Niektorí označujú rok 2015, ktorý je takmer za nami, dokonca za najzložitejší rok od zamatovej revolúcie. Masová nelegálna migrácia, občianska vojna na Ukrajine, grécka kríza, teroristické útoky a hrozba ich pokračovania… Bol podľa vás rok 2015 niečím prelomový?
Nesmierne náročný určite bol, ale prelomový podľa mňa nie. Nedošlo k žiadnemu naozaj systémovému zvratu, výrazne však gradovali niektoré predchádzajúce trendy. Konflikt na Ukrajine v skutočnosti tlel už niekoľko rokov a vo vojenskej rovine naplno prepukol v roku 2014. Tiež Grécko sa niekoľko rokov potácalo na hrane krachu a jeho tohtoročná ,,záchrana” je len ďalším odkladom nevyhnutného.
Vzostup islamizmu a s tým súvisiaca imigrácia a terorizmus tiež nie sú žiadne novinky, ale teraz, samozrejme, veľmi naberajú na sile a začínajú sa konečne viac a viac politicky reflektovať. Nejde teda o zmenu kvality a podstaty hrozieb, skôr ide o výrazný posun ich kvantity a intenzity. Ak by som to mal zhrnúť a zjednodušiť jediným slovom, tak rok 2015 nebol rokom prelomov, ale rokom eskalácie.
Ale ak by som mal predsa len vybrať jednu udalosť, ktorá prináša dôležitú zmenu, tak je to priama ruská vojenská intervencia v Sýrii. Ide vlastne o prvý prípad, keď Rusko takto rozsiahle nasadzuje ozbrojené sily mimo územia bývalého ZSSR, a keď nepočítame Čečensko (kde predsa len ide primárne o separatizmus), tak Rusi prvýkrát nasadzujú väčšie vojenské kapacity v boji proti islamskému terorizmu. Prvýkrát poslali do boja svoje strategické bombardéry a vypustili strely s plochou dráhou letu z hladinových lodí a ponoriek. Moskva prinajmenšom dokázala, že má schopnosť realizovať expedičné vojenské operácie a je schopná zaútočiť na svojich protivníkov aj pomerne ďaleko od ruských hraníc.
Témou číslo jeden sa stala migračná kríza. Do Európy sa dostávajú státisíce ľudí, o ktorých údajne nič nevieme. Keď sa s odstupom pozrieme na priebeh krízy v roku 2015, čo možno považovať za úspech v rokovaní Európskej únie v tomto kontexte a v čom, naopak, európske elity zlyhali?
Obávam sa, že u západoeurópskych elít (alebo skôr akoby elít?) nejaký veľký úspech nevidím, vidím prakticky len zlyhania. Bohužiaľ sa ukazuje, že veľká väčšina politikov nie je schopná zvládať krízové situácie a nedokáže dovidieť za horizont jedného maximálne dvoch volebných období. Dostali sa do bezprecedentnej situácie, ktorú skrátka nezvládajú, takže reagujú vyslovene zúfalými alebo smiešnymi krokmi
Ak si niekto zaslúži chválu, tak niektorí politici krajín strednej a východnej Európy, pretože si zachovávajú akýsi zdravý rozum a nepodliehajú tlaku Bruselu. Ich motivácia je asi značne variabilná, u niektorých z nich to bude naozaj zásadné presvedčenie, u iných pravdepodobne len populizmus, resp. snaha zapáčiť sa voličom, ale v každom prípade konajú z dlhodobého hľadiska lepšie ako väčšina tých, ktorí v týchto chvíľach sedia na najvyšších postoch západnej Európy.
Vždy som bol zástancom úzkej kooperácie krajín stredovýchodnej Európy, ak chcete krajín bývalej habsburskej monarchie, a dnes je potreba akéhosi spoločného postupu azda naliehavejšia ako kedykoľvek ipredtým. Vyšehradská štvorka by teraz mala držať pri sebe a spoločne sa postaviť na odpor nezmyslom, ktoré sa teraz na nás z Bruselu v stále väčšej miere valia, pričom sú samozrejme na prvom mieste tzv. utečenecké kvóty.
V súvislosti s migračnou krízou sa aj česká politická scéna začala polarizovať. Atmosféra posledných dní, aspoň z hľadiska médií, pôsobí tak, že každý v tejto krajine nenávidí Zemana, a to vrátane premiéra republiky, ktorý ho obvinil zo šírenia nenávisti. Zeman vraj rozdeľuje národ, stretáva sa s extrémistami. Prežili sme ďalšiu ,,antizemanovskú jeseň”? A bude názorové rozdelenie v spoločnosti gradovať?
