Uznávaná psychologička: Obete násilia a trestných činov u nás stále ťahajú za kratší povraz. Možno viac ako zmeny zákonov potrebujeme zmenu myslenia

12.10.2017 11:00

Ide o mimoriadne závažnú tému, o ktorej sa u nás viac mlčí, ako hovorí. Je paradoxné, že Slovensko doteraz nemalo a stále ešte nemá takú právnu normu, ktorá by chránila obete trestných činov a násilia. Až v týchto dňoch svitá na lepšie časy a v legislatívnom procese je konečne zákon, ktorý by desiatkam, stovkám, ba až tisíckam spomínaných obetí reálne pomohol. Vyše 20 rokov sa práve touto problematikou zaoberá exposlankyňa slovenského parlamentu, psychologička, poradkyňa, občianska aktivistka, zakladateľka občianskeho združenia Pomoc obetiam násilia Janka Šípošová, ktorá v rozhovore bez servítky pomenovala úskalia, no i riešenia.

Uznávaná psychologička: Obete násilia a trestných činov u nás stále ťahajú za kratší povraz. Možno viac ako zmeny zákonov potrebujeme zmenu myslenia
Foto: TASR
Popis: Exposlankyňa slovenského parlamentu psychologička Janka Šípošová

Vyzerá to tak, že Slovensko by sa konečne mohlo dočkať zákona o ochrane a podpore obetí trestných činov. Vy ste sa o prijatie takejto právnej normy usilovali dlhé mesiace, ba roky. V čom bude tento zákon, ktorý je na terajšej schôdzi NR SR už v druhom čítaní, pre našu spoločnosť prínosom?

Mal by zabezpečiť, aby tie služby, o ktorých už vieme, že ľuďom pomáhajú, a ktoré sme 20 rokov testovali v podmienkach mimovládnej organizácie, boli naozaj k dispozícii každému, kto ich potrebuje, a tam, kde ich potrebujú. Teda aby ich existencia nezávisela len od nadšenia a finančných prostriedkoch dobrovoľníkov a dobrodincov. Štát má morálnu povinnosť postarať sa o občanov, ktorých neochránil pred zločinmi, čo je jedna z jeho podstatných funkcií. Musí im preto dať bezplatnú pomoc (právnu, psychologickú, praktickú) v situácii, do ktorej sa takto dostali, a odškodniť ich za ujmu, ktorú utrpeli.

S akými prípadmi ste sa v reálnej dennej praxi najčastejšie stretávali?

Bolo to celé spektrum násilných trestných činov – vraždy, lúpeže, znásilnenia, ďalej podvody a krádeže (najmä na senioroch), vážne dopravné nehody, ba dokonca aj teroristické útoky. Osobitnou a frekventovanou kategóriou je tzv. domáce násilie. Obete trestných činov a násilia sa ocitajú po zranení a traumatizácii v úplne neznámej situácii, v ktorej sa musia vyrovnávať s vlastnou traumou a stratou zmyslu života a popritom bojovať s nie priateľským systémom, ktorý má na ne stále nejaké nároky a nedáva im žiadnu pomoc. 

Môžete tu uviesť aj nejaký príklad, ktorý by tieto vaše slová podložil?

Mimochodom: v týchto dňoch som sledovala reportáž z otvorenia novej budovy okresného súdu, myslím, že v Prešove. Všetci respondenti, zväčša sudcovia a zamestnanci súdu, sa tešili, ako im nová budova spríjemní a uľahčí prácu. Nikto sa nezmienil o tom, že v tejto budove je už rešpektovaná požiadavka, aby sa obete a páchatelia nemohli stretnúť napr. v čakárni, čo bolo pred časom formulované v istej správe expertnej skupiny EÚ o situácii na slovenských súdoch a čo bolo hlavným dôvodom na zmenu architektúry slovenských súdov. Bojím sa, že ešte dlho potrvá, kým sa zmení model, v ktorom štát bojuje so zločinom cez paragrafy a zločinci sú trestaní nie za to, že niekomu ublížili, ale za to, že „porušili zákon“. V justícii mi chýba viac ľudskosti, empatie a niekedy aj logiky. Možno viac ako zmeny zákonov potrebujeme zmenu myslenia.

