„Do Európy sa teraz valia otvorení nepriatelia, teda vojaci džihádu, ktorí majú za úlohu zaviesť na starom kontinente moslimskú vieru. Sú to mládenci vo vojenskom veku, ktorí oficiálne stratili všetky identifikačné papiere, ale všetkým ako zázrakom zostali mobilné telefóny stále spoľahlivo nabíjané ktovie odkiaľ. Niekedy tiahnu pre väčší efekt za ručičku mladučké dievčatko, čo väčšinou nie je dcérka, ale ich manželka a otrokyňa,” hovorí na úvod osemdesiatdvaročná Marcela Čechová, ktorá v roku 1968 emigrovala do Austrálie a dodnes žije v Melbourne. Hneď dopredu upozornila, že jej názory nie sú vôbec zmierlivé. Naopak. V Austrálii by sa za ne vraj mohla dostať aj do väzenia.
AIDS a tuberkulóza
„Ďalšou skupinou ľudí, ktorí migrujú do Európy, sú úplne nevzdelaní černosi, ktorí túžia po lepšom živote. Samozrejme, pokiaľ možno bez práce. Spomenutí ´chudáci´ sa vyznačujú hlavne tým, že nepoznajú pojem poriadok. Váľajú sa po uliciach a prinášajú so sebou choroby, na ktoré my, bieli, nemáme protilátky. Skončí sa to tým, že naše deti budú umierať v školách nakazené AIDS a tuberkulózou. Treťou skupinou sú tí, čo majú toľko peňazí, aby si mohli kúpiť vlastné bývanie a prípadne aj biznis. Ak ich ešte u vás nemáte, budete ich tam čoskoro mať. V poslednom čase sa povráva, že sa pohybujú v okolí Olomouca. To sa ale deje v Austrálii bežne. Z vyhliadnutého miesta začnú vykupovať obchody a zaplnia ich svojím halal sortimentom. Musia sa denne modliť, takže si postavia mešitu. Bieli ľudia sa veľmi skoro sťahujú preč z ich dosahu a radi im predajú svoje obydlia,” pokračuje.
S islamom je hneď hotová: „Jediná uchvatiteľská viera je tá moslimská. Jedine Korán vyžaduje, aby sa mu všetci bez výnimky vydali na milosť. Jedine Korán nabáda k teroristickým akciám na území nevercov. Jedine pre stúpencov Alaha je žena otrokyňou. Jedine Korán vyžaduje, aby sa podrobili násiliu. Jedine Korán nabáda ku zverstvám, ako je ukameňovanie ženy, keď len pohľadom zavadí o cudzieho muža. Jedine Korán zaväzuje všetky moslimov k absolútnej poslušnosti a nedovolí, aby sa niektorí z nich stali tzv. dobrým, a teda priateľom nevercov. Ten, ktorý sa o to pokúsi, prestane byť správnym moslimom a jeho odmenou je smrť.”
O Austrálii bez rozprávok
Brexit dal podľa nej Európanom vynikajúcu možnosť nasledovať Anglicko a zbaviť sa molocha Európskej únie. „EÚ je organizácia, ktorú nikto nezvolil. Väčšina jej úradníkov a vládcov sa zvolila sama a necíti preto žiadnu povinnosť k občanom. Keď ich necháte a budete trpne prijímať všetky hlúposti, na ktoré si spomenú, napríklad, že guláš sa druhý deň už nesmie ohrievať alebo že rum sa už smie predávať, len ako Tuzemák, potom nakoniec splnením požiadaviek pri prijímaní utečencov, Európu zničia. Zatiaľ má Európa ešte možnosť brániť sa. Ak ale nedôjde k rýchlemu obratu, bude s ňou koniec a vaše dcéry a vnučky budú chodiť v burkách. Je to na vás,” podotýka krajanka Čechová.
Následne začne hovoriť o svojej súčasnej domovine, a tiež to nie je žiadna idylka. „Reči o tom, že si Austrália nenechá vpustiť do krajiny žiadneho moslimského alebo černošského utečenca, sú skutočne už len rozprávkou. Pôvodne to tak bolo. S utečencami z Európy či trebárs z Vietnamu nebol žiadny problém. Vietnamci, aj keď prišli na člnoch z komunistickej krajiny ilegálne, začali hneď pracovať a začlenili sa. Rovnako je to aj v Európe. Neprekážame jeden druhému. Iba cigáni sem začali prichádzať s cieľom mať sa dobre a s túžbou nepracovať, ale čoskoro im došlo, že napríklad v Anglicku sa budú mať lepšie. Nikomu z Austrálčanov neprekáža budhizmus ani ďalšie iné viery. Nie sú nebezpečné, neobťažujú, nechcú diktovať, nechcú zabíjať ostatných len preto, že majú iný názor,” vysvetľuje.
