Kto v Európe ešte vlastne kráča „proeurópsky“? Lídri EÚ si nalinajkovali našu budúcnosť a ľudia im to len kazia, komentuje analytička Spencerová

19.10.2017 19:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Odporcovia EÚ vlani zvíťazili v Británii a zavelili na odchod, posilnili vo Francúzsku v osobe Marine Le Penovej, ktorá nepovedala svoje posledné slovo, Geert Wilders skončil v holandských voľbách druhý, v tých nemeckých posilnila AfD, pred pár dňami sa skončili v neprospech súčasného vedenia EÚ voľby aj v Rakúsku, nato tu máme Poľsko a Maďarsko...“ konštatuje analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. Tá sa v rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch venuje aj situácii na Ukrajine či v Katalánsku.

Kto v Európe ešte vlastne kráča „proeurópsky“? Lídri EÚ si nalinajkovali našu budúcnosť a ľudia im to len kazia, komentuje analytička Spencerová
Foto: TASR
Popis: Sídlo Európskej komisie v Bruseli

V Kyjeve sa zišiel početný sprievod vedený Saakašvilim a Tymošenkovou, aby kričal skoro pod oknami prezidenta Porošenka. Požadovali zriadenie protikorupčného súdu, zrušenie imunity poslancov či zlepšenie postavenia nezávislých kandidátov na poslancov. Priaznivec Ukrajiny Jaromír Štětina najprv napísal na sociálnej sieti, že by mohlo ísť o „nový Majdan“. Potom však dodal, že sa obáva, že akúkoľvek nesvornosť vnútri Ukrajiny využije Rusko. Čo je bližšie k pravde?

Stanové mestečko pred parlamentom, ohne, aktivisti so štítmi a helmami, ktoré predtým zobrali polícii, blokujú ulice, dlažbové kocky miznúce z chodníkov, prvé potýčky medzi účastníkmi protestu a políciou, prvé útoky na poslancov, ktorí sa snažia dostať z budovy parlamentu alebo do nej, pričom niektorí sa preto maskujú a v Kyjeve vraj prudko rastie dopyt po parochniach, falošných fúzoch a obočiach súčasne s dopytom po bodyguardoch... Bez humoru.

To akési počiatky Majdanu, prinajmenšom vizuálne, naozaj pripomína a kyjevská „moc“ má strach, že bude „vynesená v zuboch“. V ukrajinských médiách sa už pre akciu vžil pojem „Michomajdan“, podľa zdrobneniny krstného mena Michaila Saakašviliho, pre ktorého demonštrácie školy pre istotu rušia vyučovanie.

Na druhej strane platí, že požiadavky Saakašviliho „ľudu“ sú vcelku nekonkrétne formulované, účastníci akcií sú vo svojich názoroch silno nejednotní, a tak sa asi žiadny skutočný Majdan čakať nedá, o to viac, že niečo také nemá ani finančnú alebo organizačnú podporu zo zahraničia, ako to bolo pri pôvodnom Majdane. Možno by sa dal čakať nejaký zlomový vývoj, keby sa Saakašvilimu a Juliji Tymošenkovej – ktorá už dokázala raz historicky sklamať po oranžovej revolúcii, po ktorej sa stala premiérkou – podarilo premeniť súčasné protesty na akúsi trvalú akciu. Dosiahnuť niečo také je však veľmi zložité. Uvidíme.

Michail Saakašvili

Michail Saakašvili. Zdroj: TASR

Ale neobávala by som sa nejakej „nesvornosti vnútri Ukrajiny“ ako pán Štětina, pretože Ukrajina je nesvorná akosi neustále. Novinkou je možno len miera pocitu nenávisti, akú teraz politickí lídri skorumpovaného štátu v uliciach okolo parlamentu zažívajú. A je otázkou, či majú pod kontrolou dostatočné množstvo bezpečnostných zložiek, aby sa ubránili „ľudu“ alebo radikálnym „dobrovoľníckym“ práporom, ktoré sa čoraz častejšie hlásia o moc, či už legálne, alebo silou, prípadne rovno v kriminálnych štruktúrach.

A nefunkčnosť štátu sa znovu ukázala v týchto dňoch. Hlavný vojenský prokurátor totiž „z ničoho nič zistil“, že stovky kilometrov ukrajinskej hranice s Maďarskom, Rumunskom a Poľskom nikto nestráži, pretože „ktosi“ tieto oblasti rozdal do súkromného vlastníctva, a tak cvrkot na hranici nekontroluje pohraničná stráž Ukrajiny, ale miestni mafiánski a iní „baróni“. Pre cynika je to zábavná správička, pre chod štátu len rana z milosti.