Majú teda mať obete trestných činov oveľa väčšie práva? Mali ich vôbec doteraz?

Ich práva, najmä tie procesné, boli v porovnaní s páchateľmi trestných činov veľmi slabé a obete boli často v trestnom konaní opakovane zraňované tým, že sa až úzkostlivo dbalo na to, aby sme neporušili napr. prezumpciu neviny, výsluchy sa často opakovali len pre formálne zadosťučinenie tzv. práva na spravodlivý proces a podobne. Zdôrazňujem, že pre mňa sú aj páchatelia trestných činov ľudia, s ktorými musíme zaobchádzať s rešpektom k ľudskej dôstojnosti. Tým, že ich práva sú tak jednostranne zdôrazňované, to však často dopadne aj tak, že sú zneužívané a obete sú znova a znova traumatizované opakovanými výsluchmi, konfrontáciami, spochybňovaním, nedôverou a neúmerným predlžovaním trestného procesu.

Zakladateľka OZ Pomoc obetiam násilia Jana Šípošová počas slávnostného otvorenia komunitného domova ESTHER v Hlohovci Zdroj: TASR

Obete trestných činov by mali mať podľa nového zákona právo na právnu a psychologickú pomoc, právo na ochranu pred druhotnou a opakovanou viktimizáciou či právo na finančné odškodnenie. Môžete vysvetliť jednotlivé pojmy a čo sa za týmito právami skrýva v praxi? 

Považujem taxatívne vymenovanie druhov pomoci (psychologická, právna, praktická) za pomocné. Podstatné však je, že pomoc obetiam, aby bola účinná, musí byť cielená a integrovaná. Teda že je poskytovaná nie následne alebo paralelne, ale v súčinnosti pomáhajúcich profesionálov. V mojej praxi sa osvedčili spoločné konzultácie psychológa a právnika s klientmi, ktorí spoločne hľadali „diagnózu“ a riešenia. Cieľom je predovšetkým pomôcť obetiam znova nájsť samých seba, dostať sa zo životnej krízy, ktorá ich zaskočila, teda pomôcť im vrátiť sa do života s pokiaľ možno čo najmenším poškodením. K tomu, samozrejme, patrí aj to, aby v priebehu vyšetrovania a súdneho konania boli čo najviac chránené pred stresmi a traumami plynúcimi zo samého konania (teda pred tzv. sekundárnou viktimizáciou), ale aj pred útokmi a vyhrážaním sa páchateľa či pred trestnými činmi, ktoré môžu nasledovať v dôsledku ich „zníženej imunity“ (tzv. opakovaná viktimizácia). Je totiž preukázané, že obete majú tendenciu stať sa obeťami opakovane, čo môže byť v dôsledku toho, že páchateľov z nejakých dôvodov „priťahujú“ viac ako iní, alebo preto, lebo potom, čo sa stali obeťami, sú ešte menej ostražité a viac zraniteľné.

Kde sa najčastejšie stretávate s opakovaným násilím u tých istých obetí?

Opakovaná viktimizácia je, samozrejme, najviac prítomná pri tzv. domácom násilí (osobne preferujem termín „násilie páchané blízkou osobou“), kde sa páchatelia a obete dobre poznajú, žijú spolu a cyklus násilia je často už dlhoročný a fixovaný. Opakovaná viktimizácia však vo zvýšenej miere hrozí napr. aj pri vlámaniach a bytových krádežiach, ale z celkom iných dôvodov. Vlamači a zlodeji majú vyhliadnuté obete, u ktorých sa „napakovali“, potom čakajú nejaký čas, kým si okradnutí doplnia svoj majetok, a idú na známe miesta znovu.

Zákon by mal začať platiť od začiatku budúceho roka, no už teraz sa ukazujú niektoré úskalia. Napríklad podpora subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov. Kto má vlastne nárok na takú podporu? Kto môže túto pomoc zo zákona poskytovať?

To nevidím ako úskalie. Už dnes mimovládne organizácie poskytujú služby obetiam, či už všeobecne, teda obetiam všetkých kategórií, alebo špecificky určitým skupinám obetí. U nás sú to napr. obete domáceho násilia, prípadne detské obete, obzvlášť zraniteľné sú napr. obete skutkov sexuálneho násilia. V najbližšom období ministerstvo pripraví systém akreditácie, ktorý bude upravený vyhláškou (už sa na nej pracuje) a „subjekty poskytujúce pomoc obetiam“ sa budú uchádzať o udelenie akreditácie a následne o finančnú podporu od štátu.

