Hrozí rozkol v NATO? Vojna dvoch blokov je ilúzia a zabudlo sa na iných hráčov, píše politológ Hrabina

20.7.2016 13:30

Hrozí naozaj nová studená vojna? Nie je svet niekde inde ako pred 25 rokmi? Rebélia pre Moldavsko a zásadné postoje Bulharov a Grékov. To sú otázky, ktoré vo svojej analýze po zasadnutí NATO vo Varšave a samite NATO - Rusko rozoberá politológ Jozef Hrabina.

Hrozí rozkol v NATO? Vojna dvoch blokov je ilúzia a zabudlo sa na iných hráčov, píše politológ Hrabina
Foto: SITA
Popis: Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg

Zasadnutím rady NATO - Rusko sa neformálne skončil najväčší samit NATO od konca studenej vojny (formálne sa skončil 9. 7. 2016). Na samite sa zúčastnilo 2 500 oficiálnych predstaviteľov, 2 000 zástupcov médií, 28 členských štátov, 26 partnerských krajín a bolo prijatých 9 dokumentov týkajúcich sa bezpečnostnej agendy Aliancie. Tento samit mal potvrdiť jednotu členských a partnerských krajín a presvedčiť nás o tom malo 2 000 zástupcov tlače. Ukážka sily je zrejmá a častá analógia so studenou vojnou zo strany analytikov, politológov či verejnosti pokladajúcej sa za odbornú nasvedčuje prax, ktorá nás má presviedčať o pripravenosti Aliancie čeliť hrozbám, ktoré načrtávala už agenda posledného samitu z roku 2014, ktorý sa konal vo Walese.

Za nosný pilier deklarácií prijatých počas samitu sa považuje Varšavská deklarácia pre transatlantickú bezpečnosť, nezaostáva ani agenda týkajúca sa konfliktu na východe Ukrajiny a dohody ohľadom situácie v Afganistane. Medzi nových členov Aliancie bola prijatá Čierna Hora, zatiaľ čo Gruzínsko a Ukrajina sa stále radia „len“ medzi jej partnerov. Zaujímavý je článok Varšavskej deklarácie týkajúci sa zriadenia AWACS, a teda letky, ktorá doplní koalíciu pod vedením USA bojujúcu s Islamským štátom. Problémom je, že ak budú velitelia letky takí úspešní ako ich kolegovia z koalície, tak im rok a pol potrvá, kým nájdu hlavné mesto IS. Novinkou, ktorá nebola vo Walese, je zriadenie údernej sily proti ruskej agresii v Pobaltí.

Bulhari viac nechcú

Tam sa má presunúť cca 3 200 vojakov v štyroch bataliónoch. Zároveň sa Aliancia usiluje o posilnenie svojej prítomnosti v Čiernom mori. Tam sa môžu pohybovať len námorné sily prímorských krajín Čierneho mora, zatiaľ čo iné krajiny podľa medzinárodno-právnych dohôd o plavbe v Čiernom mori môžu umiestniť len limitovaný počet svojich lodí v obmedzenom čase v čiernomorskej oblasti, čo robí z Ruskej federácie najsilnejšiu námornú mocnosť v regióne. Tu sa potvrdzuje roztrieštenosťou názorov v Aliancii, keďže práve bulharský premiér Boiko Borisov otvorene odmietol posilnenie prítomnosti NATO v Čiernom mori.

Podľa premiéra krajiny, ktorá leží na pobreží Čierneho mora, by sa oblasť mala stať demilitarizovanou zónou. Tento názor podložil tvrdením, že brojenie proti Rusku je kontraproduktívne, pretože ostrá politika EÚ a NATO voči Rusku poškodzuje najmä priamych susedov s touto veľmocou a ich ekonomiky. Podobný názor prevláda aj v Moldavsku, ktoré sa otočilo vo svojej politike pristúpenia k Aliancii a momentálne v krajine prevláda odmietavý postoj k vojenskému zväzku. Grécky premiér Alexis Tsipras tiež ostro vystúpil voči politike Aliancie.

V súvislosti s Varšavskou deklaráciou sa dá povedať, že výrazne dominuje otázka vzťahov s Ruskou federáciou. V deklarácii sa objavujú stupne hrozieb v nasledujúcom poradí: terorizmus, Ruská federácia, Blízky východ a severná Afrika. Mnoho analytikov danú situáciu dáva do analógie so studenou vojnou, čo nie je úplne správne. Je zaujímavé, že karta sa začína otáčať aj u vedcov, ktorí pred nedávnom pôsobili v amerických inštitútoch, ako je Strafor, Huffpost, Foreign Policy Journal, a dokonca aj v donedávna Normanom Podhoretzom vedenom časopise Foreign Policy. Tí síce často poukazujú na kontinuitu so studenou vojnou, ale niektorí pokladajú politiku NATO, ako napríklad John Wight, citujem, za „idiotskú“. 

Multipolárny svet

Analógia so studenou vojnou je však nepresná, tu treba vziať do úvahy úroveň propagandy v oboch táboroch, ktoré proti sebe broja. Jedným z dôvodov je napríklad, že moderné Rusko nemá globálne ambície, čo dokumentujú aj doktríny Ruskej federácie. Je to zrejmé aj z jeho akcií, ktoré sa dejú len na jeho hraniciach (s výnimkou Sýrie, kde na strane ISIS bojujú aj ruskí občania z Dagestanu či Čečenska, a najmä kaukazský región je omnoho bližšie ako hranice Európy). Studená vojna bola špecifickým obdobím bipolarity, kde proti sebe stáli dve mocenské centrá, zatiaľ čo dnes sa nachádzame v období prechodu k multipolárnemu usporiadaniu sveta.

