Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa

21.9.2017 19:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Trumpov prejav ma sklamal. Bol veľkohubý, arogantný a plný lží,“ odsúdila reč Donalda J. Trumpa na pôde OSN analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. V rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch sa vyjadrila okrem iného aj k uskutočnenému spoločnému vojenskému cvičeniu Ruska a Bieloruska.

Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa
Foto: TASR
Popis: Americký prezident Donald Trump

Tak tu máme opäť Valné zhromaždenie OSN, kde si môže líder aj tej najmenšej krajiny užiť svojich pár minút slávy. Najväčšiu pozornosť na seba, logicky, strhol Donald J. Trump. Považujete jeho slová o zničení Severnej Kórey za folklór alebo to možno brať vážne? A čo je zaujímavé: Hovoril o tom, že USA nechcú nikomu vnucovať svoj štýl života. Že je dôležité, aby boli národy suverénne. Ale, že ak bude niekto ohrozovať zvrchovanosť suverénnych národov, treba zakročiť. Napríklad na pomoc Ukrajine. Český europoslanec Jan Zahradil sa raduje, že koncept „šírenia demokracie a ľudských práv“ sa skončil, ale my sa pýtame: Nie je to len iné zdôvodnenie intervencií USA?

Osobne ma Donald Trump prekvapil, aj keď vlastne len slovníkom Uchoval si svoj neohrabaný jazyk z Twittera, a keď napríklad hovoril o severokórejskom Kimovi ako o „raketovom mužovi na samovražednej misii“, mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Preáža mi to zhruba rovnako, ako ísť v džínsoch a vyťahanom svetri do Národného divadla. No nech, asi som konzerva.

Inak to však bola „americká krása“, keď začal chvastúnskymi rečami, ako sa má Amerika dobre, ako tamojší trh a akcie k nebesiam rastú, zatiaľ čo niektoré iné časti sveta „idú do pekla“. Úplné „kydy“, ktoré nemá zmysel komentovať. Dúfam, že ich nepočuli tie desaťtisíce ľudí, ktorí prišli pri nedávnych hurikánoch o všetko a vlastne ani väčšina ostatných Američanov – najnovšie štatistiky hovoria, že len 25 percent z nich má úspory presahujúce 10-tisíc dolárov. Čiže, kedysi silná stredná trieda, ktorá je hýbateľom spoločnosti, v USA fakticky prestala existovať. A keď sa Trump chváli tým, že dá na armádu vyše 700 miliárd dolárov, ale súčasne štát ruší a osekáva väčšinu sociálnych programov, pretože na ne „nie sú peniaze“, možno zhrnúť, že len tak klasicky táral, asi ako „každý správny“ americký prezident uplynulých dvoch-troch dekád.

Zvláštne však bolo, že vo svojom prejave 21-krát použil pojem „zvrchovanosť“. Možno tým chcel naznačiť, že ďalej odmieta globalizáciu a bazíruje namiesto toho na zvrchovanosti „silných“ štátov, ale rýchlo dodal, že niektoré národy samy o sebe rozhodovať nesmú. Jeho osobnou „osou zla“ sa stali Irán, Venezuela, Kuba a Severná Kórea. Ako to pasuje s tým jeho „Amerika sa neusiluje o to, aby vnucovala iným svoj spôsob života, ale chce skôr žiariť ako príklad pre všetkých ostatných“, vie azda len on sám. Z môjho pohľadu je to len ďalšia prázdna fráza. A v každom prípade je to teoretické avízo ďalších agresií, a máte pravdu, že je vcelku jedno, či budú vedené pod pláštikom „ľudských práv“ a „humanity“ alebo sa zdôvodnia nejako inak. Ale netvrdím, že k nim dôjde. Možno chcel byť Trump len „chlapisko“, teda „správny americký prezident“, ktorý silou donúti neposlušných, aby mu padli k nohám.

