Analytička: „Slušní demokrati“, ktorí útočíte na Zemana a Babiša, zapotíte sa. Totálna revolúcia v politike USA, dohoda s Rusmi a Čínou. Nová vlna migrácie, nefalšovaný stredovek

11.5.2017 19:00

Prejav, ktorý predniesol americký minister zahraničia Rex W. Tillerson, predstavuje revolúciu v zahraničnej politike USA, upozorňuje čitateľov Parlamentných listov analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. USA už vraj podľa Tillersona nebudú raziť politiku „americkej výlučnosti“, ale stoja o strategické partnerstvo s Čínou a zlepšenie vzťahov s Ruskom, ktoré sa začne v Sýrii. V rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní Spencerová ďalej upozorňuje, že zo Sýrie sa začínajú cez Turecko tlačiť do Európy džihádisti a najhorší radikáli. „Inými slovami, ak sa títo ľudia dostanú až do Európy, čakajme príchod nefalšovaného islamského stredoveku... Videla som to naživo v utečeneckých táboroch pri Aleppe. Záplava totálne zahalených a prevažne negramotných žien ovešaných množstvom detí a vedľa nich náležite fúzatý manžel. Bolo to naozaj šialené,“ uvádza.

Analytička: „Slušní demokrati“, ktorí útočíte na Zemana a Babiša, zapotíte sa. Totálna revolúcia v politike USA, dohoda s Rusmi a Čínou. Nová vlna migrácie, nefalšovaný stredovek
Foto: TASR
Popis: Americký minister zahraničných vecí Rex Tillerson (vpravo) a ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov

Tento týždeň ste otvorili zaujímavú tému: Americký minister zahraničia Rex Tillerson s mandátom priamo od Donalda J. Trumpa začína robiť zmierlivejšiu a racionálnejšiu politiku voči zvyšku sveta. Nielen voči Číne, ale aj voči Rusku, hoci s komentárom, že konfliktných otázok s Ruskom je viac. „Ohmatal“ si už DJT svetovú politiku svojím systémom „niečo zbombardujem, niekomu sa budem vyhrážať“ natoľko, že teraz začne plniť to, čo od neho jeho fanúšikovia čakali? Niečo ako „nie, bomby nie, Donald“? Alebo sú to zase prehnané očakávania? Obnova vzťahov s Ruskom by sa mala začať v Sýrii, ale ako by si to páni predstavovali? A ako do toho „pasuje“ Ukrajina, ktorú celý čas tak chlácholí John McCain?

Zdá sa, že Trump spočiatku výrazne podcenil silu porazenej pestrej škály záujmov okolo Hillary Clintonovej, a tak prvú fázu svojho prezidentovania musel chtiac-nechtiac venovať tomu, aby všetkým tým liberálom, demokratom, moralistom a s nimi spätému vojensko-priemyselnému komplexu dokazoval, že aj on je tvrdý a že dokáže bojovať, keď je „v stávke humanita“, ako všetci omieľali po nevyšetrenom chemickom útoku v sýrskom Chán Šajchúne. A keď ich v Sýrii, Afganistane a strašením okolo Severnej Kórey náležite upokojil a usúdil, že sa už so svojím hľadaním „ruských stop“ dostatočne vyčerpali, začal zahraničnú politiku po Pentagóne pomaly preberať Rex Tillerson ako minister zahraničia. A jeho prejav z minulého týždňa bol podľa mňa skutočne významný. Adresoval ho síce formálne zamestnancom svojho ministerstva, ale počúvať mal celý svet. Vzhľadom na to, že sa u nás v médiách Tillersonova reč veľmi nerozoberala, dúfam, že ju „príslušní“ aspoň počuli a začali premýšľať, čo ďalej...

Pritom celkom chápem, prečo si ho „náš svet“ veľmi nevšímal. Tillerson totiž zdôraznil, že zahraničná politika USA už nebude vedená „americkou výnimočnosťou“ alebo ideológiou, ale americkými ekonomickými a bezpečnostnými záujmami. Ľudské práva, demokracia a podobne budú síce stále dôležitými hodnotami, ale nebudú sa už miešať do zahraničnej politiky. „Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme si všetci uvedomili rozdiel medzi politikou a hodnotami,“ vyhlásil doslova. Z toho sa museli všetci naši humanitárni bombardéri poriadne spotiť.

