„Nemožno začať inak ako históriou. V súčasnosti sa jasne ukazuje, že základný spor o následníctvo po zakladateľovi islamu má svoje politické konzekvencie do dnešných dní,“ uviedol na začiatku besedy generálmajor. Po Mohamedovej smrti sa totiž ukázalo, že nezanechal po sebe žiadneho potomka.
Šíiti verzus sunniti
„Neexistovali žiadne ustanovenia jeho následníka, a preto veľmi skoro začalo dochádzať k zásadnému konfliktu, ktorý bol nakoniec zdrojom rozštiepenia islamu na dve hlavné časti – na sunnitskú a šíitsku vetvu. Smer, ktorý je postavený na ortodoxnom výklade Koránu a toho, ako Mohamed žil, je sunnitská časť, zatiaľ čo šíitska vetva vznikla pôvodne ako politické hnutie, ktoré si kládlo za cieľ presadiť ako následníka Mohamedovho švagra Alího ibn Táliba. Odvtedy sa datujú nezmieriteľné postoje medzi oboma týmito vetvami, ktoré dodnes pretrvávajú.“ Najkrvavejším konfliktom, ktorý toto nepriateľstvo vyvolalo, bola podľa Randáka iránsko-iracká vojna, ktorá bola v rokoch 1980 až 1988. Stála život približne jeden a pol milióna ľudí na oboch stranách.
„Sunniti, ktorí tvoria 85 percent moslimského obyvateľstva na území, ktoré v súčasnosti siaha od Maroka až po Indonéziu, sú výrazne homogénnejší ako šíiti, ktorí sú rozdrobení do mnohých siekt,“ oboznamoval študentom Randák. „Najkonzervatívnejšia škola islamského práva je tiež školou najortodoxnejšou a na jej základe vznikol v 19. storočí na území dnešnej Saudskej Arábie wahhábistický smer islamu, ktorý je skutočne ultraortodoxný. Je dôležité nezamieňať islamské právo s právom šaría, čo nie je právo islamské, ale ,právo božie', to je niečo úplne iné. Z wahhábistického učenia je zrejmé, že vzniklo u kočovných kmeňov žijúcich v skromných podmienkach bez kontaktu s okolitým svetom. Príslušníci tejto sekty sa dodnes vyznačujú fanatizmom, fanatické je ich vnímanie okolitého sveta a života v ňom. Veria, že Alah je bytosť, ktorej je potrebné bezvýhradne slúžiť. Podľa ich učenia sú pravými moslimami členovia ich vlastnej sekty.“
Problém vznikol u Saudov
Nábožensko-spoločenské prostredie saudskoarabského štátu pod vplyvom tohto učenia sa vyznačovalo od samého začiatku neznášanlivosťou nielen voči inoveriacim, ale aj voči inak zmýšľajúcim rovnakoveriacim, čo predstavuje práve šíitsku vetvu. „Okrem náboženského fanatizmu je u wahhábistov viditeľný odpor ku všetkému novému aj mimo náboženskú oblasť. Je pre nich charakteristické násilné presadzovanie nábožensko-morálnych požiadaviek a pravidiel správania, čo sú atribúty vlastné fundamentalistickému poňatiu islamu. V Saudskej Arábii funguje náboženská polícia vedľa bežných bezpečnostných služieb. Ak usúdi, že sa nesprávate správne, tak ste zrelí na to, aby ste v lepšom prípade dostali palicou, ktorú majú neustále poruke. Pretiahnu vás ňou, v horšom prípade to má konzekvencie ďalekosiahlejšie. Problém bol v zbohatnutí kráľovského rodu Saudov – v dôsledku obrovskej ťažby ropy a nárastu jej ceny kráľovský rod veľmi zbohatol. Stalo sa, že dokázal wahhábistické rady starších svojím spôsobom korumpovať, teda wahhábistická elita netrvala na tom, aby boli dodržiavané všetky atribúty, to znamená chudoba a ďalšie, ktoré zakladateľ Muhammad ibn Abd al-Wahhab vložil do učenia. Vnútri tohto smeru došlo k radikalizácii, vznikla tu opozícia, ktorá sa zvnútra začala pokúšať o návrat k takzvaným koreňom. A to je jedno z najnebezpečnejších hnutí, ktoré v súčasnosti ovláda islamský svet – to je salafíja, ktorá je zdrojom extrémnych radikálov, džihádistov. Salafíja stojí za vznikom takých zoskupení, ako je Taliban, al-Káida, Front an-Nusra v Sýrii, Kaukazský emirát a Islamský štát,“ popisoval aspekty islamu bývalý šéf jednej z českých tajných služieb.
