Analytička: To si ešte užijeme orwellovskej srandy! Macron je bizarný výtvor systému. Z jeho úst vychádza len hlas bruselskej a globalizačnej mašiny

5.5.2017 10:30

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Angela Merkelová prišla za Putinom, ktorého napomínala za nedodržiavanie ľudských práv, z Rijádu. Saudská Arábia je pritom jeden veľký ľudskoprávny horor, komentuje návštevu kancelárky v Rusku analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. V rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní sa na Parlamentných listoch vyjadruje aj k Erdoganovmu rokovaniu s Putinom, z ktorého vraj plynie „sultánovo“ varovanie smerom na Západ: „Urobte, vy križiaci, čo chceme, inak tie vaše plány na obkľúčenie Ruska raketovým dáždnikom skončia v koši.“

Analytička: To si ešte užijeme orwellovskej srandy! Macron je bizarný výtvor systému. Z jeho úst vychádza len hlas bruselskej a globalizačnej mašiny
Foto: SITA
Popis: Vlajka EÚ

Angela Merkelová navštívila Putina a nariekala, že na Ukrajine nie je žiadny progres. Putin odvetil, že za to môže Kyjev. Vyčítala mu, že donbaské republiky znárodňujú továrne, Putin to odmietol. Vyčítala mu, že v Čečensku mučia homosexuálov, Putin to odmietol. Vyčítala mu zákroky proti demonštrantom pri nedávnych demonštráciách, Putin odvetil, že v Európe sú podobné zákroky ešte brutálnejšie. Kde je pravda? Ako hodnotíte toto stretnutie? Analytik Vladimír Votápek píše, že Merkelová nič nezískala, lebo Putin prehral.

Nemá zmysel zaoberať sa konkrétnymi výhradami a ich odmietaním. To je len taký slovný pingpong, ktorý sa v ostatných rokoch hrá bežne. Dôležitejšie je, že Rusko nevrátilo a nevráti Krym alebo že minský proces je stále v kóme. Práve to boli predsa hlavné argumenty, ktorými nemecká kancelárka v uplynulých troch rokoch ako „líder Európy“ – jednomyseľne s Barackom Obamom – zdôvodňovala protiruské sankcie a „medzinárodnú izoláciu“ Ruska. Za uplynulé tri roky sa na tejto realite nič nezmenilo. Tak prečo vlastne Angela Merkelová do Soči za Putinom išla? Jednoznačnú odpoveď na túto otázku nemám, lebo netuším, čo si nemecká kancelárka myslí. A vlastne ani netuším, prečo ju ruský prezident (pri všetkej predpokladanej bezobsažnosti rozhovorov) prijímal.

Na prvý pohľad sa zdá, že v hre sú blížiace sa nemecké parlamentné voľby. Bavorský šéf Horst Seehofer, veľký „Putinov priateľ“, sa kritikou (nielen) ruskej politiky Merkelovej netají, šéfovia koaličných sociálnych demokratov zase pripúšťajú, že ruská tajná služba voľby v Nemecku neovplyvňuje. Chcem povedať, že každý, kto v Nemecku niečo znamená, si s Ruskom nejaký ten vzťah, sankcie-nesankcie, udržiava alebo aspoň nepáli mosty; a hlavným súperom Merkelovej je Martin Schulz, ktorý sa preslávil svojím „chladom, ktorý mieri na Rusko“. Možno si len chcela trochu vylepšiť predvolebný „imidž“, že nie je žiadna zarytá demagogička a že dáva v súčasnom až príliš napätom svete prednosť dialógu pred konfliktom. Fakt neviem.

V každom prípade tým však sama nabúrava svoju vlastnú euroúlohu „medzinárodne izolovať“ Rusko. Merkelová cestou do Soči asi naozaj nič nevyhrala, ale nezdá sa mi, že by mal súčasne Putin niečo prehrať. Jeho vláda sa so západnými sankciami v zásade naučila žiť a počíta s nimi v štátnom rozpočte ešte prinajmenšom na dva roky dopredu. A protesty, ktoré tu a tam v Rusku prepukajú, sú motivované skôr bojom proti korupcii než snahou zaviesť krajinu späť pod diktát Západu. Na druhej strane však celou tou návštevou Rusko zrejme ani nič hmatateľné nevyhralo – Kremeľ síce môže v médiách ukazovať niečo v duchu, „aha, kto každý už za nami chodí/dolieza“, ale to je asi tak všetko.

