Analytička: Putin je nový šerif. USA slabnú, čaká ich búrka. Revolúcia. A u nás každý niečo melie, je to nechutné. Na Hrade je chaos

0
Vladimir Putin (Autor: TASR)

Problém stíha problém, prieskum stíha prieskum. Tak to vyzerá vo finiši predvolebnej kampane v USA. Tými problémami myslíme e-mailové trable Hillary Clintonovej, ktoré začala rozvrtávať FBI. Ako je možné, že ani armáda právnikov a lobistov Hillary neochránila? Môže jej to prehrať voľby, ako už niektoré prieskumy naznačili? Už predtým sme uvádzali, že aj demokratickí voliči považujú Clintonovú za nedôveryhodnú – zostanú teda doma? Čo by ste teraz robili na jej mieste? A mimochodom – do akej miery sa asi musel aj Donald Trump, považovaný za antiestablishmentového kandidáta, dohodnúť s establishmentom, teda zbrojnými koncernmi, bankami, korporáciami a Wall Streetom?

Už aby bol ten cirkus za nami! Čím ďalej, tým viac sa ukazuje, že za hromadami e-mailov o Hillary Clintonovej a jej kampani nestojí Rusko, ale nejakí „insiders“, ktorých motívy môžu byť rôzne. Napríklad The Wall Street Journal teraz priniesol zaujímavé svedectvo o svojho druhu „vzbure“ vo vnútri FBI, ktorej vyšetrovatelia dospeli k záveru, že majú dostatok dôkazov proti neslávnej nadácii Clintonovcov, ale ministerstvo spravodlivosti im už vlani nariadilo celú kauzu odložiť. A tak „zrazu“ pred voľbami ktosi začal WikiLeaks zásobovať e-mailmi…

Úprimne priznávam, že netuším, aké je skutočné pozadie celej tej kampane proti Hillary, rovnako ako neviem, či jej môže zlomiť politický väz, ale máme ešte týždeň, takže sa niečo hrozné môže objaviť aj na Trumpa, aby sa sily vyrovnali, hoci aj za cenu prepadu na samé mysliteľné dno. A netuším, či voliči demokratov zostanú doma; pri pohľade na všetky tie vedrá špiny by som sa im ani nedivila. Ale počkajme si.

Na Ukrajine objavili nám dobre známu zábavu: majetkové priznania politikov. Čo z pomerne bizarných zistení, ktoré z odovzdaných dokumentov vyplynuli, vás zaujalo? Minule sme hovorili o biede na Ukrajine, čiže ako vzalo zúbožené obyvateľstvo informácie o mamone svojich politikov? Sú už Ukrajinci zvyknutí na všetko?

Treba pripomenúť, že tie priznania neboli urobené dobrovoľne, ale pod tlakom Západu, ktorý v tom vidí akýsi nutný krok k ďalším reformným postupom. Keby to Kyjev odmietol, západní „partneri“ hrozili, že sami zverejnia svoje poznatky o majetkoch ukrajinských politikov a to by mohlo byť oveľa horšie – mohla by sa totiž objaviť pravda. Takto si kyjevskí politici a štátni úradníci mohli fakticky vybrať, čo priznajú a čo zataja, ale aj tak bol súhrn ich majetkov, ktoré asi môžu nejako doložiť, až neuveriteľný…

Najviac ma však pobavilo vyhlásenie generálneho prokurátora, že nechá u politikov preveriť pôvod hotovosti nad 100-tisíc dolárov. To by fakticky znamenalo, že vyšle svojich inšpektorov „proti všetkým“, ktorí majú na Ukrajine nejakú vyššiu funkciu, pretože tých priznaní bolo zverejnených viac ako stotisíc. To akože štát ovládaný oligarchami a postavený na korupcii zrazu, zo dňa na deň, zmení orientáciu? Akože si kapry vypustia rybník? Pritom manželka prokurátora sama priznala, že má v „keši“ 250-tisíc dolárov a 50-tisíc eur… Fakt netuším, komu sú podobné proklamácie určené, ale na Ukrajine zaujmú len pár posledných „nadšencov“.

Je jasné, že obyčajní – všeobecne chudobní – Ukrajinci vedeli, že ich politici sú superbohatí zlodeji, ale teraz sa to potvrdilo, čierne na bielom. Možno sa tým trochu pozmení pohľad občanov na tých svojich „tam hore“, vládu aj opozíciu, a priepasť nedôvery medzi nimi sa ešte viac prehĺbi. Čo to môže znamenať pre budúcnosť krajiny, si dnes neviem dosť dobre predstaviť. Nič konštruktívne to však byť nemôže.