„Úspešný“ libanonský Hizballáh
Šíitska vetva v Iráne, kde je to štátne náboženstvo, má podľa Randáka 90 percent vyznávačov. V Iraku sa zhruba 60 percent hlási k šíitom a v Bahrajne je to 70 percent. Vo všetkých ostatných moslimských štátoch tvoria výraznejšiu alebo zanedbateľnejšiu menšinu. Vetva nikdy netvorila jednotlivý celok ako sunniti, ale na jej základoch vznikali desiatky siekt. „Zachovali sa tri, ktoré sa od seba líšia ideologickými pohnútkami, jednu uznáva päť imámov, jednu sedem imámov a tú najväčšiu, majoritu šíitov uznáva 12 imámov. Najznámejšia šíitska extrémistická organizácia je libanonský Hizballáh, ktorý sa už dnes transponoval do politickej strany, prevádzkuje vlastné vzdelávacie zariadenie, vlastné náboženské školy, vlastné médiá vrátane televízie. Je to zďaleka najsofistikovanejšia teroristická extrémistická organizácia na svete, či to porovnávame s Talibanom, Islamským štátom, či al-Káidou. Hizballáh je superorganizovaná a sofistikovaná skupina. Preslávila sa mnohými únosmi a je priekopníkom samovražedných útokov,“ povedal Randák.
Štáty podľa pravítka
„Štáty na Prednom východe vznikli na rozpadajúcej sa Osmanskej ríši, ktorá vo svojej dobe siahala od Perzského zálivu cez celé pobrežie severnej Afriky až na územie dnešného Maghrebu. V priebehu jej rozpadu vznikla dohoda medzi Anglickom a Francúzskom o strategickom rozdelení tejto oblasti. Boli tam hranice namaľované podľa pravítka, ako sa to hodilo strategickým záujmom, a tak vznikli štáty ako Sýria, Palestína, Libanon,“ uviedol Randák a pokračoval, „ich problémom bolo, že nerešpektovali, pretože to robili Európania, etnickú a náboženskú príslušnosť, a teda do jedného štátu sa dostali rôzne smery náboženstva, a to nielen islam. V oblasti žijú drúzovia, alaviti a ďalší. Tí boli rozdelení do rôznych štátov, tak ako pôvodné etniká. Čo vyvolalo veľa ďalších problémov.“
Jediní, ktorí nerešpektujú toto rozdelenie, sú podľa generála Randáka beduínske kmene, ktoré sa pohybujú úplne voľne a všetci im to tolerujú a nechávajú ich, aby si svoje ovce a ťavy hnali podľa svojej potreby. „Je to etnikum, ktoré má úplne výnimočné postavenie, a všetci sa s tým dokázali vyrovnať. V novovzniknutých štátoch, ktoré vznikli na území Stredného východu, takmer bez výnimky boli nastolené diktátorské alebo absolutistické režimy. Čo ako aj v iných oblastiach sveta, kde takéto režimy sú pri moci, viedlo k roztváraniu sociálnych nožníc medzi vládnucimi a zvyškom obyvateľstva. To vo svojom dôsledku viedlo k dlhodobej nespokojnosti, ktorú sa podarilo ventilovať na konci roku 2010 a potom v roku 2011, to už hovoríme o tzv. Arabskej jari, ktorá sa začala v decembri 2010 v Tunise a v priebehu 2011 sa rozšírila prakticky do celého arabského sveta.“
Prvá fáza protestov bola inšpirovaná zlými životnými podmienkami ľudí, ktorí tam protestovali, a v niektorých krajinách sa podarilo dosiahnuť určité ekonomické, a dokonca aj politické ústupky. Niekde dokonca viedli k pádom celých režimov. „Bohužiaľ, sa nakoniec ukázalo, že optimizmus, ktorý tieto počiatočné úspechy vyvolali, je veľmi predčasný. Je to ako s tým príslovím, že svetlo na konci tunela môže byť tiež protiidúci vlak. Potvrdilo sa, že v islamskom svete je politické dianie v zásade natoľko spojené s náboženstvom, že západné modely riadenia štátu, ako si niektorí predstavovali, že by bolo možné ich aplikovať, sa ukázali ako skutočne neaplikovateľné. Najkritickejšie je to v Líbyi, kde po zvrhnutí Muammara Kaddáfího vláda ovláda len časť územia a zvyšok je v úplnom chaose. Podobná situácia je v súčasnom Jemene. To sú dve krajiny, kde to nevyšlo so všetkým. Sýria je, pochopiteľne, najhorší prípad.“