Akreditované subjekty budú môcť dostať finančnú pomoc. V minulosti sa financovanie podobných subjektov realizovalo rôznymi formami, napríklad aj z Nórskych fondov. Kto bude môcť dať teraz podľa zákona finančnú podporu?

Podľa zákona o obetiach to bude štát prostredníctvom ministerstva spravodlivosti. To neznamená, že akreditované subjekty sa nebudú môcť uchádzať aj o ďalšie zdroje z grantových programov, darov, 2 % z dane tak ako doteraz. Moja skúsenosť hovorí, že ak majú organizácie poskytovať vždy dostupné služby kontinuálne, potrebujú aj kontinuálne financovanie, potrebné predovšetkým na prevádzkové náklady. Tie ostatné vymenované zdroje podporujú skôr jednorazové aktivity alebo pilotné projekty. My však potrebujeme ponuku a prístupnosť štandardných služieb a tie sa len projektovými aktivitami nedajú zabezpečiť.

Je tu však ešte jeden problém.  Advokátska komora vyzýva obete trestných činov, aby sa o právnu pomoc uchádzali len u advokátov. Je to v poriadku?

Ak chcú advokáti poskytovať právnu pomoc obetiam, nikto im v tom nebráni. Považujem však za falošné výhrady Tomáša Boreca, terajšieho predsedu Slovenskej advokátskej komory (SAK) a nedávneho ministra spravodlivosti, ktorý povedal, že „obete by si zaslúžili mať primerané právne zastúpenie v trestnom procese“. Podľa mňa asi nepozná dikciu zákona o obetiach, za ktorý bol v minulom volebnom období sám gestorom (zákon však vo vopred určenej lehote ministerstvo pod jeho vedením nepripravilo, hoci na to malo skoro štyri roky). Ale dobre. Ministerka Lucia Žitňanská to urobila v oveľa kratšom čase a na veľmi dobrej úrovni dosiahla maximum možného. V súčasnosti sú obete v trestnom konaní zastupované tzv. splnomocnencom, ktorým môže byť ktokoľvek, kto je spôsobilý na právne úkony, nemusí byť ani právnikom. V našej praxi sme sa v odôvodnených prípadoch vždy snažili ustanoviť ako splnomocnenca advokáta zapísaného v SAK. Bolo to však spravidla pro bono, a teda najmä vďaka ochote konkrétnych advokátov. Ak chce advokátska komora presadiť, aby v zákone bola explicitne daná možnosť menovať, nielen pre páchateľov, ale aj pre obete, advokátov ex offo, nech dá taký návrh zákonodarcom.

Vy sa uvedenej problematike venujete roky a tvrdíte, že bežní advokáti bez špecializovanej prípravy nerozumejú tomu, čo potrebujú obete trestných činov. Zväčša sa domnievajú, že najmä odškodnenie. Keďže u nás trestné súdy o náhrade škody pre obete rozhodujú veľmi neochotne, musia sa o to súdiť ešte niekoľko ďalších rokov v občianskoprávnom konaní, ktoré stojí veľa peňazí vrátane nákladov na zastúpenie advokátom. Neminie sa to celé potom zmyslu? 

No veď práve to môže vyriešiť nový zákon. Tým, že veľmi veľký dôraz dáva na zmysluplné poskytnutie informácií obetiam na všetkých úrovniach od polície po pomáhajúce subjekty a tiež na sprístupnenie odbornej pomoci a služby (tu musíme nájsť efektívny model, vďaka ktorému sa obete k službám pomáhajúcich subjektov dostanú čo najskôr). Ak bude mať obeť včasnú a kvalifikovanú pomoc, bude môcť dôraznejšie a efektívnejšie žiadať, aby trestné súdy rozhodovali nielen o vine, ale aj o náhrade škody, pokiaľ je to možné, vo všetkých prípadoch. Nemalo by sa stávať, že trestné súdy budú automaticky odkazovať obete na civilné konanie bez pokusu rozhodnúť o náhrade škody aspoň v dostupnej miere. To bude jedna z dôležitých úloh pomáhajúcich subjektov a splnomocnencov. 