Kurdi v Iraku strácajú pôdu pod nohami, za pár hodín stratili Kirkúk. Zdá sa, že budú jednoducho zdecimovaní. Aký pomer síl bude v Iraku medzi Tureckom a Iránom? A mimochodom, keď ste nedávno uviedli, že hlavnou mocnosťou na Blízkom východe sa stáva Rusko, tak ako sa to v poslednom čase prejavilo?

Nemyslím si, že Kurdi v Iraku budú zdecimovaní. Teda zatiaľ. Skoro bez boja prenechali irackej armáde ropný Kirkúk, kde síce žije početná kurdská populácia, ale akosi mimo vymedzeného regiónu Kurdistanu. Opustili aj Sinjar, historický domov ťažko prenasledovaných jezídov, a teraz, po „návrate na svoje“, sa čaká, čo bude ďalej.

Ďalší vývoj určí situácia v samotnom Kurdistane, kde silnie kritika vládnuceho Masúda Barzáního a jeho klanu. Kritika, ktorá už zaznievala pred referendom, teraz naberá na obrátkach a točí sa predovšetkým na autokratickej Barzáního moci a jeho údajnej snahe vyhlásiť nezávislosť, ktorá by zakryla jeho skorumpovanosť, represívnu politiku voči oponentom aj „miznutie“ štátnych peňazí.

Z tohto pohľadu si Barzání o svoje vodcovské postavenie a nedotknuteľnosť zahral vabank a prehral. Možno predpokladať, že v dohľadnom čase môže byť jeho mocenská klika nahradená niekým iným, kto pri pohľade na realitu – proti nezávislosti irackého Kurdistanu sa nepostavili len Irak, Turecko a Irán, ale prakticky aj celý svet, a jediný Izrael svojou podporou situáciu zachrániť nemôže – začne s Bagdadom rokovať o nejakom variante kurdskej územnej štruktúry, ktorá by bola pre všetkých prijateľná. A nedávala dôvod na vojnu. Až v nej by totiž irackí Kurdi mohli byť naozaj zdecimovaní. Ale všeobecne sa dá povedať, že nezávislosť irackého Kurdistanu je tentoraz už pochovaná.

Masúd Barzání

Masúd Barzání. Zdroj: TASR

Spomínaný trojblok Iraku, Turecka a Iránu je sám osebe jedným z výsledkov ruskej diplomacie na Blízkom východe a nevznikol len v súvislosti s kurdskou otázkou. Všetci zúčastnení proklamujú pevnosť aliancie, ktorá sa môže stať osou novej bezpečnostnej línie v regióne, a napríklad Turci a Iránci, donedávna úplne nemysliteľní spojenci, podľa všetkého koordinujú svoje kroky aj v sýrskej vojne.

A k tomu si zaletel do Ruska na historicky prvú návštevu aj saudskoarabský kráľ, ktorý tam rokoval o energetickej a vojenskej spolupráci a podľa všetkého prikývol aj na to, že Rusko sprostredkuje normalizáciu vzťahov medzi Saudskoarabmi a Iránom, teda ďalší donedávna nemysliteľný vývoj. Jasné, že sa nič nepohne zo dňa na deň, ale aj tak je to možno hlavný geopolitický posun poslednej dekády.

Ak k tomu pripočítame fakt, že Turecko a Saudskoarabi bývali vernými spojencami USA, vychádza z toho, že Washington na Blízkom východe stráca spojencov, a tým aj oporné body. Na úkor Ruska. Americké médiá pretekajú titulkami typu „Všetky cesty na Blízkom východe vedú do Moskvy“ alebo „Putin je skutočný vládca Blízkeho východu“. To americké „odchádzanie“ sa započalo svojím spôsobom už za Obamu – po sérii takých „úspechov“, ako boli straty diktatúry v Tunisku a v Egypte, nezmyselné zničenie Líbye alebo pokus o nezmyselné zničenie Sýrie –, ale Trumpovi akoby to bolo už úplne jedno. Izolacionistické „America First“ v priamom prenose? Neviem. Možno.