Čo zavinil chaos v Iraku
Podľa Randáka práve sýrsky konflikt spoločne s veľmi nestabilnou situáciou v Iraku, ktorá tam vznikla v roku 2011 po odchode amerických vojsk, viedol k upevneniu Islamského štátu, hoci je zjavné, že na území Iraku od roku 2006, keď americké jednotky zabili Zarkávího, už existovala organizovaná skupina, ktorá sa vtedy nazývala al-Káida v Iraku, a tá si kládla za cieľ vytvorenie sunnitského štátu na území vtedajšieho Iraku. „S odchodom Američanov, ktorí zanechali túto oblasť, nechcem povedať, v chaose, tamojšie bezpečnostné zložky neboli riadne vyzbrojené a vycvičené a pripravené na to, čo ich čaká. Odchod uvoľnil radikálom z tohto hnutia priestor na to, aby ovládli severnú a západnú časť Iraku od Bagdadu smerom na sever, teda mestá Ramádí, Falúdža, Mosul, tak tieto všetky mestá padli. Nakoniec bol vyhlásený 2. januára 2014 práve vo Falúdži, ktorá bola už za čias Američanov preslávená svojím rebelantským postojom, tzv. Islamský štát v Iraku a Levante, ktorý vyhlásil nezávislosť od vtedajšej irackej vlády. Do leta 2014 nasledovalo ovládnutie celého severného Iraku a došlo k spojeniu s islamskými radikálmi, ktorí bojovali proti Asadovi. Deklarovaným cieľom tohto štátu je obnovenie tzv. Islamského kalifátu s územnými nárokmi, ktoré zahŕňajú Irak, Sýriu, Saudskú Arábiu, Jemen, Egypt, Líbyu a myslím, že aj Afganistan. Podarilo sa im uzavrieť priateľské dohody s Frontom an-Nusra v Sýrii alebo sa im podarilo pritiahnuť k sebe pod vlajku Islamského štátu už existujúce bunky al-Káidy,“ vypočítaval Randák.
Starí známi pohrobkovia Islamského štátu
Situácia je v súčasnosti podľa Randáka veľmi neprehľadná a do konfliktu pribúdajú noví účastníci. „Dochádza k chaotickému kríženiu strategických, ekonomických, náboženských a etnických záujmov. A aby to nebolo také jednoduché, tak jednotliví aktéri toho konfliktu, azda možno okrem Kurdov, s postupujúcim časom a vývojom menia nielen svoje postoje, ale aj spojencov, takže niekedy prechádzajú zo strany na stranu. V tejto chvíli je nemožné predikovať vývoj na strane islamských radikálov. Súčasná masívna ofenzíva v IS v oblasti Mosulu, ktorá takmer s istotou dopadne úspešne, spôsobila, že skupiny, ktoré sa od al-Káidy presunuli k IS a teraz na jeho strane bojujú, sa po jeho porážke vrátia späť k al-Káide, ktorá je dnes v pokoji, mimo väčšej pozornosti medzinárodnej verejnosti. Zdanlivo paradoxne z toho najviac profituje islamský radikalizmus. Al-Káida môže v pokoji budovať svoju pozíciu, z ktorej bola vytlačená Islamským štátom, teda pozíciu vedúcej sily islamského radikalizmu, a má všetky predpoklady na to, aby sa stala akýmsi ideologickým, logistickým aj výcvikovým, a dokonca aj finančným centrom pre skupiny, ktoré budú pôsobiť naďalej,“ upozornil na vážnosť situácie Randák.