Merkelovú strieda v Soči Erdogan, ktorý si odvezie zaujímavý kšeft – kúpi si ruské protiraketové systémy S-400, a to, prosím, na úver. Ako si máme vysvetliť taký nákup a čo nám naznačuje do budúcna? Zároveň prichádza s prosbou, či by nebolo možné zrušiť všetky sankcie, ktoré proti Turecku Rusi uplatňujú. Ochladli turecké vzťahy s Európou tak, že sa teraz bude „sultán“ orientovať na Východ? A, mimochodom, čo zmení vo vzťahoch USA – Turecko americká chuť chrániť sýrskych Kurdov, ktorých by Erdogan s chuťou pobil?

Osobne veľmi pochybujem, že dodávka ruských rakiet je už naozaj „hotová vec“. O to viac, že o nej hovoria skôr Turci ako Rusi. Vlastne si ani neviem predstaviť, aké záruky by mohlo Erdoganovo Turecko Rusku ponúknuť, že tie supermoderné raketové systémy obratom neodovzdá svojim ešte stále spojencom z NATO, aby ich rozmontovali a preštudovali. Skôr sa to všetko javí predovšetkým ako turecký pokus vyvinúť ďalší tlak na Západ a získať od neho všelijaké ďalšie ústupky: „Urobte, vy križiaci, čo chceme, inak tie vaše plány na obkľúčenie Ruska raketovým dáždnikom skončia v koši.“

Fakt je, že politika súčasného Turecka sa do značnej miery nesie v znamení najrôznejších nátlakov. Na jednej strane je tu napríklad tá vami spomínaná požiadavka na zrušenie ruských sankcií, ale prednesená v čase, keď Turecko samo citeľne zvýšilo dovozné clá na ruské obilie, čo – súdiac podľa komentárov v ruských médiách – Moskvu poriadne „vytáča“, a to so všetkými príslušnými dôsledkami. Na druhej strane je tu dosť razantná politika voči Európe, ktorá sa stále točí okolo migrácie, európskeho „výpalného“ Turecku za zadržiavanie migrantov a v neposlednom rade okolo bezvízového styku. A na tretej strane potom postoj voči Trumpovým USA, ktorých trpezlivosť Ankara skúša pokračujúcimi útokmi proti Kurdom. Americké aj ruské jednotky už zaujali pozície medzi Kurdmi a Tureckom na severe Sýrie, aby „vlastnými telami“ zabránili najhoršiemu, zrejme s predpokladom, že Turci do vojny s USA a Ruskom nepôjdu. V oboch posledných prípadoch sa Erdogan spolieha, že je jeho krajina členom NATO a že „vysokými západnými hodnotami“ opantaná Aliancia nutne potrebuje aj to „sultánske“ Turecko. A Rusko vlastne potrebuje Turkov z rovnakých dôvodov. Ankara túto pozíciu využíva alebo rovno zneužíva, ale výsledkom je, že si aktuálne vytvára (ne)priateľov všade, kam sa človek pozrie, ako keby skúšala, kto prvý žmurkne. Mám silný pocit, že Erdogan hrá vabank. Podľa mňa zbytočne, lebo nie je žiadny racionálny dôvod všetko úplne „siliť“. Uvidíme, ako dlho mu to vydrží.

A to, či sa bude orientovať na Východ? Ak ten „Východ“ ponímate všeobecne, tak je to vcelku prirodzené. Veľa krajín, ktorých politici vidia ďalej ako za Brusel a horizont budúcich volieb, sa orientujú na Euráziu. Erdogan prehlbuje spoluprácu so Šanghajskou organizáciou spolupráce a onedlho bude jedným z účastníkov summitu Hodvábnej cesty v Číne.

Prezidentská kampaň vo Francúzsku nabrala ostré tempo, keď Marine Le Penová prišla medzi robotníkov, ktorým chcú zatvoriť továreň. Tí sa s ňou fotili a objímali ju. Keď tam prišiel Macron, vybučali ho. Ale v podstate všetci voliči kandidátov, ktorí nepostúpili do druhého kola, idú za Macronom. Síce len tretina preto, že má rada Macrona, zvyšné dve tretiny preto, že nechcú Le Penovú. Je výhra Macrona neodvratná? A čo sa potom s Francúzskom stane? A splní prezident Macron svoje silácke sľuby, že si „podá“ Poľsko a Maďarsko za to, že tam porušujú demokratické pravidlá a nechcú utečencov? Ako chápete, mimochodom, toto pozoruhodné vyhlásenie?

