Dnes už takmer 80-ročný Hüseyin Hasancebi vo svojom živote zažil mnohé. Narodil sa v meste Trabzon na východe Turecka, kde neskôr založil Tureckú socialistickú stranu práce, ktorú viedol až do prevratu v roku 1980.
Po niekoľkých mesiacoch strávených vo väzení bol svoje rodné Turecko nútený opustiť, lebo sa v tom čase vojenská junta rozhodla zbaviť všetkých nepohodlných politických predstaviteľov opozície, najmä ľavice.
Hasancebimu sa podarilo získať pas Organizácie Spojených národov, ktorý ho oprávňoval pre pobyt v ktoromkoľvek členskom štáte; rozhodol sa pre Nemecko, v ktorom v tom čase bola už “dostatočne široká turecká základňa”. V nemeckom Düsseldorfe pokračoval vo svojich politických aktivitách a naďalej bojoval proti “fašistom”, ktorí sa v Turecku v roku 1980 chopili moci.
Späť do Turecka sa vrátil až po desiatich rokoch v roku 1990. Dnes žije v Istanbule a pracuje ako šéfredaktor ekonomického magazínu KobiEfor. Parlamentné listy ho zastihli v malej kaviarni v ázijskej časti Istanbulu.
Vy ste na vlastnej koži zažili všetky predošlé prevraty v Turecku. Vidíte v tom nejaký trend? Dá sa ten posledný pokus o prevrat porovnať s tými predošlými?
Vôbec nie, ten posledný pokus o prevrat nemá nič spoločné s tými predošlými. Tá situácia bola úplne iná.
Posledný prevrat v Turecku sa uskutočnil v roku 1980 a stála za ním Severoatlantická aliancia (Spojené štáty). Turecká vláda totiž odmietla podporiť grécke členstvo v NATO. V priebehu 70. rokov zúrila medzi ľavicou a pravicou v Turecku občianska vojna. Prevrat teda tiež poslúžil na rozdrvenie ľavice – väčšinu z vodcovských osobností zatkli. Všetko sa to, samozrejme, organizovalo vo Washingtone.
To, čo sa tu stalo pred mesiacom, nebol žiadny prevrat a nikto, kto sa v tureckej politike aspoň trochu orientuje, tomu neveril. Ani Američania tomu neverili. Bolo to všetko len naoko, maškaráda; to je všeobecne taký nový trend. Všetko bolo dopredu pripravené, scenár “neúspešného prevratu” bol napísaný a presne tak sa vykonal.
Prečo by niekto niečo také robil, pýtate sa? Američania sa chcú Erdogana zbaviť, vôbec sa im nepáči jeho politika, najmä voči Sýrii. Erdogan už nejaký čas tajne podporuje Islamský štát. Podporuje aj iné skupiny, ktorým posiela zbrane a iné vybavenie. Členovia týchto skupín však neskôr prebiehajú na stranu Islamského štátu. Robí to preto, aby sa zbavil PYD (Kurdskej demokratickej politickej únie), ktorá podľa Erdogana pre Turecko predstavuje veľkú hrozbu a proti ktorej tie skupiny bojujú.
Celá vojna v Sýrii sa začala za pomoci Turecka. Spojené štáty využili Erdogana na dosiahnutie svojich cieľov. Američania sa pôvodne domnievali, že budú schopní celú situáciu vyriešiť za šesť mesiacov, z vojny v Sýrii sa však postupne stal skôr taký Vietnam. Potom sa objavil ešte ten problém s Erdoganom, ktorý už nebol ochotný robiť to, čo od neho Američania chceli, preto sa ho potrebovali zbaviť. Pokus o puč mal tak len zastrieť snahu o elimináciu Erdogana.
Vy ste žili celých desať rokov v Európe (v Nemecku). Ako teraz vnímate, čo sa na starom kontinente deje?
Z Európy sa stáva fašistický kontinent. Protesty vo Francúzsku v roku 1968 nakoniec v nič väčšie neprerástli. Prečo? Pretože nedošlo k spojeniu študentského hnutia s odbormi. To bola najväčšia chyba. K tomu, aby ste dnes spasili Európu, potrebujete zabezpečiť medzinárodnú spoluprácu medzi študentskými hnutiami a odbormi.
Aj my tu v Turecku by sme radi videli späť socialistickú Európu zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Vtedy to bolo v Európe oveľa lepšie ako dnes. Po páde Berlínskeho múra začali vlády jednotlivých západoeurópskych krajín výrazne obmedzovať práva zamestnancov. Pred pádom Berlínskeho múra museli vlády na Západe zamestnancom garantovať dostatočné práva, aby sa nevzbúrili a neobrátili sa k východoeurópskemu modelu.
Teraz je väčšina Európy pod nadvládou organizácie menom Európska únia, ktorá bola založená zhruba tristo korporáciami, ktoré dodnes naplno využívajú európsky sociálny kapitál vo svoj prospech, nič im už nestojí v ceste. Predtým ich praktiky nepriamo kontrolovala hrozba šírenia komunizmu, často preto museli národné vlády ustupovať požiadavkám zamestnancov. Dnes majú úplne voľnú ruku – nič ich nemôže zastaviť.
Môžete uviesť nejaký príklad toho, o čom hovoríte?
Pred pádom Berlínskeho múra dávala vláda západným Nemcom dvadsať mariek na prevoz do nemocnice, ak to bolo potrebné. Dnes sa už takéto príspevky nedávajú. Predtým sa tiež prispievalo na kultúru; ľudia dostávali 70 – 80 mariek na kultúrne vyžitie v divadlách, operách a tak ďalej. To dnes, samozrejme, už tiež nefunguje. Vlády k tomu jednoducho nikto nenúti a z druhej strany ich tlačia korporácie, ktoré chcú maximalizovať zisky prostredníctvom znižovania daní.
Dnes idú v Európe vlády a veľké podniky ruka v ruke. Ak predtým museli podniky platiť svojim vládam dane, aby mohli vlády garantovať svojim ľuďom určité istoty, dnes ide čisto len o profit. Politika a biznis sú dnes oveľa viac previazané, čo vo finále, samozrejme, najviac postihuje zamestnanca.
Ľudia v Európe, najmä mladé generácie, sa domnievajú, že je dnes všetko lepšie, ako to bolo pred rokom 1989, nie je to tak však pre všetkých.
Predpokladáme teda správne, že o členstvo v Európskej únii nestojíte?
Turecko je hybridná krajína – z jednej časti patrí do Európy a z druhej časti patrí do Ázie. Najlepšie by pre nás bolo čo najskôr opustiť Severoatlantickú alianciu a definitívne prestať snívať o Európe. Patríme oveľa viac do Ázie a tam by sme mali aj zostať. Samozrejme, je v Európe veľa vecí, z ktorých si môžeme vziať príklad; napríklad odbory, tie by sme tu mali vytvoriť.
Európska únia dnes navyše prakticky znamená iba Nemecko, ktoré nemá na kontinente žiadneho rivala. To nie je nič nové; celá európska moderná história je o súperení Nemecka s Veľkou Britániou. Domnievam sa, že tretia svetová vojna vypukne znovu pre Nemecko.
Európska únia každopádne nebude mať dlhé trvanie; to si dobre uvedomujú aj Spojené štáty, preto sa rozhodli stiahnuť Veľkú Britániu rovnako tak, ako ju kedysi prinútili, aby do EÚ vstúpila a čelila ruskej hrozbe.