O austrálskej politike
V súvislosti s politikou vlastnej krajiny začína u Johna Winstona Howarda, ktorý bol predsedom austrálskej vlády v rokoch 1996 až 2007. „Za jeho vlády sa podarilo zastaviť prílev ilegálnych prisťahovalcov a udržať Austráliu v relatívnom bezpečí tým, že týchto ilegálcov presunuli na priľahlé ostrovy. Za to však musela Austrália zaplatiť a platí vlastne doteraz. Na druhej strane sme do Austrálie púšťali z čisto ´humanitárnych´ dôvodov matky s chorými deťmi, tu sme ich liečili a potom za nimi nechali priviezť celé ich rozvetvené rodiny, aby sa im necnelo, vrátane starých babičiek a dedov. Tí ľudia nikdy nepracovali a nikto z nás, dane platiacich občanov, sa nedozvedel a nedozvie, koľko to všetko stálo a ešte bude ďalej stáť. Nikto z obyčajných platičov daní nevie, kto rozhodol a rozhoduje o príleve týchto príživníkov. Nepoznáme ich menami, nič nevieme o ich pôvode,ani o tom, čo si medzi sebou pri prijímaní do Austrálie rozprávajú. Vieme len, že naše veľké mestá ako Sydney i Melbourne, sú ich plné. Polícia sa medzi nich bojí chodiť,” hovorí.
„Po puči v liberálnej, teda pravicovej strane, keď vyhodili doterajšieho predsedu Tonyho Abbota, sa stal predsedom vlády Malcolm Turnbull. Pod jeho patronátom pokračuje trend smerom k ďalšiemu prijímaniu nepracujúcich ´utečencov´ moslimskej viery. Trebárs v pomerne malom meste Bendigo vo Victorii sa naraz stavia modlitebňa pre tri tisícky osôb. Bieli protestujú, ale márne. Turnbullova vláda sa moslimom začala vyslovene klaňať a návrh jeho predchodcu Abbota prijať radšej niekoľko stoviek kresťanských utečeneckých rodín bol zamietnutý, lebo by to vraj nebolo politicky korektné. Navyše vláda schválila zákon, podľa ktorého sa pod trestom väzenia zakazuje hovoriť nevľúdne o vierach, aby sa veriaci necítili ponížení a urazení. Každý z nás ale vie, že toto nariadenie je myslené predovšetkým na ochranu moslimov. Austrálčania preto radšej mlčia, než aby si vyslúžili nálepku rasistov,” rozoberá situáciu u protinožcoch.
Obama a Trump
Keď počuje, že by mali byť Česi k migrantom zmierlivejší, lebo tiež emigrovali z komunistického Československa, naštve sa: „Takmer všetci z nás Čechov, Slovákov, Poliakov, Maďarov či Talianov, ktorí sme prišli v roku 1968 do Austrálie, sa okamžite snažili uplatniť, pracovať, nebyť novej krajine na obtiaž. Žiaden z členov mojej rodiny nebol nikdy na nezamestnaneckej podpore. Nežiadali sme o žiadnu pomoc, učili sme sa usilovne po anglicky vo večerných kurzoch. Boli sme vláde v Austrálii vďační a väčšina z nás jej neskôr zaplatila všetky výdavky, ktoré súviseli s našou dopravou sem. Nikto z nás neprišiel ilegálne, prešli sme všetkými zdravotnými i osobnými prehliadkami. Ako teda môže niekto dnes premýšľať tým spôsobom, že by sa Česi mali správať lepšie k ilegálnym migrantom, z veľkej väčšiny moslimom? Tu predsa nejde o migráciu, tu ide o vojnu. Plánovanú vojnu, ktorú v Čechách zrejme ako prvý pochopil a opísal Karel Steigerwald v MF Dnes.”
„Ja som na to vtedy odpovedala v článku pre časopis Polygon vydávaný nakladateľstvom Primus v Prahe. Ide o riadenú vojnu, s ktorej účelom, teda moslimizáciou Európy, sa už dnešní moslimskí vodcovia vôbec netaja. Verím preto, že Angelu Merkelovú, ľavicovú političku pôvodom z NDR, kúpili. Ak sa niektorá krajina snaží za zlo ohrozujúcu Ameriku viniť Ameriku ako krajinu, mal by skôr viniť osobne prezidenta Baracka Obamu a jeho vernú spolupracovníčku Hillary Clintonovú, ktorá mu priviedla do vlády mnoho moslimských poradcov. Obama navyše dlho váhal predložiť akékoľvek doklady, kde sa narodil a študoval, aby sa mohlo uznať, že sa narodil v Amerike, nie niekde inde. Takže, ktovie, ako to je,” špekuluje.