Naše zbrane víťazne postupujú na Mosul, referujú s nadsádzkou české médiá. Je to skutočne tak? A kam postupujú turecké zbrane, ktoré nikto do Iraku nepozýval, ale aj napriek tomu tam sú? Čo sa týka Aleppa, Rusi už asi zistili, ze inak ako po zlom to nepôjde. Má niekto predstavu, kedy by mohol byť koniec? A mimochodom, medzi vyznamenanými na Pražskom hrade bola aj česká veľvyslankyňa v Damasku Eva Filipi, ktorú prezident Zeman pri odovzdávaní medaily dokonca pohladkal po tvári. Zaznamenali jej ocenenie v Sýrii?

Ofenzíva proti asi miliónovému Mosulu už vstupuje do tretieho týždňa a iracké komandá sa prebili na predmestie, takže sa síce postupuje, ale veľmi rýchle to nie je. Na jednej strane platí, že žiadna z pestrej škály útočiacich strán dopredu netvrdila, že to bude nejaká „bleskovka“, na strane druhej OSN uvádza, že si Daeš v Mosule vzal za „živé štíty“ prinajmenšom 25-tisíc civilistov. Ak k tomu pridáme odhady, podľa ktorých v celom Mosule operuje asi päťtisíc teroristov z Daeša, vychádza nám päť „živých štítov“ na každého z nich. Keď Američania minulý týždeň tvrdili, že už zbombardovali až 900 bojovníkov Daeša, tak… Tak sa „ponúka pohľad“ na utajovaný masaker.

Ale, je tu ešte stále tá – veľmi nehumanitárna – otázka, o ktorej sme sa už bavili veľakrát: Čo s bojovníkmi Daeša? Sami sa nevzdajú a ani sa nerozplynú niekam do stratena, a cestu do Sýrie už majú z väčšej časti odrezanú, takže možno treba pracovať s cynickým kalkulom na princípe pomeru „ceny a výkonu“. Je predsa jasné, že bez civilných strát sa jednoducho Mosul oslobodiť nedá. A je také strašné oslobodiť milión ľudí za cenu 25-tisíc ľudských životov? Znie to hrozne, ale…

Máte pravdu, že sa asi čosi deje aj v tom džihádistickom Aleppe, odkiaľ niektoré agentúry hlásia kapitulačné nálady zaznievajúce azda aj z úst tamojších veliteľov al-Káidy, zatiaľ čo iní velitelia sú pripravení biť sa až do konca a nechať si u seba civilistov. Ale, ich bojová morálka musela utrpieť, keď sa im v uplynulých dňoch nepodarilo prebiť von – v západných médiách sa tomu hovorilo „prerážanie obkľúčenia“, ale v praxi to bol vlastne len útok na rezidenčné štvrte v „sýrskej“ časti Aleppa. Západom chránení džihádisti tam dokázali pobiť len asi stovku civilistov, než ich sýrska armáda so svojimi spojencami zatlačila späť. Rusi v každom prípade z ničoho nič oznámili, že k existujúcim šiestim otvoreným humanitárnym koridorom pridali ďalšie dva určené výlučne pre ozbrojencov, pričom im dali ultimátum do piatku. Čiže, niečo sa asi deje a v piatok uvidíme čo. Ak teda vôbec niečo.

A či si v Sýrii všimli medailu pre pani Filipi? Tak to naozaj neviem, nenapadlo mi to zisťovať. Tak nabudúce, dobre? Ja jej však v každom prípade gratulujem z celého srdca. Je jednou z mála ľudí u nás, ktorí rozumejú Blízkemu východu! A jednou z mála ľudí na svojom mieste!

Český minister zahraničia Lubomír Zaorálek tak trochu porovnal dalajlámu s Konrádom Henleinom, pričom sa za to potom ospravedlňoval. Demonštranti mávali 28. októbra fotkami Zemana s nápisom „Ten Pi-tchus“, aby dali najavo, že sa im nepáči zbližovanie s Čínou. Politici sa hádajú, či bolo „vyhlásenie štyroch“ nutné alebo lokajské. Minister Herman sa háda s ostatnými, čo ohľadom dalajlámu sľúbil alebo nesľúbil… Čo si o tom všetkom myslíte? Ako je to s tým českým poklonkovaním sa pred Číňanmi a akú diplomatickú váhu majú tie spomínané jednotlivé akty? Ak vôbec nejakú…

