová vyhrať? Áno, môže...

Kardinálna otázka, ktorá všetkých zaujíma, znie: „Môže Marine vyhrať?“ Áno, môže. A dôvodov je hneď niekoľko. Jej tzv. sklenený strop, ktorý doteraz nedokázala v iných voľbách prekonať (v tých do departementov bojovala o štyri, nezískala ani jeden), sa teraz v prezidentských výskumoch pohybuje okolo 27 %. Stabilný výsledok, ktorý ešte pred nejakým rokom, dosahoval aj viac – niekedy až 32 %. Všetky agentúry prieskumu verejnej mienky však zároveň vidia vo svojich modeloch Marine Le Penovú ako porazenú: či už by išlo o Macrona – otázka dvadsiatich percentuálnych bodov, napríklad 60 % k 40 %, alebo o Fillona, u ktorého by to bolo menej, napríklad 52 % k 42 %.

Lenže toto zároveň predpokladá, že voliči sa k svojim preferenciám priznajú. Atmosféra vo francúzskej spoločnosti dlho tabuizovala problém Národného frontu (FN) a jeho tém. V dobrej spoločnosti sa skrátka nikdy nebolo dobré priznávať k tomu, že „Le Pen má pravdu“, a týkalo sa to najmä jej otca a zakladateľa strany Jeana-Mariho Le Pena. Národný front bol degradovaný na stranu koloniálnych nostalgikov, degenerovaných neskorých rojalistov, antisemitov – a nakoniec aj bitkárov, ktorí podporujú svojho šéfa piráta (s páskou prelepenou cez oko, ktorú nosil Le Pen ako symbol, kým si nekúpil sklenené oko). To už je však dávno.

Dcéra svojho otca dokázala „obrúsiť hrany“. Už nepresadzuje trest smrti, zdržiava sa antisemitských výpadov – a namiesto židov si našla moslimov, na ktorých sa teraz zamerala. Národný front však vždy upozorňoval na problém imigrácie, už v čase, keď premiér Michel Rocard hľadal spôsob, ako vyriešiť „biedu celého sveta“. Francúzsko bolo vždy „na prvom mieste“. Dokonca aj židovské asociácie vnímajú predsedníčku Le Penovú ako spojenca (proti radikálnym moslimom). Teraz chce jej strana „len“ opustiť spoločnú európsku menu, vystúpiť z Európskej únie, uzákoniť dôchodkový vek na 60 rokov, podporiť sociálne znevýhodnených občanov a budovať nezávislé Francúzsko (takmer ako Charles de Gaulle).

Lenže na rozdiel od globalistického Macrona cez radikálnych rojkov Hamona a Mélenchona, jeden by chcel schváliť marihuanu a univerzálny príjem, druhý na čele hnutia La France insoumise (Nepoddajné Francúzsko) založiť solidárnu šiestu republiku, až po Fillona, bývalého premiéra, na ktorom mohol ešte Sarkozy rúbať drevo, majú všetci skúsenosť s mocou. Ale ani prezident Hollande nebol nikdy ministrom, že? A Emmanuel Macron? Bude mu radiť jeho pôvabná, o dvadsaťštyri rokov staršia blonďavá učiteľka Brigitte?

V tom je totiž jadro veci. Aj ľavicový týždenník L’Obs, ktorý v týchto dňoch kreslí „politickú čiernu fikciu“ nástupu Marine Le Penovej k moci, ešte pred časom tromfoval na svojej titulnej strane kolážou, na ktorej sa skvie Emmanuel Macron v giscardovskom habite prezidenta s titulkom, parafrázou Hollandovej vety „Lui président?“ (On prezident?). Sociológ Jérôme Fourquet agentúry Ifop tvrdí, že úroveň jeho popularity je „nesmierne vysoká s ohľadom na to, že za sebou nemá žiadny aparát, ktorý by predtým neexistoval“. A to môže byť zradné. Tých famóznych 20 % nie je podľa neho dosť: na status Marine Le Penovej to podľa neho nestačí. A v porovnaní s Fillonom je to doslova na „úrovni chyby“.

Macron

Podľa nedávneho prieskumu Ifop predstavuje „tvrdé jadro“ Emmanuela Macrona iba 36 %. V porovnaní s ostatnými je to žalostne málo. Ani podpora Bayroua, ktorý nedisponuje veľkým aparátom a ktorého podpora je symbolická, tomu nepomôže. Aj taký Hamon má „tvrdé jadro“ oveľa silnejšie: 58 %; Mélenchon má podľa toho istého výskumu 62 % a Fillon dokonca 70 %. A koľko má Le Penová? 81% voličov si je istých, že ju bude voliť! Ak k tomu pripočítame doteraz rekordné čísla deklarovanej neúčasti – pohybujúcej sa okolo 34 %, vyzerá výsledok druhého kola oveľa neurčitejšie. Aj keď sa podľa výskumov zdá, že má Macron trón na dosah, nemožno si podľa politológa Thomasa Guénolého nevšimnúť, že na rozdiel od ostatných, ktorí majú za sebou jasnú minulosť a politickú dráhu, je táto „politická kométa“, ktorá by rada vyzerala ako „čarovný princ“, skôr „bublinou naplnenou mydlovou penou s héliom“.

Alebo inak. S ohľadom na aparát a voličské jadro, ktorým disponuje Fillon, by bol pre demokraciu jeho pokles dramatickejšou správou ako čokoľvek iné. A to nielen pre prezidentské voľby, ale aj stav potom, keď má dôjsť k parlamentným voľbám. Tie bývajú často kópiou výsledku prezidentských volieb. Skrátenie mandátu prezidenta zo siedmich na päť rokov, ako ho presadil socialistický premiér Lionel Jospin, je smutným dedičstvom, v ktorom sa prezident stáva rukojemníkom aparátov. Ale čo ak aparáty zaniknú? Čo s tým? Jospin už za to svojím spôsobom zaplatil – porážkou v prezidentskom zápolení v roku 2002.

Vtedy, 21. apríla 2002, sa do druhého kola dostal s Jacquesom Chiracom ešte niekto iný: Jean-Marie Le Pen. Vtedy mu stačilo nejakých 16,86 %, zatiaľ čo Jospin zostal pod prahom s 16,18 %. Rozhodovali desatiny aj stotiny...

Večerník Le Monde oznamuje, že nárast Le Penovej začal znepokojovať európskych bankárov. Nielen tých francúzskych. Možnosť, že by mohla Marine Le Penová vyhrať, skrátka nemôže nikto vylúčiť. Bonne soirée et bonne nuit!

Le Penová

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Tak trochu iná globalizácia. Žiadna ideológia, len pragmatizmus. Prečítajte si viac o čínskom projekte novej Hodvábnej cesty

19:00 Tak trochu iná globalizácia. Žiadna ideológia, len pragmatizmus. Prečítajte si viac o čínskom projekte novej Hodvábnej cesty

Čínsky projekt „novej Hodvábnej cesty“ niektorí oceňujú a iní sa mu vysmievajú. Analytička Veronika …