S ohľadom na protičínske postoje väčšiny našich politikov je potom iróniou, že Trumpove USA považujú práve vzťahy s Čínou za absolútnu prioritu a chcú dospieť k strategickému partnerstvu, ktoré by vraj malo vydržať aspoň pol storočia. S Ruskom chcú takisto zlepšovať vzťahy – uvedomme si, že Tillerson už bol za Putinom v Moskve a v stredu bol ruský minister zahraničia Sergej Lavrov na oplátku vo Washingtone u Trumpa. Prezident USA ich rozhovor označil za „veľmi dobrý“ a Lavrov si zase pochvaľoval, že americká strana sa zbavila ideologického balastu a správa sa konečne vecne. Ďalší pot na čelách našich „elít“.

Rokovali spolu o nových „deeskalačných“ zónach v Sýrii a bez toho, aby verejne zachádzali do detailov, konštatovali, že si celkom rozumejú. Vraj len Trump vyzval Rusov, aby v Sýrii „pritiahli uzdu“ vojenským oddielom Baššára Asada a Iránu. Na jednej strane to napovedá o Trumpovej snahe „zamiesť“ sýrskym Kurdom cestičku k nerušenému dobytiu Rakky, „hlavného mesta Daeša“ na východe Sýrie, ale súčasne sa to dá vnímať ako snaha dosiahnuť skôr nejakú regionálnu rovnováhu než zmenu režimu v Damasku. Koniec koncov, podľa Tillersona je hlavným zmyslom nastupujúcej americkej politiky na Blízkom východe predovšetkým zničenie Daeša a ďalších teroristických skupín, „zmeny režimov“ už ani nespomínal. A tak prinajmenšom určitá miera zhody s Ruskom realistická je. Niektorí „naši“ už sa v pote musia doslova kúpať...

A ako do toho pasuje Ukrajina? Neviem, prioritou očividne nie je. A to je vlastne na ďalšie potenie sa...

Ak táto politika Trumpovi vydrží – a cenou za ňu zrejme bude musieť byť občasný ilegálny, ale zato humanitárne zdôvodnený vojenský úder niekde vo svete, na upokojenie všetkých „demokratov“ –, bude to z hľadiska amerického prístupu k svetu totálna revolúcia.

Keď teraz u nás „všetci slušní demokrati“ útočia na Babiša a Zemana, sme vlastne šťastná krajina: Máme len dvoch páchateľov všetkého zlého, poznáme ich a vieme, kde bývajú. A všetci ostatní sú čistí ako ľalie. Ale trochu ma desí, že tým súčasne „príslušní“ prehlušujú všetko, čo je v skutočnosti pre našu súčasnosť dôležité. Kto si dokáže predstaviť napríklad nášho premiéra v demisii/nedemisii/alebovčomsi alebo našich protičínskych politikov, ako si „zásadovo“ dupnú na Spojené štáty?

DJT vyhodil šéfa FBI, pretože vraj treba obnoviť dôveru v túto inštitúciu. Médiá naklonené Bielemu domu majú iné vysvetlenie: Nenašlo sa nič, čo by dokazovalo napojenie DJT na Rusko vo veci ovplyvnenia prezidentských volieb. Je to azda tak, že americký prezident sa týmto krokom zbavuje raz a navždy toho Damoklovho meča, ktorý mu neustále visí nad hlavou? Teda, že ho dostali do Bieleho domu Rusi, pričom toto zistenie by naňho spoľahlivo fungovalo ako páka. Na druhej strane, stále vyšetrujú bývalého poradcu pre národnú bezpečnosť Michaela Flynna.

Áno, Michaela Flynna stále vyšetrujú, ale v mnohom je to podobné našej „kauze Babiš“: Najskôr sa – po 3,5 roku „nevedomosti“ – na pár týždňov rozbehne niečo okolo dlhopisov, a keď je tento problém premlčaný, objaví sa ako na zavolanie pol roka staré odpočúvanie... Týmto spôsobom, v ktorom je absencia dôkazov maskovaná hlukom, hystériou a zmenou tém s cieľom ďalšieho naťahovania problému, môžu Flynna – aj Babiša, samozrejme – vyšetrovať donekonečna. Asi práve táto „hra na hon na čarodejnice“ už Trumpa prestala po 100 dňoch v úrade baviť a šéf FBI, ktorý bol očividne rozhodnutý „hrať“ do posledného dychu, musel odísť. Ya basta! Či sa tým Trump zbavil všetkých podozrení z väzieb na Rusko? V očiach mnohých svojich odporcov už navždy zostane „Putinovým agentom“, nech sa deje čokoľvek.