Z toho podľa nej vyviera ohromná popularita Donalda Trumpa, kandidáta na prezidenta: „Sľúbil Američanom, že Ameriku vráti späť k jej pôvodnej veľkosti a vyčistí ju jednak od moslimov, ale aj od drogových kartelov a zlodejsky založených černošských obyvateľov. Tí s obľubou vyvolávajú situácie, keď polícia musí tvrdo zakročiť, čo vedie k hromadným protestom s následnými lúpežami. Teoreticky by Trump mal byť schopný splniť svoj sľub priviesť Ameriku do stavu, v akom bola pri vláde prezidenta Ronalda Reagana. Ale nenávisť ľavice, ktorej oficiálnou predstaviteľkou je Clintonová, je strašná. Všetci majú hrôzu z toho, že Trump by po vyhratých voľbách odhalil ich činy. Nemôžu mu dovoliť vyhrať. Buď voľby sfalšujú, alebo sa Trump stane obeťou nejakej podivnej nehody.”
Jej prílet do Austrálie
A ako vyzerali jej prvé roky v „klokanej krajine”? „Vládla pravica. Bol to prílet do raja, splnenie všetkých snov. Prileteli sme v prvom lietadle, ktoré pristálo s českými utečencami najskôr v Sydney, ktoré nás privítalo obrovským obedom. Potom sme preleteli na letisko v Melbourne, kde na nás čakalo na letiskovej ploche, vtedy sa to ešte smelo, zhruba dvesto starousadlíkov. Plač, bozky, objatia. Rozobrali si všetkých do rodín. Len nás a ešte asi dve rodiny s deťmi odsťahovali do hostela. Ani v najbližších dňoch sme sa nestačili čudovať. Naši chlapci, päť a dvanásť rokov, dostali tak veľa pomarančov a čokolády, že na to ešte dnes spomínajú. Opakovane sme sa stretávali so starousadlíkmi, exulantmi z roku 1948. Musím poznamenať, že rozdiel medzi slovami exulant a utečenec už naša novodobá čeština asi nepozná. Pre väčšinu ľudí doma sme dnes, bohužiaľ, len krajania, v horšom prípade, krysy, ktoré opustili potápajúcu sa loď. Jeden z našich nových priateľov exulantov potom vzal môjho muža do austrálskeho výskumného ústavu CSIRO, kde sám pracoval. Predstavil ho vedúcemu a ten sa nesmierne slušne spýtal, čo ako vie. Keď sa dozvedel, že má pred sebou inžiniera mechanizácie a poľnohospodárskych strojov, opýtal sa, čo vie o bavlne, a či by dokázal navrhnúť stroj na jej úrodu. Po kladnej odpovedi povedal, že by bol potešený, keby sa manžel rozhodol pracovať pre ich výskumný ústav. Jednoducho slušnosť a ochota, akú sme doma nikdy nepoznali,” hovorí s nostalgiou.
A pokračuje: „Štvrtý deň po našom prílete mal muž prácu ako výskumník v obore poľnohospodárskej techniky a zostal v nej osemnásť rokov. Až keď sa politické podmienky v Austrálii zmenili, odišiel a venoval sa manuálnej práci, hoci mi riaditeľ výskumného ústavu osobne napísal list s prosbou, aby zostal. Pre mňa nebolo jednoduché zohnať si prácu. Moje znalosti angličtiny boli totiž takmer nulové. Ako novinárka som nemala nádej. Trvali však iba štyri dni, než som nastúpila na svoje prvé miesto v garáži jedného súkromného podnikateľa, ktorý vyrábal detské lízanky. Keď po čase hygienik zistil, že podnikateľ nedodržiava predpísanú čistotu a podnik zavrel, prešla som niekoľkými zamestnaniami a naposledy zakotvila vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby. Museli pre mňa zmeniť pravidlá, lebo som sa prihlásila na inzerát na zamestnanie, ktoré bolo pôvodne určené pre Austrálčanov mužského pohlavia, ktorí sa navrátili z vietnamskej vojny. Tak vyzerala Austrália v roku 1968 za vlády konzervatívneho premiéra Johna Gortona. Inými slovami vládla vľúdnosť, slušnosť a dôvera. Zároveň nás ale aj udivovala absolútna naivita Austrálčanov spolu s neznalosťou zemepisu a histórie. Často sa nás pýtali, ako sa má Tito alebo aké máme teplé more. Boli sme pozvaní na farmu lady Murdochovej a prítomné dámy sa veľmi začudovali, keď sa ukázalo, že vieme jesť pomocou príboru. Veľmi skoro, v roku 1972, sa pohoda skončila a začal sa socializmus Gougha Whitlama.”