„Podobný scenár môže platiť aj pre Taliban, ktorý teraz síce v Afganistane pôsobí, ale veľmi zdržanlivo. Je to však situácia, ktorá mu veľmi vyhovuje. Ak by k tomu došlo, tak by to znamenalo návrat do čias pred vznikom IS, čo neznamená, že je to vec, nad ktorou by sme mali jasať, pretože obe tieto organizácie spoločne s tými svojimi súputníkmi v Indonézii, v Alžírsku, alebo dokonca s Boko Haram v Afrike predstavujú veľkú bezpečnostnú hrozbu pre civilizovaný svet. Táto sieť s menším mediálnym Halás môže organizovať teroristické útoky aj v zahraničí a dosiahnuť ničivejší charakter ako IS, ktorý má starosti sám so sebou a je stiahnutý do svojej obrany.“
Rusko sa s Kurdmi nemusí
Čo sa týka vonkajších aktérov, zvyčajne sa vraj hovorí o strategických záujmoch USA verzus Ruskej federácie. „Ono to nie je úplne tak, tam vstupujú do hry tiež Veľká Británia, Francúzsko a potom regionálne mocnosti, či už je to Irán, ktorý sa toho zúčastňuje, ale je stiahnutý do pozadia. Potom Turecko, Egypt a Saudská Arábia. To sú štáty, ktoré v podstate rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú konflikt,“ uviedol Karel Randák.
„Pri Turecku je zrejmé, že jeho angažovanie sa bude zvyšovať úmerne tomu, aké úspešné zo zahraničia, najmä z Európy a USA, budú výpady Kurdov. Pre Turecko je to extrémne citlivé už z minulosti a s novými úspechmi Kurdov otázka kurdskej autonómie, ktorá zrejme na pretras príde, je ako červená handra. Preto po krátkom rozkole s Ruskom, ktorý bol zapríčinený zostrelením ruského lietadla tureckou protilietadlovou obranou, našla Ankara veľmi rýchlo spoločnú reč s Ruskom. Postoje Rusov voči Kurdom konvenujú Turkom podstatne viac než postoje Spojených štátov. Ak pripočítame vplyv Ruska na existujúci sýrsky režim, je zrejmé, že z Ruska sa stáva mimoriadne významný hráč v regióne, bez ktorého nemá súčasná situácia vôbec žiadne riešenie. Musíme k tomu ešte pripočítať aj fakt, že historicky Sovietsky zväz mal v tomto regióne veľmi silnú pozíciu, či už zabezpečenú dodávkami zbraní, vojenskými poradcami, alebo ekonomickou pomocou. Veľa týchto štátov, pochopiteľne, omnoho viac vzhliada k Rusku než k USA.“
Špióni z Moskvy priamo v Bruseli
Prevádzačský priemysel nemôže podľa generálmajora Randáka vyvolať utečeneckú vlnu. „Kde je dopyt, je aj ponuka, ale nemôžeme hovoriť, že prevádzači môžu za to, že vznikla utečenecká vlna smerom do Európy. Predstavitelia EÚ môžu viniť tak maximálne sami seba, že sa s týmto problémom nedokážeme vyrovnať, pretože to je problém, ktorý je v podstate starý ako ľudstvo samo. Situácia dospela dokonca tak ďaleko, že sa hovorí o snahách Ruska pomocou utečeneckej vlny destabilizovať EÚ. Nedokážem pochopiť, čo je na tom také nepochopiteľné. Samozrejme, že sa o to Rusi snažia. EÚ nie je pre Rusov žiadny spojenec a akákoľvek príležitosť destabilizovať situáciu je pre nich vítaná. Rusi vykonávajú špionáž na území EÚ, priamo v Bruseli, v inštitúciách EÚ, pokúšajú sa verbovať ľudí, svojich informátorov, agentov v krajinách EÚ, v ich vládach majú svojich vplyvných agentov. Prečo sa niekto vôbec dokáže pozastaviť nad tým, že sa Rusi takéto situácie snažia využiť? Zarážajúce je, že na to EÚ nebola vôbec pripravená, nemôže týmto snahám adekvátne čeliť,“ uviedol ďalej hosť.