Emmanuel Macron sa skutočne stal francúzskym prezidentom. Čo vám výsledok francúzskych volieb napovedal? Jedni pozorovatelia varujú, že silne eurofilný Macron prinúti niektoré štáty, aby si zvolili, či chcú byť v „tvrdom jadre EÚ“, čiže mať euro, alebo nie. Z Nemecka zaznelo zaujímavé varovanie: Ak Macron ako prezident zlyhá, bude budúcou prezidentkou už skutočne Marine Le Penová. Je to racionálna úvaha? Koniec koncov, nedosiahla úplne márny výsledok. Môžu si na najbližšie roky tí, ktorí sa boja „populistov a extrémistov“ v Európe, spokojne vydýchnuť?

Macronovo víťazstvo bolo očakávané, ale po prvotnom búchaní šampanského čoraz viac hlasov v Európe hovorí o Pyrrhovom víťazstve. Ak totiž Macron dodrží aspoň zlomok svojho programu, budú sa neriešené problémy vo Francúzsku len nabaľovať a v ďalších voľbách nastane explózia, ktorej už žiadny umelohmotný neoliberálny rothschildovský bankársky panák nezabráni. A je úplne jedno, či teraz hovoríme o Marine Le Penovej, alebo sa na scéne medzitým objaví niekto iný, či už sprava, alebo zľava. To však, samozrejme, neplatí len pre Francúzsko, ale pre európske krajiny všeobecne.

Dôležité však teraz bude, ako sa francúzski voliči postavia k blížiacim sa parlamentným voľbám. Teda či Le Penovej a jej Národnému frontu tú prehru nejako vykompenzujú a vyrovnajú „politický balans“ v krajine, alebo podporia Macronovu viac-menej fiktívnu stranu a dajú mu tým krídla. Hlas parlamentu bude určujúcim faktorom pre ďalšie postupy nového prezidenta, môže mu vystavovať bianco šeky alebo rysovať mantinely. A do značnej miery od toho budú závisieť aj Macronove kroky v rámci EÚ – slabý prezident nebude schopný na úniovej scéne až tak „vyskakovať“ a rozhodovať, kto v EÚ má alebo nemá byť a aký má byť pritom „rýchly“, aby sa udržal za vozom...

Áno, iste, tí Európania, ktorí sa boja „populistov a extrémistov“, si na chvíľu vydýchnuť určite môžu. Ale len asi ako v tom dávnom vtipe o chlapíkovi, ktorý padá zo stého poschodia mrakodrapu, a keď letí okolo päťdesiateho poschodia, s úľavou si vydýchne: „Zatiaľ v poriadku!“

Emmanuel Macron

Emmanuel Macron Zdroj: TASR

Mimochodom, bol Deň Európy, čiže deň oslavujúci okrem iného Európsku úniu. Čo by ste jej zaželali?

Ajaj, zase sviatok, na ktorý som zabudla. Neviem, čo by som jej zaželala. Práve v stredu Európska centrálna banka oznámila, že nezamestnanosť a čiastočná zamestnanosť v rámci EÚ nedosahuje tých „optimistických“ 9,5 percenta, ako tvrdí Brusel, ale v skutočnosti sa pohybuje medzi 15 až 18 percentami. Čiže, realita je skoro dvakrát horšia, než nám „bruselskí“ maľujú. Čiže, najnovší z nekonečného radu vedomých krokov „bruselských“ k vzniku potemkinovskej únie. Budeme klamať sami seba a pritom sa tváriť šťastní ako blchy...

Objavujú sa znepokojujúce analýzy, že turecký prezident Erdogan sa chystá mocensky vyzvať EÚ, od ktorej sa už asi definitívne odrezal, na Balkáne. Bulharsko, Kosovo, dokonca Srbsko... Tam všade vraj Turci masívne investujú a turecké peniaze tam navzdory osmanskej minulosti nikomu nesmrdia. Majú sa Brusel a Berlín báť? Okrem toho, keď sme pri tom strachu: Už sa naplno rozbieha „migračná sezóna“. Aká je situácia migrácie medzi Tureckom a EÚ? Máme sa pripraviť na nový nával zo Sýrie aj odinakiaľ?