Rôzne zahraničné periodiká s hrôzou píšu, že je ohrozená „proeurópska“ cesta Česka. Že Babiš by mohol vypísať referendum o zotrvaní v EÚ a to by bola hrôza. Bojíte sa? Karel Schwarzenberg však Čechov upokojil, že vystúpenia z EÚ sa nebojí, ale že by sa tie vzťahy mohli ešte viac zhoršiť. Demokracia vraj však ohrozená nebude, nech už vyhrá voľby do Poslaneckej snemovne ktokoľvek... Práve vďaka tým dvom poistkám, teda EÚ a NATO.

Vezmime to trochu z nadhľadu. Odporcovia EÚ vlani zvíťazili v Británii a zavelili na odchod, posilnili vo Francúzsku v osobe Marine Le Penovej, ktorá nepovedala svoje posledné slovo, Geert Wilders skončil v holandských voľbách druhý, v tých nemeckých posilnila AfD, pred pár dňami sa skončili v neprospech súčasného vedenia EÚ voľby aj v Rakúsku, nato tu máme Poľsko a Maďarsko...

Určite som na niekoho zabudla, ale to neprekáža. Chcem len povedať, že tie zahraničné periodiká by nemali mať starosť len o „proeurópsku cestu“ Česka, ale skôr by si mali položiť otázku, kto v Európe ešte vlastne kráča „proeurópsky“ a tú EÚ tak nejako naplno podporuje.

A čo je ešte dôležitejšie, aká situácia bude asi o päť či desať rokov. Keď to trochu zveličím, hrozí, že „tí z Bruselu“ budú vládnuť, ale ak od základov nezmenia svoju filozofiu, „ich“ EÚ sa môže scvrknúť len na plochu ich kancelárskych a iných budov.

Priznám sa, že je mi vcelku jedno, v čom všetkom vidí nejaké poistky pán Schwarzenberg, ale všeobecne s ním súhlasím, že demokracia v Českej republike nemôže byť ohrozená len tým, že v riadnych voľbách niekto niekoho zvolí. Predsa práve to je samotným základom demokracie, nie?

A to, že sa niektorí „demokrati“ obávajú referend, sa už pomaly stáva akousi tradíciou – hlas ľudu v Európskej únii už dávno prestal byť hlasom Božím, ale len istou skratkou k ďalším nepríjemnostiam. Teda z pohľadu únijných lídrov, ktorí si nejako nalinajkovali budúcnosť nás všetkých a ľudia im to potom len kazia. Referendum o EÚ, o NATO, o migrácii... Dokážete si predstaviť, že by hlas ľudu nenechal z našej reality kameň na kameni a zobral mocným ich hračky?

Karel Schwarzenberg

Karel Schwarzenberg. Zdroj: TASR

Šíri sa slogan, že v Európskej únii máme dvoch politických väzňov, myslené katalánskych aktivistov zatknutých španielskou políciou. Je to správny termín? V akom vzduchoprázdne vlastne teraz visí nezávislosť Katalánska?

To sme zase pri referende. Na jednom únijnom portáli som sa dozvedela, že podľa „nezávislých pozorovateľov“ sa referendum v Katalánsku vôbec neuskutočnilo. Paráda! Aspoň v tom máme jasno. Je zrejmé, že z hľadiska stúpencov nezávislosti budú ich väznení predáci jednoznačne politickými väzňami a, samozrejme, majú na takýto pohľad plné právo. Situácia sa všeobecne vyhrocuje, radikálne sily tlačia na šéfa katalánskej vlády, aby nezávislosť naozaj vyhlásil, ako keby sa spoliehali na to, že Madrid cúvne a nepošle tam tanky. Uvidíme, ako sa zachová, ale všetky jeho výzvy na rokovania s centrálnou vládou zatiaľ zostali nevyslyšané. V mnohom je to situácia podobná tej, v ktorej sa ocitli irackí Kurdi.

Neistota okolo budúceho vývoja pritom už prinútila viac ako 800 firiem presťahovať svoje sídla z Katalánska do iných častí Španielska, možné ekonomické straty sa podľa rôznych zdrojov odhadujú na takmer sedem miliárd eur, čo značí, že Katalánsko už dlho nemusí byť najbohatším regiónom krajiny...

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Všetko, o čom sme sa zhovárali, bude stáť za sledovanie a okrem toho sa určite objaví aj niečo ďalšie...

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

14:00 Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Rozbili sme Líbyu bez toho, aby sme dodnes vlastne vedeli, prečo to…