Ako som už povedala minule, pre mňa tá kauza skončila vo chvíli, keď dvaja českí ministri a jeden slovenský veľvyslanec potvrdili, že pán Herman klame. Keď potom ešte Kanada potvrdila tézu – mimochodom, neuveriteľne chaotického – Pražského hradu, tak už nebolo čo riešiť. A všetko, čo sa odohráva od týchto chvíľ, je už len a len neuveriteľne nechutné. Každý si niečo melie, každý si vznáša nejaké nároky, každý má pravdu… A keď k tomu pán Herman ešte vyhlásil čosi v tom duchu, že sa pre veľa ľudí stal zosobnením pravdy alebo také niečo, tak to už je na psychiatrickú diagnózu. A na diagnózu sú aj naši politickí a nominálni kresťania, ktorí sa nedlho potom, keď obrali štát o desiatky miliárd, vrhli na budhizmus a možno aj marxizmus.

Asi sa zhodneme, že v týchto falošných dňoch a „nepokojných týždňoch“ začína prezidentská kampaň, ale čo pritom vlastne vidíme? Hermana, ktorý klame a na kritiku s obľubou reaguje odpoveďou na čosi, čo ani nezaznelo, a pritom sa tvári tak sebavedome, že za ním musí stáť fakt nejaká veľká sila. Vidíme pána Gazdíka, postavičku bez charizmy aj témy, ktorá si (on by určite namietal, že len zo žartu) už dnes nárokuje všetky kreslá vo vláde. Prekvapivo zakríknutého Michala Horáčka, ktorý je na rozdiel od tých dvoch fakt múdry chlap, ale na akcii „v podhradí“ sa premenil na podivne tragikomickú figúrku. Vidíme Pražský hrad, ktorý sa neuveriteľne zaplietol do inak vcelku jednoduchej veci „má dať – nemá dať“. Sociálna demokracia padá, a tak si nemôže dovoliť rozpad vlády, v ktorej sa veľa ľudí obviňuje z klamstiev, a tak prichádza koncept „zloduch alebo hrdina“… Minister Zaorálek, ktorý sa najprv vyhrážal zverejnením vládneho záväzku ohľadom spoločnej zahraničnej politiky, preto o pár hodín neskôr súhlasí s tým, že „do budúcna“ už budú všetci konzultovať svoje nápady len a len s ním.

Obávam sa, že túto detektívku nám vypnú pred koncom bez toho, aby sme sa dozvedeli meno „vraha“. Súčasne je to však názorná ukážka stavu „demokracie v Česku“, ktorá náladu fakt nezlepšuje.

A videli ste na Facebooku ten vtip, že nám Herman 17. novembra predstaví svoju tetu? Teda, dúfam, že to bol len žart…

Ale vy ste sa pýtali na tú Čínu. A čo má Čína s bojom o moc u nás vlastne spoločné?

V Ázii sa odohrávajú niektoré pozoruhodné veci. Nielenže hubatý prezident Filipín Rodrigo Duterte sprosto nadáva Obamovi a pestuje dobré vzťahy s Čínou, ale do Číny prichádza aj prezident Malajzie, ktorá bola vždy pevne lojálna k USA. Sype sa Američanom ich vplyv v juhovýchodnej Ázii? Majú tam uzavretú kolektívnu obchodnú dohodu, majú tam vojsko… Nakoľko im tam Číňania môžu ublížiť? A chcú? Ďalej, pokiaľ ide o Áziu, sú zaujímavé čoraz častejšie kontakty Ruska a Japonska, Kurily-nekurily. Čo Západu hrozí z tejto strany?

Máte pravdu, že sa práve v tomto – pre nás veľmi vzdialenom regióne – dejú veci. Vplyv Spojených štátov vo všeobecnosti slabne a krajiny juhovýchodnej Ázie a Tichomoria to cítia. Namiesto dekád pod patronátom USA sa im zrazu na protiľahlom brehu vylúpla supermocná Čína a ich kalkul je vcelku logický – musíme vychádzať so silným susedom podľa princípu „bližšia košeľa ako kabát“. Filipíny, ktoré boli uplynulých sto rokov považované za americkú „nepotopiteľnú lietadlovú loď“, pod Duterteho vedením radikálne zmenili kurz a už len fakt, že mohol byť tak výrazne protiamericky zameraný chlapík suverénne zvolený za prezidenta, ukazuje zmenu ovzdušia. My to u nás necítime, pretože nás médiá a niektorí politici udržujú v akomsi virtuálnom svete, ale poznám to z Blízkeho východu – v Káhire, Bejrúte, Damasku –, tam si už robia zo Západu žarty všetci. Mimochodom, minule The New York Times zverejnil komentár s titulkom „Izrael vie, že novým šerifom Blízkeho východu je Putin“. No comment.