Svojím spôsobom je to až prízračné. Nemecko a ďalšie európske štáty, ktoré stáli pri rozpútaní vojny v Juhoslávii, si dnes nárokujú právo mať na starosti „stabilitu Balkánu“. Američania, ktorí od Srbska odtrhli Kosovo a prenechali ho teroristom, dnes mlčky sledujú, ako sa z „ich“ superzdemokratizovanej enklávy stáva najväčšia európska bašta Daeša, odkiaľ navyše do Európy prúdia davy zúfalých Kosovčanov. Ak sa do týchto oblastí teraz hrnú Turci, cynicky by som povedala niečo ako A prečo nie?. My – myslím „Európa“ a Západ všeobecne – už sme to pohnojili dostatočne, tak prečo by si tam niečo nemohli „vyskúšať“ aj iní.

Všeobecne však, samozrejme, platí, že turecká ekonomická a diplomatická ofenzíva na Balkán musí byť ďalšou z mnohých nočných môr, ktorými Recep Erdogan kazí spánok „bruselských“ a „berlínskych“. Ak by totiž Turecko ovládlo Balkán, jeho „palebná sila“ proti Európe sa – okrem migračných „nábojov“ – znásobí do miery, ktorú si dnes možno ani nedokážeme predstaviť. Nesmieme totiž zabúdať, že iný smer tureckej politiky pre zmenu spája Ankaru s Pekingom a Moskvou, čo sú sily, ktoré na Balkáne majú alebo môžu mať do značnej miery dobrý zvuk, nehovoriac o ich strategických záujmoch. Fakt bude zaujímavé rozprávať sa o tomto probléme napríklad niekedy o päť rokov – aký bude Balkán a aká bude Európska únia? A mohol proti tomu „hnojaci“ Západ niečo urobiť?

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan Zdroj: SITA

Čo sa týka „migračnej sezóny“ zo Sýrie, tak opäť nemám žiadne dobré správy. V poslednom čase do Turecka prechádzajú v podstate len džihádisti (s rodinami), ktorých sýrska armáda so svojimi spojencami v stále väčších počtoch zatláča – alebo v rámci dohôd o evakuácii preváža – do provincie Idlib pri tureckých hraniciach. Inými slovami, ak sa títo ľudia dostanú až do Európy, čakajme príchod nefalšovaného islamského stredoveku... Videla som to naživo v utečeneckých táboroch pri Aleppe. Záplava totálne zahalených a prevažne negramotných žien ovešaných množstvom detí a vedľa nich náležite fúzatý manžel. Bolo to naozaj šialené. Tá normálna, sekulárna Sýria sa tisícov takýchto „lišnich čelovekov“ možno aj rada zbaví, pretože do bežnej spoločnosti sa nehodia už ani tam. Takže keď teraz Turecko hovorí, že nechce pretrhnúť zväzky s EÚ a ďalej trvá na svojich požiadavkách týkajúcich sa bezvízového styku a možno chiméricky aj na členstve v Únii, tak by som európsky postup opatrne odmeriavala na lekárenských váhach. Plaťme Ankare do aleluja, rozbehnime rotačky peňazí na tri až deväť smien naraz. Môžu nám sem totiž poslať fakt „kvalitku“. A teraz ani nehovorím o bojovníkoch Daeša a ďalších teroristoch, ktorí tu už sú...

Konali sa oslavy konca 2. svetovej vojny. Masívne to bolo ako vždy v Rusku vrátane tradičnej prehliadky na Červenom námestí. Hoci sa našli takí, ktorí rýpali, že sa na nej tentoraz šetrilo. V akej pozícii je oproti vlaňajšiemu 9. máju Vladimir Putin? Ekonomika, Sýria, Ukrajina, vzťahy s USA, domáca scéna... Je pre Rusko svetlo na konci tunela alebo je čoraz viac všeobecne „nad priepasťou“, ako nedávno naznačoval niekdajší český veľvyslanec Petr Kolář?

