Za istý znak strednej Európy označila Vášáryová fakt, že veľmi radi oslavujeme naše prehry. Ako napríklad tie, ktoré sme si pripomínali v niekoľkých výročiach v roku 2018. Či už ide o nástup totalitnej moci, stratu územia, alebo okupáciu. A to od Srbska cez Maďarsko po Poľsko, všetci, koľko nás je.
„Základom tejto schopnosti oslavovať prehry je to, že sa cítime byť za každých okolností obeťou. Obeťou histórie, obeťou časov, obeťou susedov, obeťou tých veľkých, obeťou okolností a podobne,“ doplnila s tým, že sme sa v tom už naučili žiť, pretože byť obeťou a tváriť sa ako obeť znamená, že potom nemusíte za nič preberať zodpovednosť.
V strednej Európe si všíma, že máme všetci pocit, že sme tie biele holúbky, ktoré nikdy nikomu neurobili zle a naopak vždy len veľmi trpeli. Neprehliada, že sme boli naozaj obeťou tých veľkých, našich susedov alebo dejinného pohybu, ale pokiaľ sa nezbavíme pocitu, že sme tí malí, bezvýznamní chudáci, nikdy sa vraj nestaneme skutočne plnohodnotnými Európanmi.
„Musíme priznať, že my, ktorí žijeme v strednej Európe, sme urobili po rozpade monarchie z tohto územia jedno veľmi nebezpečné územie, kde viac-menej vznikli dve svetové vojny, kde zomrelo obrovské množstvo ľudí, kde sme vykántrili židovskú spoločnosť, zbavili sme sa židovskej aj nemeckej kultúry, zbavili sme sa veľkej časti našich dejín a prikryli sme sa dáždnikmi nariekania,“ uviedla diplomatka s tým, že najlepším príkladom je Maďarsko, ktoré pod týmto dáždnikom sedí od roku 1990 a narieka, ako sa mu ublížilo.
„Všetci sme sa tešili, teda okrem Maďarov, že sa rozpadne monarchia, zároveň sme sa o to pričinili, ale ešte stále sme si nenašli svoje miesto,“ myslí si Vášáryová a dodáva, že Európska únia, teda tá zjednotená západná Európa, nám ponúkla možnosť integrovať sa, ale zdá sa, ako keby sme s tým neboli spokojní. „A tak sa vymýšľajú všelijaké možnosti, že s kým by sme boli iným ako teraz,“ podotkla.
Teraz už je vraj čas, aby sme na nikoho nehľadeli s obdivom, ale aby sme si urobili svoje domáce úlohy. Aj keď situácia nevyzerá lákavo, sily na to podľa diplomatky máme. „Keď sa na našu históriu nepozrieme ako obeť, môžeme sa oprieť o Slovenské národné povstanie, obidva národy sa môžu oprieť o boom kultúry a myšlienok, ktoré vzišli zo zápasu s totalitárnym režimom v šesťdesiatych rokoch, môžeme byť hrdí na to, čo sa v šesťdesiatom ôsmom a po osemdesiatom deviatom začalo znovu objavovať, na to, ako neuveriteľne a bez veľkých konfliktov sme zvládli náročný prechod do normálneho fungovania spoločnosti,“ uviedla Vášaryová.
„My Česi a Slováci si musíme povedať, že sme sa rozišli civilizovane a nenechali sme za sebou nevyriešené veci, ktoré by znamenali, že by sme si boli navzájom nepriateľom,“ zdôraznila.
Ide teda podľa jej slov len o to, aby sme si nezačali nahovárať, že tie sily nemáme. „A že to nemá zmysel. A že zmysel má ísť v sobotu, v nedeľu na záhradku a tam sadiť mrkvu. Sami seba oslabujeme neuveriteľným spôsobom,“ uzavrela Vášáryová so slovami, že práve to je na tom to najsmutnejšie.
Celý rozhovor nájdete na webe ČT.
autor: nab
