Pavol Janík: Čo predchádzalo 17. novembru 1989

17.11.2015 16:24

17. november 1989 si už tradične pripomíname ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Symbolickému dátumu však predchádzalo viacero známych i menej známych udalostí.

Pavol Janík: Čo predchádzalo 17. novembru 1989
Foto: Hans Štembera
Popis: Pamätná tabuľa Nežnej revolúcie v Prahe

K zákulisným prípravám patrí rokovanie československých a západných predstaviteľov, ktoré sa uskutočnilo v pražskom hoteli Paříž v auguste 1989. Na podujatí sa zúčastnili napríklad tajomník ÚV KSČ Jozef Lenárt, vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart a prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc, ktorých partnermi boli veľvyslanci hlavných členských štátov NATO, vrátane USA a Veľkej Británie. Predmetom stretnutia bola koordinácia postupov počas nadchádzajúcich spoločenských zmien, aby sa zabezpečil ich pokojný priebeh, ktorý neskôr dostal označenie zamatová či nežná revolúcia. Dôležité bolo, aby sa zabránilo deštrukcii, ekonomickému chaosu a predovšetkým, aby sa zabezpečila ochrana života a majetku občanov.

Jozef Lenárt americkému veľvyslancovi a ostatným prítomným položartom, polovážne povedal: „My Slovania máme anarchistické gény, a tak musíme byť opatrní.“ Veľvyslanec USA Julian Martin Niemczyk na to reagoval tiež v podobnej tónine: „No dovoľte, aj ja mám slovanský pôvod a necítim sa byť anarchistom.“ Mimochodom – pripomeňme si niektoré charakteristické momenty z dovtedajšej kariéry šéfa diplomatickej misie USA v Prahe. Pán Niemczyk slúžil v rokoch 1940-71 v amerických ozbrojených silách, v období 1944-45 bol kapitánom Úradu strategických služieb (Office of Strategic Services – OSS, predchodca CIA), v intervale 1960-65 pôsobil ako plukovník Agentúry národnej bezpečnosti (National Security Agency – NSA), v rozpätí 1967-69 zastával v hodnosti plukovníka funkciu vojenského a leteckého pridelenca na ambasáde USA v Prahe a v čase 1969-71 bol poradcom ministra obrany USA pre medzinárodné bezpečnostné vzťahy.

Počas roka 1988 a ešte aj na jar 1989 západné veľmoci podľa analytických záverov Československej spravodajskej služby kalkulovali, že hegemónom zmien v ČSSR budú pragmatické sily v štátnom aparáte, ale aj v KSČ. Pravdaže – v koordinácii so Sovietskym zväzom. Zlom nastal začiatkom leta 1989, čo zainteresovaní experti dávajú do súvislostí s informáciami o ubezpečení Moskvy americkou administratívou, že vývinové posuny v strednej a východnej Európe nebudú zneužité proti bezpečnostným záujmom ZSSR. Nasledovalo vyhlásenie Gorbačova, že ZSSR nemá politické, ani morálne právo zasahovať do vývoja v týchto krajinách. Potom boli voľby v Poľsku, pribudli politické metamorfózy v Maďarsku, neskôr v NDR a napokon aj v ČSSR.

Oficiálne miesta ČSSR sa do polovice roku 1989 usilovali o zachovanie pozície vedúcej sily zmien, ktoré už boli jasné. Koncom leta 1989 bolo zrejmé, že hlavnou otázkou už nie je, kto bude na čele transformačných procesov, ale spôsob, akým sa zmeny uskutočnia. Treba vziať do úvahy, že 4. júna v Poľsku vo voľbách zvíťazila Solidarita; 10. septembra Maďarsko umožnilo občanom NDR prechod do Rakúska; 7. októbra sa rozpustila maďarská robotnícka strana (obdoba našej KSČ) a prihlásila sa k sociálno-demokratickému hnutiu; 9. novembra NDR otvorilo hranice do SRN. Z toho vyplýva, že neboli dôležité parciálne odlišnosti v jednotlivých krajinách, ale že došlo k významným geostrategickým zmenám. Takže skutočne to, čo je zaujímavé, je spôsob, ako k zmene došlo. Nie všade to bolo rovnako. V ČSSR nebolo ani stanné právo spojené so skutočným internovaním ľudí a streľbou. Nedošlo k ozbrojenému konfliktu. Nehovoriac o pokračovaniach na Balkáne.