Doma v Československu
„Keď človek odniekiaľ uteká, zvyčajne vie, prečo chce utiecť. Ak sa mu útek podarí, jasá a je šťastný. Keby som verila, že v okamihu, keď sa v Prahe objavili na uliciach ruské tanky, tak s nimi prišlo nejaké ´oslobodenie', bolo by mi určite ľúto Československo opustiť. Pretože som ale už vo svojich tridsiatich rokoch prežila detstvo aj dospievanie za Adolfa Hitlera, a potom so stigmou buržoázneho pôvodu v komunistickom štáte, mala som veľmi presné skúsenosti, čo to znamená. Takže mi prirodzene pri prekročení slovenských hraníc smerom k slobode nebolo nijako do plaču. Chceli sme ďalej, čo najďalej od Moskvy, no a podarilo sa to. Kto by vtedy nejasal,” dáva rečnícku otázku. Marcela Čechová sa totiž narodila v roku 1934.
Skúsenosti jej rodiny s nacizmom a komunizmom boli naozaj veľmi zlé: „Našu vilu na Ořechovci zabrali nacisti a otca odviezli na štyri roky do koncentráku. Pre mňa to bola svojím spôsobom výhra, lebo ma mamička ukryla k rodine sestry na vidiek. Strýček sa mi stal nielen milovaným otcom, ale zároveň bol starostom a váženým občanom. Dedinčania ho milovali. Vtedy ľudia ako on vykonávali svoje funkcie úplne bezplatne. Na Veľkú noc som ako ´starostova dcérka´ pri kolede dostávala najviac vajíčok. Za červeného režimu našu vilu zobrali komunisti pre súdruha Oldřicha Slivku, riaditeľa Rudého práva. Pozor, svoju rodnú krajinu som ale milovala. Bola som skautka telom i dušou a sľubovala som: ,Milovať vlasť svoju Republiku československú a slúžiť jej v každej dobe.' Takže, keď sme v júni 1968 dostali povolenie prvýkrát v živote vyjsť na ´sivý pas´ do zahraničia a mali možnosť zostať vo Viedni, tak sme sa na začiatku augusta vrátili do Čiech len preto, že som chcela byť prítomná pri skautskom ohni. Nesvedčí to azda o mojej láske k vlasti, ale aj o absolútnej hlúposti? O niekoľko dní neskôr, keď súdruh Dubček po návrate z Moskvy ronil slzy a moja zbožňovaná skautská vedúca s vážnou tvárou povedala, že by mladé svetlušky, teda skautská drobotina, mali vlastne prisahať, že budú milovať vlasť svoju, socialistickú Republiku československú, sa vo mne čosi zlomilo. Predtým som už absolvovala štvorročnú poľnohospodársku školu a dostala miesto ako vedúca čaty dojiček na štátnom statku v Kralupoch nad Vltavou, čo sa podarilo nakoniec zmeniť na svojho druhu prominentnú pozíciu zootechničky na štátnom statku v Jenči a neskôr v JRD Chrášťany. Neskôr som diaľkovo študovala novinárstvo na Univerzite Karlovej, ale papier na to nemám. Mal byť vydaný koncom augusta a to už sme boli preč.”
Strana One Nation
Záverom teda zostáva, ako hovorí Čechová, len dodať, že Austrálčania vďaka svojej nevedomosti, prílišnej naivite a neschopnosti brániť sa moslimskému džihádu, dospeli od kvalitnej demokratickej spoločnosti, ktorá tu vládla v roku 1968, až k dnešnému socializmu. „Jedinú nádej, že by mohla prísť zmena k lepšiemu, vidím v tom, že sa po dvadsiatich rokoch ľavicového opovrhnutia a prenasledovania žena menom Paulina Hansonová znovu dostala do parlamentu. Pôvodne Paulína vlastnila len malý obchodík, kde predávala ,Fish and chips '. Mala ale odvahu nestrkať hlavu do piesku, ako to dnes robí mnoho Austrálčanov. Zaujímala sa o osud tejto krajiny. Založila preto politickú stranu One Nation a povedala národu pravdu o tom, že austrálski aborigéni – v multikultúrnom podaní nazývaní tradiční vlastníci – si robia nárok na sedemdesiat percent austrálskeho národného dôchodku, aj keď vôbec, tak ako cigáni v Česku, nepracujú. Za to ju ľavičiari, v spojení s odborármi a bývalými členmi komunistickej strany, vyštvali z parlamentu a dostali až do väzenia. V posledných voľbách sa znova vrátila do parlamentu, kam ju ľudia znovu zvolili drvivou väčšinou hlasov,” dopĺňa.
Úplne nakoniec osemdesiatdvaročná Marcela Čechová, žijúca v austrálskom Melbourne, podotkne: „Stále milujem vlasť, kde som sa narodila, a viem, že tam patrím. Šťastná by som tam ale nebola a vo svojom veku by som už tam moc pozitívneho urobiť nedokázala, takže sa vrátiť netúžim.”