Takže plne chápem nálady v krajinách, ktoré sú hneď vedľa Číny. Poďme spolupracovať a neprehráme, hovoria si. A keď teraz po Filipínach prichádza aj Malajzia s tým, že už nechce americké vojnové lode, ale kúpi štyri korvety v Číne, tak je to skoro revolúcia. Pre obe krajiny je spolupráca s Čínou fakticky dosiahnutím stavu, keď obe strany vyhrávajú – a USA prehrávajú. Bude mať Washington silu to zmeniť? Neviem, pretože sa hrá o riziko možnej vojny s Čínou. Doterajšie americké vojny išli vždy podľa mustry „čo najviac toho zbombardovať a aj tak nezvíťaziť“. Lenže to boli vojny proti Iraku, Líbyi, vojna v Afganistane sa tiahne neuveriteľný šestnásty rok… Čiže, žiadni skutoční „súperi“ pre americkú superveľmoc a aj napriek tomu sa triumf nedostavil.

A potom je tu Japonsko. Samozrejme, že treba počkať ešte pár mesiacov, ale Tokio pri pohľade na čínsko-ruské zbližovanie nechce zostať bokom a je pripravené vyriešiť všetko, čo ho doteraz rozdeľovalo s Moskvou, ešte do konca roka. To aspoň tvrdia japonskí politici a koniec koncov to potvrdzuje aj Putin, ktorý sa onedlho chystá do Tokia. A ak to „klapne“, tak to bude fakt „revolúcia“ v medzinárodných vzťahoch. A názor USA bude zaujímať čoraz menej štátov. Pre Ameriku začína v Ázii sezóna dokonalej búrky. Ešteže majú naše pražské „podhradie“…

Časť českej ľavice tvrdí, že Zeman nie je ľavicový politik. Keď už však hovoríme o ľavici, tak ako by vyzerala inventúra tých nových, sľubných progresívnych ľavicových smerov? Jeremy Corbyn, španielski Podemos, Alexis Tsipras… Kto dáva európskej ľavici nádej a kto skôr zapadol s vozom do blata? A mimochodom, s akými pocitmi ste pozorovali schvaľovanie obchodnej dohody medzi EÚ a Kanadou, ktorú komplikovalo belgické Valónsko? Keby sme to brali ako rozcvičku pred schvaľovaním dohody TTIP, tak skončia nepriatelia TTIP ako Valóni? Teda, budú zlomení a dohoda s USA bude, aj keby hromy bili? A keď sa vrátime k pôvodnej téme: Vnímajú európski ľavičiari tému TTIP dostatočne vážne a šikovne? Zatiaľ víťazí rétorika v štýle „strašne na tom zarobíme, a kto to nechce, je tupec“.

Nevidím v Česku ľavicu, ktorú by som chápala, aj keď s ňou súčasne súhlasím, že Zeman nie je ľavicový politik. A je to už len, ako hovorím, na ďalšiu diagnózu, tentoraz moju. Problém je, že európska ľavica možno aj existuje, ale začína od nuly, na lokálnej, národnej úrovni. Napríklad u nás nie je žiadna politická strana alebo hnutie, ktoré by sa napríklad Podemosu alebo Corbynovi chcelo – alebo malo vôbec energiu – priblížiť, pričom socialistov a komunistov za ľavicu nepovažujem, pretože na to nemám jediný dôvod.

Čo sa týka dohôd, tak áno, kanadská CETA je asi zo všetkého najviac „prerazená diera“ do trupu európskej lodi, ktorá podľa posledných záchvevov rozumu prerazená byť nechcela. Chcem povedať, že pre Ameriku sme možno posledný bezproblémový trh – vďaka ich „fanúšikom“ v európskej a českej politike nám sem „nalejú“ všetko, čo už nedokážu liať do regiónov, ktoré sa im vzopreli. A vzhľadom na klasickú poučku, že Európa je pre USA konkurent, je poníženie EÚ z hľadiska Spojených štátov úplne logické. Veľa politikov v Bruseli alebo na národných úrovniach tomu navyše masochisticky napomáha. Bohvie prečo, ale predpokladám, že hlavným motívom bude ich osobný „well-being“. Opäť niečo, čo náladu rozhodne nedvihne.

Na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v priebehu budúceho týždňa sledovať?

Nabudúce sa stretneme už po amerických voľbách, takže to bude nepochybne hlavná téma nadchádzajúceho týždňa.

- Reklama -