Mám na mysli Čínu, ktorá vykonáva svoju zahraničnú politiku nezávisle od konfliktu Rusko - Západ. Taktiež je tu jadrová mocnosť India, o ktorej priazeň sa snažia USA už od čias Billa Clintona. Čiže vojna dvoch blokov je ilúzia vytvorená západocentrickým videním globálnej politiky, čo je zrejme spôsobené príčinou neschopnosti analytikov v Bruseli pochopiť, že je to práve konflikt Rusko - Západ, ktorý rozdeľuje členské krajiny NATO a do obrovskej miery aj spoločnosť strednej a východnej Európy. Ešte je jeden problém, ktorý opomína každý analytik dávajúci momentálnu situáciu do analógie so studenou vojnou. Sú ním závody v zbrojení. Dnes si Západ nemôže niečo také dovoliť, keďže zbrojovky sú na Západe súkromné a kurz eura voči rubľu je 1:70. To znamená, že vývoj a výroba jednej stíhačky je v Európe či USA 70x drahšia ako v Rusku a nesmieme zabudnúť na fakt, že USA sú najzadlženejšou krajinou na svete - súčasný národný dlh USA dosahuje 19,3 bilióna dolárov pri výške HDP 18,3 bilióna USD. Bolo by obrovskou chybou púšťať sa do závodu v zbrojení v tomto stave a bavíme sa o ohrození ekonomiky nielen v USA, ale v globálnom zmysle.

Samozrejme, je celkom potrebné brať do úvahy aj fakt, že zbrojný priemysel v USA sa po skončení studenej vojny nerozpadol tak ako v Rusku (samozrejme, dnes je situácia už úplne iná a od roku 2012 - 2020 prebieha najrozsiahlejšia reforma ruskej armády od studenej vojny, ktorá bude odhadom stáť 680 mld USD). Pre ilustráciu, v roku 1990 USA mali ročný rozpočet na obranu vo výške 400 mld USD, zatiaľ čo na rok 2016 je to 680 mld USD, čo je viac ako dvojnásobné navýšenie výdavkov na armádu od konca studenej vojny. Nesmieme však opomínať ekonomickú krízu v Ruskej federácii, ktorá je dôsledkom sankcií uvalených Západom, a tak sú zo strany Ruska závody v zbrojení celkom nereálne. Varšavská deklarácia síce označuje Rusko za druhú najväčšiu hrozbu pre NATO, zároveň však dodáva, že Aliancia je otvorená dialógu. Toto všetko sa deje na pozadí predĺženia sankcií EÚ voči Rusku o ďalšieho pol roka, a tak kontraproduktívna rétorika Západu pretrváva aj napriek tej najzákladnejšej premise diplomacie - schopnosti urobiť kompromis.

Zvláštna ponuka v Pobaltí

Neoficiálnym záverom samitu bolo stretnutie rady NATO - RUSKO. Ako som už uviedol, NATO vo Varšavskej deklarácii chce viesť dialóg s druhou najvážnejšou hrozbou pre Alianciu, a EÚ predĺžila sankcie o ďalšieho pol roka. Rada NATO - Rusko sa zaoberala otázkami vojenských cvičení Ruska, ktoré simulujú prelom na hraniciach Aliancie, vojenskú kooperáciu v Afganistane, prelom vzdušného priestoru v Pobaltí, a nakoniec transparentnosť rozmiestnenia vojsk Ruskej federácie pri hraniciach Aliancie. Čo sa týka vojenských cvičení, je zaujímavé, že na tlačovej konferencii po zasadnutí rady hovoril Jens Stoltenberg len o tých ruských, ale cvičenie NATO Anakonda z tohto roku bolo tiež tzv. prelomové cvičenie.

Otázka Pobaltia bola z ruskej strany vyriešená celkom zaujímavo, keď samotná Ruská federácia ponúkla participáciu na kontrole vzdušného priestoru nad krajinami bývalého sovietskeho bloku. Čo sa týka transparentnosti, je na zamyslenie, prečo by malo Rusko zverejňovať  pohyby svojich vojsk, keď sa vo Varšavskej deklarácii vyskytuje na druhom mieste v rebríčku hrozieb.

Jens Stoltenberg síce vyjadril potešenie nad dobrou atmosférou počas zasadnutia rady, ale konečný výsledok je opäť nulový. Slovíčko „disagreement“ (nezhoda) bolo jeho najčastejším v spojení s Ruskom a vzťahy jadrovej aliancie a jadrovej veľmoci ostávajú aj po Varšavskom samite nezmenené. Samotný samit nás však upovedomil o sile Aliancie, ktorá dokázala zmobilizovať dve tisícky novinárov a takmer tri tisícky oficiálnych predstaviteľov. Výsledkom je však aj rozkol v Aliancii, ktorý bol doteraz menej citeľný, no váhanie o vstupe Moldavska a nesúhlas Bulharska či Grécka s aliančnou politikou nastoľuje trend v zmene postojov členov NATO, a to najmä tých, ktorých bezprostredne ohrozuje zbytočné podporovanie rozkolu medzi Ruskom a Západom.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia

Ďalšie články z rubriky

Spencerová: Porošenkova prezidentská kancelária nechala skartovať mnoho dokumentov, ktoré mohli objasniť streľbu na Majdane. A stalo sa to úplne vedome

13:20 Spencerová: Porošenkova prezidentská kancelária nechala skartovať mnoho dokumentov, ktoré mohli objasniť streľbu na Majdane. A stalo sa to úplne vedome

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Bohužiaľ sa už pomaly, ale isto stáva pravidlom, že keď už Západ n…