Zohľadnili tvorcovia zákona aj pripomienky odbornej obce? Mali ste možnosť pripomienkovať jeho znenie a dostala sa niektorá vaša pripomienka do jeho finálnej podoby, ktorú odobrila vláda? Čo by ešte v zákone malo byť?

Bola som členkou pracovnej skupiny, ktorá návrh zákona pripravovala. Vymenoval ma tam ešte minister Borec. V tom čase sa pracovná skupina stretla asi dvakrát a potom „zaspala“. Ministerka Žitňanská pracovnú skupinu oživila a veľmi rýchlo aj „rozhýbala“. Mala som možnosť po celý čas prípravy zákona tento proces nielen sledovať, ale aj dávať svoje návrhy, pripomienky a zdôvodnenia. Keďže som bola osobne aj pri tvorbe smernice EÚ o obetiach, ktorá bude vlastne týmto zákonom implementovaná do slovenského právneho poriadku, môžem s čistým svedomím povedať, že v tejto fáze máme pripravený veľmi dobrý zákon.

Celkom na záver: boli ste v minulom volebnom období poslankyňou slovenského parlamentu a patrili ste medzi tých aktívnejších členov zákonodarného zboru najmä v podávaní legislatívnych noriem užitočných pre ľudí. Nechýba vám tzv. „veľká politika“?

To je tak. Ja vlastne už dvadsať rokov robím niečo, čo na Slovensku nebolo známe, teda snažím sa propagovať a obhajovať práva obetí trestných činov. Do Nežnej revolúcie o tom nevedel nikto a potom málokto. Spočiatku som si myslela, že stačí túto tému promovať, a zároveň som sa snažila vybudovať poradenský systém, v ktorom sme si veľmi dobre (na viac ako 20 000 prípadoch) overili, aké potreby obete majú, čo sa dá pre ne urobiť a či to dokážeme robiť. V prvej dekáde tohto storočia sa nám to darilo veľmi dobre vďaka nadšeniu odborníkov, praktickej pomoci a finančnej podpore z vtedy dostupných (najmä predvstupových) fondov, ale aj vlády, ministerstva vnútra a Rady vlády pre prevenciu kriminality. Neskôr prišlo k zlomu, ochabnutiu záujmu, možno by som mohla povedať aj ostentatívnemu nezáujmu kompetentných. Bolo zaujímavé, že vždy som stretávala veľmi dobrú odozvu v odbornej obci (psychologickej a justičnej) aj medzi novinármi. Ale nepodarila sa žiadna reálna zmena systému. Preto som v roku 2012 využila ponuku, kandidovala som do parlamentu  a neskôr sa aj stala poslankyňou. Už som vedela, že pomôcť môže naozaj len samostatný zákon, podobný tomu, ktorý už od r. 2013 platí v Českej republike. Pokiaľ som bola poslankyňou, sa to nepodarilo. Ale som rada, že som mala aj neskôr priestor na presadzovanie tohto cieľa. Teraz mám ďalšiu métu. 

Akú?

Ak bude zákon schválený, treba ukázať a dokázať, že je použiteľný v praxi. Aktuálne som kandidátkou vo voľbách do Bratislavskej župy. Chcela by som presadiť riadnu aplikáciu nového zákona v rámci regiónu, ukázať, ako sa to má robiť, a dosiahnuť jeho regulárnu podporu a funkčnosť, aby nezostal len na papieri, ale splnil svoj cieľ a zámer reálne pomôcť reálnym ľuďom. To je teraz moja misia.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jozef Hübel
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Chránené zvieratá Roberta Fica necítia žiadnu zodpovednosť. Exminister za Smer Pavlis môže za miliónovú odmenu pre ďalšiu advokátsku kanceláriu, upozorňuje OĽaNO

14:30 Chránené zvieratá Roberta Fica necítia žiadnu zodpovednosť. Exminister za Smer Pavlis môže za miliónovú odmenu pre ďalšiu advokátsku kanceláriu, upozorňuje OĽaNO

Poslanci OĽaNO-NOVA Gábor Grendel, Jozef Viskupič a Eduard Heger priniesli do parlamentu osem milión…