Ale na jeho mieste by som si nebola taká istá. Na paškál si vzal predovšetkým Severnú Kóreu a Irán ako dve najväčšie zlá pod slnkom. Keď však hrozil Severnej Kórei „zničením“, podľa mňa hrozil skôr OSN; ak svetová organizácia odmietne všetky ďalšie americké požiadavky na sankcie a blokády, padne vina za zničenie Severnej Kórey na ňu. Trump aj ľudia z jeho okolia pravidelne opakujú, že vyčerpali „všetky možnosti“, ako Kima donútiť, aby sa vzdal svojho jadrového arzenálu. Všetky možnosti, ale s výnimkou rozhovorov a diplomacie, dodávam ja. A aj tým nútia severokórejský režim k tomu, aby sa usiloval o „paritu“ v jadrových silách a predišiel tak americkému útoku. A prežil. A navyše bol aj „po zásluhe“ náležite akceptovaný vo svete.

Kim Čong-un

Kim Čong-un. Zdroj: SITA

Dôležité je, že Peking stanovil „červenú líniu“: Ak Spojené štáty zaútočia na Severnú Kóreu, vojensky sa do veci vloží. Trump pritom zrejme Čínu ďalej vníma ako možno jediného dôstojného partnera pre Spojené štáty a stále má na programe aj novembrovú návštevu Pekingu. Čiže v najbližších dvoch mesiacoch na Severnú Kóreu nezaútočí, ak teda vôbec. Vojny sa predsa neoznamujú takto dopredu, nie? Neviem, kam až to Trump hodlá slovne aj sankčne proti Kimovi dotiahnuť, ale možno chce len zvyšovaním napätia na čínskom „zadnom dvore“ donútiť Peking, aby tú jeho slávnu a skvelú Ameriku tak ekonomicky a obchodne nevalcoval...

A niečo podobné platí aj na jeho výpady proti Iránu. Na prianie Izraela a Saudskej Arábie by zrejme naozaj rád zrušil jadrovú zmluvu s Iránom, prinútil Irán k obnoveniu vojenského jadrového programu, a tým fakticky doviedol svet k ďalšej vojne na Blízkom východe a k ďalšej migračnej vlne do Európy, ale... Za zachovanie dohody sa okrem Francúzska a Európy ako takej stavajú aj Rusko a Čína, pre ktorých sa stal Irán dôležitým strategickým aj obchodným partnerom. V prípade amerického tlaku proti Teheránu sme teda už rovno svedkami akéhosi „ostrého testu“ rodiacej sa svetovej „multipolarity“.

Skrátka, Trumpov prejav ma sklamal. Bol veľkohubý, arogantný a plný lží a voľbou tém pripomínal skôr snahu ukojiť domácich neokonzervatívcov, demokratov a vojensko-priemyselný komplex, než osloviť svet. Verte mi, čoraz väčšia časť sveta totiž pozná meniacu sa realitu súčasnosti.

USA uvoľnili pol miliardy dolárov na zbrane pre Kyjev. Michail Saakašvili prišiel do Kyjeva a začal spriadať politické plány. Maďarsko sa búri proti ukrajinskému školskému zákonu, ktorý vraj potláča menšiny. Čo to všetko bude znamenať pre Ukrajinu a čo by sme ešte mali dodať?

Netuším, čo to bude pre Ukrajinu znamenať konkrétne, na to si musíme ešte počkať. Je však celkom jasné, že z akýchkoľvek budúcich volieb alebo mocenských prevratov tam žiadny veľký demokrat nevzíde, to skôr len nejaká kombinácia skorumpovanej tvrdej ruky natiahnutej smerom k tomu, kto bude ochotný dať viac. Ale, čo je asi dôležitejšie, politici „tam hore“ stále niečo melú, ale skutočný život sa uberá inam. Podľa údajov ukrajinských dopravcov medziročne napríklad stúpol o viac ako 50 percent počet Ukrajincov, ktorí cestujú do Ruska – tento rok sa ich tam vydalo už 2,6 milióna, a ak táto tendencia bude pokračovať, do konca roka by celkové číslo malo prekročiť päť miliónov. A to pred Majdanom, v roku 2013, si ich tam zašlo 6,2 milióna. A čo je zvláštne, nechodia tam len za prácou alebo služobne – centrály nadnárodných koncernov v postsovietskom priestore „sedia“ väčšinou v Rusku, a tak sa na porady chodí práve tam –, ale napríklad aj len na koncerty a všeobecne za zábavou alebo jednoducho len na exkurzie. V lete vraj boli úplným hitom „biele noci“ v Petrohrade...