Neviem, do akej miery si Rusko prikrášľuje svoje ekonomické výsledky, ale je isté, že – rovnako ako napríklad ten Brusel – s číslami nejako čaruje. Na druhej strane má ten prekliaty Putin stále obrovskú podporu a väčšina Rusov by ho rada videla v úrade prezidenta aj po terajších dvoch mandátoch. To už o niečom svedčí. Je jasné, že do Donbasu „niečo“ investoval, ale výmenou dostáva nielen uhlie a ďalší tovar, ale aj kopu „mozgov“, pretože do Ruska utiekli milióny Ukrajincov. Výdavky „na Sýriu“ nie sú vysoké, prinajmenšom v porovnaní s Pentagónom a jeho vojnami, takže to asi tiež nebude problém – ak by sa do tamojšej vojny neponoril po americkom vzore, teda s množstvom vojakov a plnou okupáciou. A to, že je Rusko „nad priepasťou“, ako hovorí pán Kolář, je taká klasika. Bolo by zaujímavé skúsiť dohľadať, v ktorom roku túto mantru pán Kolář použil prvýkrát. Stavím sa, že už to nejaký piatok bude. Čiže, kým sa to u nás bude „rado“ počúvať, tak bude „Rusko nad priepasťou“, ale či to má niečo spoločné s realitou, tak o tom úprimne pochybujem.

Vladimir Putin

Vladimir Putin Zdroj: TASR

Navzdory snahám o upokojenie svetovej situácie, ako sme o nich hovorili, zvažuje americká vláda zmenu prístupu v Afganistane: Prísun ďalších tisícov vojakov a prerušenie akýchkoľvek rozhovorov s Talibanom, ktorý ovláda zásadnú časť afganského územia. Pomohlo by, keby sa to USA rozhodli jednoducho zase raz „vybiť silou“? Vybavujem si z nedávnej minulosti článok, ktorý naznačuje, že v Afganistane by sa mohla začať angažovať aj Čína – pretože jej Ujguri sú trochu „nepokojní“. Môžu sa Američania skrátka báť o vplyv v oblasti?

Afganistan. „Náš Afganistan“, chcelo by sa povedať. Veď aj Česká republika sa už viac ako 16 rokov – v rámci svojich „spojeneckých záväzkov“ – podieľa ako poslušná dobrodružná trúba na tej americkej okupácii. Pardon, demokratizácii. Alebo ja vlastne neviem, na čom, ale na nepochopenie mám právo. Keď sa pred pár dňami priamo v Kábule pýtali šéfa Pentagónu Mattisa, aký je cieľ americkej „misie“ v Afganistane, nedokázal odpovedať a len čosi mrmlal.

Nevedia, prečo tam sú, ale nedajú pokoj, kým to nedosiahnu. A skúšali to silou, a nič nedosiahli. Skúšali to rozhovormi, ale z pozície silnejšieho, takže sa na nich Taliban „vykašľal“. A domanévrovali sa do stavu, keď Taliban ovláda čoraz viac územia a americkí a spojeneckí vojaci sú z bezpečnostných dôvodov väčšinou zalezení na svojich základniach. Všetky štáty naokolo s pohľadom na realitu usúdili, že už nemá zmysel brať na USA nejaké ohľady. V Afganistane už preto naozaj aktívne pôsobia Číňania a Peržania, Pakistan hrá oveľa väčšie hry ako za Usámu bin Ládina, Rusko zvoláva do Moskvy medzinárodnú konferenciu, kam s výnimkou „urazených“ USA prídu všetci regionálne zainteresovaní, a to vrátane vlády z Kábulu aj vedenia Talibanu... Na vašu otázku teda odpovedám: Áno, strach o svoj vplyv by USA mať mali, ale možno je už na také strachy trochu neskoro, pretože iniciatívu už aj tak držia iní. A čo viac, keď už ani netušia, prečo v Afganistane vlastne sú, a všetko beží skôr na princípe zotrvačnosti, tak túto najdlhšiu vojnu v amerických dejinách vo Washingtone jednoducho prekaučovali...

Je vlastne len šialené, že – v súčte s mudžáhidmi bojujúcimi s podporou Západu kedysi proti sovietskej okupácii – Afganci v uplynulých tridsiatich-štyridsiatich rokoch nepoznajú nič iné ako vojnu. Koľko zničených generácií to tak asi je? Koľko tamojších detí nevie nič prečítať, ale kalašnikov zloží za pár sekúnd aj poslepiačky? Zničená krajina, zničení ľudia. A nikomu na Západe, nieto tu, u nás, to neprekáža. Pán Stropnický naopak rozdáva medaily za podiel...

Na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Recep Erdogan za pár dní vyráža za Trumpom do Washingtonu. Pre Európu to bude určite užitočná príležitosť ujasniť si všeličo o tom, čo nás čaká.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

14:00 Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Rozbili sme Líbyu bez toho, aby sme dodnes vlastne vedeli, prečo to…