Osobitnou kapitolou bolo ustanovenie Občianskeho fóra v Prahe a Verejnosti proti násiliu v Bratislave, pretože oficiálne miesta si potrebovali vytvoriť štruktúry, ktorým mohli odovzdať dovtedajší mocenský monopol KSČ, potrebovali partnera na rokovanie, lebo udalosti, ktoré hrozili prerásť do nekontrolovateľného živelného vývoja, museli byť niekým usmerňované. V politike sa spravidla ľudia aj národy a štáty posudzujú viac podľa potrieb budúcnosti ako podľa minulosti. Z bývalých protivníkov v neskoršom období často bývajú spojenci. Ak je taký národný záujem. Príkladom nie je iba Československo v roku 1989. Spomeňme hoci v rozličných obdobiach Francúzsko, Taliansko, Rakúsko či Nemecko.

Podivuhodným dieťaťom starostlivo pripravovaných zmien z roka 1989 sa stalo nielen pokračovanie kariéry mnohých niekdajších prominentov v najrozmanitejších sférach verejného života (nielen niekdajšieho federálneho premiéra Mariána Čalfu), ale aj tzv. lustrácie, ktoré sa medzičasom už inštitucionalizovali na úrovni ústredných štátnych orgánov s postavením a poslaním politickej inkvizície. Pre poriadok si pripomeňme, že pojem lustrácia označuje vypisovanie údajov z administratívnych záznamov, kartoték a podobne. V postsocialistických krajinách lustrácie nadobudli charakter paradoxného obviňovania ľudí zo spolupráce či súčinnosti s rozličnými zložkami spravodajských a bezpečnostných služieb vlastného štátu, ktoré spravidla pod viac alebo menej zmenenými názvami a s čiastočne obmeneným personálom naďalej kontinuálne vykonávajú svoju prax.

Napríklad – niekdajšia V. správa ministerstva vnútra (ochrana straníckych a ústavných činiteľov, skrátene ochrana osôb) dnes pôsobí ako Úrad na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Policajného zboru SR, pričom postupne dvaja prezidenti PZ SR začínali svoju profesionálnu kariéru za socializmu práve v spomínanom útvare. Pravdaže – V. správa MV zabezpečovala ochranu aj západných predstaviteľov počas ich oficiálnych návštev ČSSR a neskôr jej príslušníci chránili v roku 1990 pápeža Jána Pavla II., ktorý definitívne predznamenal suverenitu Slovenskej republiky tým, že po prvom vystúpení z helikoptéry na slovenskej pôde si kľakol a pobozkal zem. Mimochodom – do roku 1989 na Slovensku trvalo pôsobili iba štyri chránené osoby, čo sa odvíjalo od ich pozície člena, resp. kandidáta Predsedníctva ÚV KSČ – konkrétne išlo o prvého tajomníka ÚV KSS, o predsedu vlády SSR, predsedu Slovenskej národnej rady a jedného z tajomníkov ÚV KSS (ktorý bol práve dlhoročným kandidátom P ÚV KSČ).

Lustrácie v uvedenej podobe sa stali nástrojom na veľmi selektívne škandalizovanie ľudí a mimoriadne výberové politikárčenie v skupinovom i osobnom záujme. Je očividné, že svojou funkčnou kategorizáciou boli v československých podmienkach účelovo zacielené najmä na politickú marginalizáciu Alexandra Dubčeka, ktorý bol v prvej etape udalostí odštartovaných 17. novembra 1989 vážnym konkurentom Václava Havla v súperení o post prezidenta. V skutočnosti dnes hlavné bezpečnostné riziko predstavujú stranícko-podnikateľské  súručenstvá – tie deformujú spoločenské vzťahy a zároveň umožňujú vydierať vysokých politických činiteľov na základe zdokumentovanej kompromitácie, ktorou disponujú spravodajské orgány cudzích štátov.

Pozrime sa však na udalosti roka 1989 z dostatočnej geopolitickej perspektívy. Niet pochýb, že zásadné zmeny na rozhraní 80. a 90. rokov boli podmienené predovšetkým rezignáciou Sovietskeho zväzu na veľmocenské postavenie v strednej a východnej Európe. Anatalij Dobrynin, ktorý bol veľvyslancom ZSSR v USA vyše 20 rokoch (1962-86) a po návrate do vlasti sa ako tajomník ÚV KSSZ pre zahraničnú politiku zúčastňoval na dôležitých rozhovoroch Michaila Gorbačova s americkým prezidentom Georgeom Bushom i západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom, konštatoval, že cieľovým riešením vízie spoločného európskeho domu malo byť rozpustenie blokov NATO a Varšavskej zmluvy, alebo ich spojenie na základe vzájomného súhlasu, pričom zjednotenie Nemecka malo byť finálnym plodom transformačného procesu. Vzhľadom na stupňujúci sa tlak NSR na urýchlenie zjednotenia vznikla alternatíva neutralizácie Nemecka v podobe jeho členstva v NATO i Varšavskej zmluve na obdobie nevyhnutné pre splynutie oboch blokov. Gorbačov na Malte 3. 12. 1989 Bushovi potvrdil, že Brežnevova doktrína o obmedzenej suverenite štátov v sovietskej záujmovej sfére je mŕtva a že ZSSR nebude ovplyvňovať vývoj vo východnej Európe, čím túto zónu uvoľnil pre záujmy a aktivity USA. Tak dostala priechod koncepcia posúvania NATO na východ, ktorá sa dodnes aktívne presadzuje.