Už som neodhadla výsledky hlasovania o brexite ani o Trumpovi, a tak sa nebudem znovu dobrovoľne blamovať a tvrdiť, že ten alebo tá v tom Francúzsku „neodvratne“ vyhrá či prehrá. Nechám sa radšej prekvapiť – alebo neprekvapiť, samozrejme. V každom prípade platí, že Emmanuel Macron je „umelohmotné stvorenie“, ktorého bábkovodiči sa usilujú len o to, aby udržali v chode súčasný „systém“. A už len preto nebude Macron nikdy riešiť problémy, ktoré do druhého kola prezidentských volieb vyniesli Marine Le Penovú. Kapry si svoj rybník predsa nevypúšťajú. Takže problémy budú v prípade jeho pravdepodobného víťazstva len narastať a následná „explózia“ bude o to väčšia. Vlastne sa mi to javí všetko najšialenejšie, že tu v Európe problémy všeobecne neriešime, lebo nám k spokojnosti, paradoxne, stačí, že sme ich prehlasovali...

A všeobecne to isté platí aj pre Macronove výpady proti Poľsku či Maďarsku: pamätajme si, je to len bizarný výtvor systému, a tak z jeho úst vychádza len hlas bruselskej a globalizačnej mašiny, ktorá potrebuje glajchšaltovať. Pritom však netreba zabúdať na to, že za sebou Macron nemá žiadnu skutočnú politickú stranu, a preto nemusí veľa vecí vo francúzskom prezidentsko-parlamentnom systéme pretlačiť parlamentom. To platí pre Francúzov, pre nás ostatných bude asi bohato stačiť, že sa prípadne stane „novým hlasom“ a „novou tvárou“ bruselských, nadnárodných a globalizačných bábkovodičov... To si ešte užijeme orwellovskej srandy!

Saudská Arábia dostáva v rámci OSN prominentné úlohy a posty v rámci ochrany ľudských práv. Poďme sa, prosím, pozrieť na stav ľudských práv v Saudskej Arábii. Vezmime to napríklad podľa toho, čo sa vyčíta Putinovi: nedostatok demokracie, falšovanie volieb, utláčanie médií a opozície, útoky na homosexuálov, obrovská korupcia, agresívna politika voči susedom, týranie väzňov, nezákonná svojvôľa polície...

V Saudskej Arábii žiadne ľudské práva nie sú, takže súpis ich porušovania je zbytočný. Je to skutočná ľudskoprávna hororová šou, kde sa sekajú hlavy tupým mečom, sekajú ruky, bičuje a tresty smrti sa udeľujú aj za ateizmus. Je veľkou iróniou, že Angela Merkelová letela do Soči za Putinom práve z Rijádu, kde s tamojšími feudálmi hovorila o priateľstve a spolupráci – rozumej o predaji nemeckých zbraní – a o ľudských právach ani nemukla.

Ale bez ohľadu na fakt, že trebárs len ženy – teda polovica obyvateľstva – v Saudskej Arábii žijú ako podradní ľudia, je bizarné, ako Západ vylepšuje tento imidž na medzinárodnej scéne. Pred dvoma rokmi USA „zverili“ práve Saudskoarabom šéfovské kreslo vo Výbore OSN pre ľudské práva, a dokonca im dali právomoc, aby si sami mohli vyšetrovať svoje vlastné vojnové zločiny spáchané pri agresii voči chudobnému, ale o to viac hrdému a spurnejšiemu Jemenu. V súčasnosti saudskoarabské záujmy v tomto výbore zastupuje jordánsky princ, ktorý dopredu „pochybuje“ o všetkých saudskoarabských vojnových zločinoch v Jemene, ale aktívne hodlá trestať napríklad Rusko alebo Sýriu. A pred pár dňami bola Saudská Arábia dokonca zvolená do Komisie OSN pre práva žien. To fakt nie je vtip! Hlasovanie bolo tajné, hlasovať proti sa nedalo, a tak sa len sedem krajín zo štyridsiatich piatich aspoň zdržalo... To len na okraj, pre prípad, že by tu zase niekto začal hovoriť o ľudských právach.

Donald J. Trump vyhlásil, že Kim Čong-un je „poriadne hustý“ mladík, keď dokázal získať moc v takom mladom veku a udržať si ju proti takým jastrabom, ako sú severokórejskí generáli alebo jeho vlastná rodina. Nadhodil, že by sa eventuálne mohol s Kimom aj stretnúť! Tiež ste mali pocit, že ste zle počuli?