Nielen milovníci Ruska, ale aj priaznivci NATO majú pohotovosť: Práve sa končí rusko-bieloruské cvičenie Západ 2017, ktoré NATO kritizuje ako prípravu na vojnu. Na to však vojenské cvičenia sú. Zároveň sa začína cvičenie NATO na ruských hraniciach, ktoré zase ako prípravu na vojnu kritizujú milovníci Ruska. Ako to všetko vnímate? Obávate sa?

Neobávam. Teda, neobávam sa až tak. Ten vrtuľník, ktorý pri ruských manévroch strelil na ľudí, jasne dokazuje, že konflikt môže prepuknúť obyčajnou náhodou a omylom. Stačilo, aby v tom čase mieril niekam cez hranicu a niekto za tou hranicou spanikáril. Ale inak ďalej na „veľkú vojnu“, ktorá by bola začatá cielene, neverím. Kto by tým získal? Americkí zbrojári. A verí niekto na Západe, že NATO by dokázalo Rusko poraziť? Možno áno, ale dúfam, že nie je v žiadnej rozhodujúcej funkcii a od nejakého toho červeného tlačidla ho delia múry psychiatrickej liečebne. A to isté platí aj pre opačnú stranu, samozrejme. My všetci, ktorí žijeme v tomto kritickom priestore, by sme prehrali.

 

 

Zdroj: Twitter/English Russia

Opäť je tu smutné výročie Mníchovskej dohody z jesene 1938. Je to obľúbená otázka: Mali sme sa brániť alebo nie? A aké memento z tejto doby pre nás vyplýva?

Neviem, či sme sa mali brániť. Možno sme mohli, ale na ako dlho a za akú cenu? Iste, je veľa národov v Európe, ktoré išli bojovať, utrpeli veľké straty, ale neskôr získali sebavedomie a teraz také otázky nemusia vôbec riešiť. Vojenskí historici v tom možno majú jasno, ale mne osobne už táto otázka pripadá zbytočná. Stalo sa to, čo sa stalo. A či z toho niečo vyplýva? Trebárs nejaké poučenie z dejín? No, Británia a Francúzsko nás vtedy zradili, ale dnes sú zase medzi našimi hlavnými spojencami. Žeby sa dejiny neopakovali?

Čo by sme mali v nasledujúcich dňoch určite sledovať?

Mňa osobne bude najviac zaujímať to, či sa Európa – po amerických sankciách proti Rusku – podvolí aj americkému tlaku proti Iránu. Z jedného sa črtá utrácanie stoviek miliárd za americké zbrane a povinný odber predraženého amerického zemného plynu, z druhého nielen ďalšia strata možných investícií, ale aj vyhliadka na konflikt a ďalšiu migračnú vlnu do Európy... Do hrdej, sebavedomej Európy s jej vysokými a ľahko predajnými hodnotami.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Kto v Európe ešte vlastne kráča „proeurópsky“? Lídri EÚ si nalinajkovali našu budúcnosť a ľudia im to len kazia, komentuje analytička Spencerová

19:00 Kto v Európe ešte vlastne kráča „proeurópsky“? Lídri EÚ si nalinajkovali našu budúcnosť a ľudia im to len kazia, komentuje analytička Spencerová

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Odporcovia EÚ vlani zvíťazili v Británii a zavelili na odchod, pos…