Je zrejmé, že uskutočnené spoločenské zmeny po 17. novembri 1989 nedosiahli publikované predsavzatia, vďaka ktorým získali masovú podporu. Netýka sa to len vzájomného rešpektovania bezpečnostných záujmov jadrových superveľmocí. Sotva niekto môže byť úprimne presvedčený o proklamovanom víťazstve pravdy a lásky. Nedostavili sa opodstatnene požadované cnosti a kompetentnosť mocných. Ako verejnosť hodnotí brutálne zákroky polície? Ako sa väčšina ľudí pozerá na aroganciu a privilégiá dnešných  stranícko-privatizačných zbohatlíkov a ich potomkov? Nehovoriac o aktuálnych globálnych ekonomických a bezpečnostných problémoch, ktorých explózia sa začala nezodpovednou činnosťou posvätných a neomylných štátnych i súkromných inštitúcií USA, ktoré by mali byť nasledovaniahodným vzorom pre celú planétu. A teraz celý svet prežíva sociálne dopady ich hazardných krokov, pričom sa na obzore zatiaľ nečrtá uspokojivé riešenie bezvýchodiskovej situácie.

Čo vlastne znamená ľavica a pravica dnes? Z názvov a vyhlásení politických subjektov ťažko prečítať skutočnú logiku, pohnútky a ciele ich konkrétnych krokov. Šimon Peres povedal, že socializmus je civilizácia. Na svete žije viac ako sedem miliárd ľudí. Všetci majú právo na dôstojný život. Sociálne cítenie je imanentná vnútorná potreba byť prospešný iným. Je to aj fantómová bolesť, ktorú človek pociťuje, keď nezaslúžene trpia druhí. Dôležité je pochopiť rozdiel medzi sociálnym cítením a praktickou politikou, ktorá sa vždy musí usilovať o zabezpečenie funkčnej spoločnosti. Sociálny program nie sú milodary, ale vytvorené zdroje, bez ktorých zostanú všetky krásne slová len zbožnými želaniami. V otázke funkčnej spoločnosti je zakomponovaná rovnováha pravicových a ľavicových prvkov politiky.

Rok 1989 otvoril aj priestor pre integráciu a globalizáciu. Mnohí uznávaní politológovia nevidia dostatočnú perspektívu národných štátov, lenže významný liberálny politik Ralph Gustav Dahrendorf  (1929 – 2009) sa na jednej strane hlásil ku kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, ale na druhej strane tvrdil: „…neexistujú žiadne známky toho, že by sa národný štát i so svojimi kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, už prežil…“ Oprávnene možno súhlasiť s jeho pochybnosťami o predstave budúcej Európy ako kombinácie regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre prvú polovicu 21. storočia vyzerá pravdepodobnejšie cesta k ich konfederácii či federácii.

Napriek rozmanitým a protichodným želaniam, víziám, prognózam i scenárom bude reálny obraz budúcnosti logickým výsledkom pokračujúceho pôsobenia rozhodujúcich hospodárskych a politických síl. Ak sa Slovensko bude riadiť väčšmi rozumom a srdcom ako žlčníkom, má šancu prejsť aj cez tento horiaci kruh so zdravou kožou a dosiahnuť postavenie, na aké má nárok podľa všetkých prirodzených práv svojprávnych ľudí, zvrchovaných národov a suverénnych krajín v dynamických civilizačných a kultúrnych kontextoch Európy a sveta.

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: mv
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Milý Tom, nenavážaj sa do Parlamentných listov, keď Ti chýbajú argumenty

10:00 Milý Tom, nenavážaj sa do Parlamentných listov, keď Ti chýbajú argumenty

NÁZOR Ahoj, Tom (Nicholson), píšem Ti ako bývalému kolegovi z Trendu, kde sme pred niekoľkými …