Zle počula? Naopak, mala som hrejivý pocit, že „som to predsa hovorila“. Už minule sme si ujasňovali, že USA do vojny s fantazmagorickou Severnou Kóreou, ktorá Ameriku ani neohrozuje, nepôjdu, a to pre Čínu, lebo práve Peking je šéfom tejto oblasti. Napokon uznalo to pred pár dňami aj Združenie národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN), ktoré dalo v rámci „zlepšenej kooperácie“ Pekingu viac-menej voľnú ruku v Juhočínskom mori a vypustilo zo svojho najnovšieho dokumentu zmienky o predchádzajúcich územných sporoch. Kedysi sa chcel práve do tejto oblasti s podporou spojencov z ASEAN-u vtesnať Barack Obama...

Ale k veci. Všetky podobné krízy vo vzťahoch Kimovcov a USA nakoniec vždy vyústili do priamych či nepriamych rozhovorov, a to za asistencie Číny alebo Ruska. Takže jediným prekvapením boli tie Trumpove slová o Kimovi ako „poriadne hustom“ mladíkovi. On použil hovorové „cookie“, čo sa asi nedá presne preložiť len ako „mladík“, ale aj tak. Svojou nezvyklosťou zábavné.

Ako hodnotíte DJT po prvých 100 dňoch vo funkcii? Tomáš Klvaňa napísal, že to prekvapivo nebolo také hrozné... To je asi signifikantné.

Pred chvíľou som povedala, že Trump je niektorými svojimi prejavmi zábavný. Úplne neprezidentsky. A harašenie zbraňami pred „najmladším z rodu Kimovcov“, po čom nasleduje „cookie“, je svojím spôsobom už Trumpov „trademark“. Vezmime to poporiadku: po chemickom masakri v sýrskom Chán Šajchúne, ktorý sa pre istotu – a s cieľom udržať náš príbeh o obvyklom podozrivom – stále objektívne nevyšetruje, nariadil „trestný“ raketový útok na akúsi skôr náhodne vybranú sýrsku leteckú základňu. Médiá boli plné toho, ako to Trump tomu Asadovi „natrel“, ale už na druhý deň z tej základne štartovali sýrske stíhačky. Nasledovala „matka všetkých bômb“, vraj najväčšia nejadrová bomba, ktorú má Pentagón k dispozícii, zhodená v afganských horách vraj na tunely využívané Islamským štátom. Dnes už aj BBC priznáva, že sa vlastne nikomu nič nestalo, Daeš asi neprišiel o jediného muža a tunely slúžia ďalej. Takže čosi tam síce buchlo, ale len ako gesto a návnada pre médiá. Ochota rokovať s Kimom – po pár dňoch strašenia – preto presne zapadá do vzorca.

Nesledujem do hĺbky Trumpovu vnútornú politiku – napĺňanie toho hesla Amerika predovšetkým –, ale táto zahraničná šou mu doma určite pomohla získať až „clintonovsky“ bojovnícke ostrohy bez toho, aby vo svete rozhodil bežiaci poriadok. Doma sa mu však rozhodne zle nevodí, pretože asi 96 percent jeho voličov ďalej stojí za ním, zatiaľ čo preferencie demokratov utopených v hľadaní ruských hakerov a agentov rýchlo klesajú.

Summa summarum, svet je z Trumpa po 100 dňoch síce dosť zmätený, lebo až príliš často nemôže uveriť vlastným očiam a ušiam, ale možno pochopí a zvykne si. A doma sa mu darí. Takže vlastne úspech. Prinajmenšom píárový.

Mimochodom, keď som pri tých rôznych trumpovských „fakoch“. Je zvláštne, že v prípade raketového útoku na sýrsku základňu zostala mimo pozornosti skutočnosť, že zo 60 odpálených rakiet Tomahawk ich na cieľ a okolie dopadlo len necelých tridsať. Čo sa stalo s tými ostatnými, keď Sýria nehlási ani to, že by spadli niekde „po ceste“? Zostrelili ich azda Rusi? Alebo ich „len“ elektronicky „oslepili“? Stali sme sa svedkami skutočného americko-ruského konfliktu bez toho, aby sme o tom vôbec vedeli? Nie je azda práve toto dôvod, prečo americký minister zahraničia Rex Tillerson neskôr v Moskve konštatoval, že „ďalšie útoky na Sýriu už nebudú nutné“? Špekulovať je také jednoduché... Ale podľa amerického ministerstva zahraničia sa obnova vzťahov s Ruskom začne práve na „spolupráci v Sýrii“. Som zvedavá, čo z toho bude.

Na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Najzaujímavejšou udalosťou najbližších dní bude určite druhé kolo prezidentských volieb vo Francúzsku.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa

19:00 Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Trumpov prejav ma sklamal. Bol veľkohubý, arogantný a plný lží,“ o…