Ukrajina sa podľa vás nachádza na rázcestí. Akou trasou by sa mala vydať?
Moja krajina má dve možné cesty. Buď pôjde cez krv, všetci budú nešťastní a zavládne chaos, čo povedie k jej úplnému rozpadu a smrti. Alebo budú pod dohľadom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe usporiadané na celom jej území voľby prezidenta a Vrchnej rady. Dúfam potom, že bude zvolený nový prezident, napríklad aj oligarcha, ale nie vrah s krvou na rukách, a zhruba po dvoch rokoch vstúpime do pokojnejšie doby. Pôjde o prerod v akúsi formu federácie alebo konfederácie. S Donbasom už dnes nie je politická konfederácie možná, ale ekonomickú by bolo možné vytvoriť. Úloha nás, pacifistov, je hovoriť o tom čo najhlasnejšie. Hovorím, že som taký bubienok, ktorý je počuť, ľudia mu počúvajú, chvalabohu. Prívrženci hnutia Antivojna sa nechcú zodpovedať za vládcov, ktorí rozpútali občiansku vojnu.
Protivojnový bubienok. To som o vás nepočul. Na internete pritom máte neprebernú zbierku prezývok. Ako to vnímate?
Viem, veľa sa píše, že som prostitútka. Už som si na to zvykla. Pomáhala som v otázkach zdravotníctva a sociálnej problematiky do Euromajdanu Olegovi Ljaškovi. Vtedy bol iný. Slávil Deň víťazstva, nosil georgijevskú stužku, rád jazdil do Luhanska. Na začiatku Euromajdanu mu sponzor oligarcha naznačil, že musí svoju politiku od základu zmeniť. Prerodil sa v názorovo úplne opačného človeka. Oligarchovia ma nikdy nemali veľmi radi, ale keď padla kosa na kameň a začali dláviť národ, postavila som sa proti nim.
Môže sa na Ukrajine, tentoraz proti biede a skorumpovaným oligarchom, odohrať ďalší Majdan?
Áno, to sa možno stane. Bohužiaľ, bude zase krvavý. Teraz už tomu rozumejú aj zadebnení Američania. Preto možno začnú sami potichu meniť Ukrajinu a Petra Porošenka aj Arsenija Jaceňuka vykopnú. Tí dvaja už totiž prestali chrániť ich záujmy. Európa sa od nás odvrátila a USA tiež. Len sa čaká, čo radikáli vykonajú, začne sa chaos, krajinou potiahnu zlodejské bandy a oligarchovia začnú kradnúť natvrdo a otvorene, aby mali v cudzine, kam utečú, na zlaté taniere a vily pri mori. Preto sa snažím presadzovať myšlienku nových volieb, akúsi zmenu zospodu.
Pracovali ste tiež ako novinárka. Ostatne situácia na Ukrajine rozdelila do istej miery aj európske médiá. Aj v Česku sa médiá oligarchizují. Čo si myslíte o týchto procesoch?
Oficiálnym médiám u nás spočiatku ľudia dôverovali. Potom prišli Debalcevský a Ilovajský kotol, o ktorých sa strašne klamalo. Na Ukrajine možno cez určité družice sledovať aj ruské televízie, existuje internet a zafungovala aj medziľudská komunikácia. Väčšina ľudí dnes berie správy z oficiálnych médií ako hollywoodske filmy. Keď dostanú alebo nedostanú výplatu, možno sa aj zamyslia nad tým, či nebol démon Janukovyč lepší ako títo demokrati. Navyše ide väčšinou o cudzincov. Keď to tu rozložia, vezmú pasy a zmiznú v Británii, Švajčiarsku či USA.
Cez Majdan bola Ukrajina v západných médiách vnímaná hlavne cezfeministickú skupinu Femen, ktorej aktivistky sa na protestných akciách odhaľujú. Ako ich vnímate?
Keď pri svojej nahej exhibícii zapálili v jednej svätyni kríž s Kristom, založila som združenie Antifemen. Hovorila som im, aby odišli z krajiny, pretože svojou na obdiv dávanou nahotou rozzúria celú Ukrajinu do nepríčetnosti. Nechceme totiž, aby si niekto myslel, že sme krajinou prostitútok. Neurobili to, tak ich niekoľkokrát zmlátili. Nakoniec všetky emigrovali. Viete, možno to nie je milé európskemu liberálnemu zmýšľaniu, ale toto už je za hranicou. Rovnako ako to, že by mohli deti vychovávať homosexuálne páry. Podľa niektorých štatistík sa z detí, ktoré sú takýmito pármi vychované, stanú z osemdesiatich percent zase homosexuáli. Nepáčia sa mi ani všetky tie ,,pride parades”, keď gayovia, lesby a tak ďalej chodia po mestách a dávajú na obdiv svoju sexuálnu orientáciu. Majú na ňu právo, to nepopieram, ale nemusia sa s tým predvádzať.
V názoroch sa veľmi nelíšite od Vladimira Putina. Viete, že vás niektorí kritici nazývajú Putinom v sukni?
Prosím, zmýšľam ako Putin. Ohľadom homosexuálov však zmýšľam ako väčšina Ukrajincov. U nás je totiž podľa štatistiky sedemdesiat percent ľudí hlboko veriacich. Viac ich je azda len v Poľsku.
V televíznej debate ste účastníkom pred tvár strkali dieťa v zavinovačke a revali: ,,Pozrite sa, koho zabíjate a mrzačíte!” Takto komunikujete vždy?
Som veľa emotívny človek a neberiem si servítky pre ústa. Jaceňuka a jeho podržtašky nazývam bežne idiotmi a vrahmi. Keď to mama pozoruje, volá mi, nech sa krotím. Sama som však mama. Ako slobodná matka sa starám o dvoch synov. Chcem pre nich lepšiu budúcnosť, čo je pochopiteľné. Keď som v televízii ukázala toho chlapčeka a potom to videla v zázname, zľakla som sa sama seba. Bola som rozčúlená a poprosila jeho mamičku, či by mi ho nepožičala. Za celú tú chvíľu ani trochu nezaplakal. Nakoniec príbeh tej mamy hovorí za všetko. Spadli jej na dom dve bomby, odtrhlo jej to ruku, vyhrabala svoju dcérku a manžela roztrhaných na kusy a až keď došla so synčekom ku zdravotníkom, stratila vedomie, pretože už skoro vykrvácala. Nesmierne statočná žena. Iný by sa na jej mieste ihneď zbláznil. Keď som sa o tom dozvedela, bola som úplne v šoku. Snažili sme sa nejako pomôcť. Zbierali sme pre ňu peniaze, aby si mohla kúpiť byt. Psychické rany to síce nevylieči, ale má kde bývať. Aj preto som sa takto v priamom prenose zachovala. Čo s takými vrahmi? Všetkým tým údajne ukrajinským bataliónom zabijakov z Donbasu želám, aby im deti na večnosti rozprávali o svojich mukách, o svojom žiali, o svojich zmarených životoch. Bomby totiž padali na materské a základné školy, domovy dôchodcov a invalidov. Toho ľudia nie sú schopní, toho sú schopní len vrahovia.