Niektoré médiá to tak samozrejme prezentujú, ale podľa mňa to vôbec nezodpovedá skutočnosti. Pre mňa je Miloš Zeman jedným z mála skutočných štátnikov a uňho naozaj ide o presvedčenie, nie iba o populizmus. Napriek tomu, alebo možno práve preto, má vo verejnosti značnú podporu, prinajmenšom čo sa týka jeho postojov ku imigrácii a islamu, a to aj u ľudí, ktorí sú inak jeho veľkými odporcami.
Nastáva tu asi niečo ako v prípade Václava Klausa, ktorý sa tiež ako prezident tešil veľkej verejnej podpore, hoci mal proti sebe veľa akoby elít a veľkú časť mediálnej scény. Pokiaľ ide o médiá, tak chápem, že sa proti Zemanovi stavajú niektoré súkromné médiá, tie majú svojich majiteľov, ktorí zase majú nejaké svoje záujmy, a z tohto pohľadu je potrebné produkciu týchto médií hodnotiť. Čo ma však zaráža, to je skutočnosť, že sa na onej virtuálne ,,antizemanovskej” vlne v niektorých prípadoch vezú aj české verejnoprávne médiá. Tie sú predsa platené z našich poplatkov, a teda by mali hádam verejnosť trochu viac rešpektovať.
Ak môžem pridať ešte jednu kuriozitu, tak nemecký bulvárny denník Bild nedávno zaradil Miloša Zemana do jednej kategórie s predstaviteľmi tzv. krajne pravicových subjektov z európskych krajín, dokonca na to požil termín, že Zeman je vraj v hĺbke duše ultrapravičiar!
To isté sa podľa mnohých dialo v celoeurópskom kontexte. Akoby sa časť Európanov odklonila od doterajších elitných politikov typu Merkelovej alebo predstaviteľov EÚ a priklonila sa k euroskeptickým a antiutečenckým silám. Je to zdravý vývoj? Objavujú sa tiež názory, že ku ,,krajnej pravici” sa prikláňajú ľudia, ktorým sa zdá, že ich prestala obhajovať bežná ľavica. Čo na to všetko povedať a čo v tej súvislosti čakať na budúci rok? Bude mnoho volieb, hovorí sa aj konkrétne o ,,prežití” Angely Merkelovej.
Je to úplne logické a zákonité. Verejnosť má dojem a, bohužiaľ, veľmi často nie neoprávnene, že mainstreamoví politici stratili s voličmi kontakt, problémy ignorujú, zľahčujú, neriešia, prípadne aj zhoršujú. Takže voliči sa obracajú k iným stranám, čiastočne z protestu a frustrácie, ale čiastočne preto, že im už jednoducho došla trpezlivosť a začínajú sa prikláňať k radikálnym riešeniam.
Nejde len o migráciu, ale aj o niektoré sociálno-ekonomické témy, a preto tá tzv. krajná pravica odoberá voliča aj socialistom. Nejde totiž o klasickú liberálnu pravicu, ale skôr o sociálno-konzervatívne strany, ktoré sa tak trochu vracajú ku konzervativizmu 19. storočia. A takto sa dá mimochodom charakterizovať aj politika Vladimira Putina.
Ak sa však vrátime k západnej Európe, tak od akýchkoľvek volieb sa dajú očakávať veľké zmeny, pretože vyhrá buď tá tzv. krajná pravica, alebo strany síce etablované, ale schopné prispôsobiť sa a prevziať aj časť tém tzv. krajnej pravice. To sme teraz mohli vidieť vo Francúzsku, kde Nicolas Sarkozy dokázal celkom efektívne prevziať značnú časť agendy od Národného frontu.
Nemecko je osobitný prípad kvôli výnimočne silnej osobnosti kancelárky Merkelovej, ktorá zatiaľ nemá seriózneho vyzývateľa, lenže aj tam očakávam veľké zmeny, hoci nemusia nastať hneď v roku 2016.
Stabilitou Európskej únie zatriasla tiež dlhová kríza v Grécku, keď sa rozhodovalo o jej ďalšom pôsobení v eurozóne. Výsledkom je, že Grécko dostalo preklenovací úver, zostáva v eurozóne, zavádza reformy. Ako hodnotiť tento stav?
Je to už len odďaľovanie nevyhnutného, ďalšia snaha oživovať mŕtvolu. Grécko sa už dávno dostalo do situácie, ktorá by jednoznačne znamenala krach a bankrot, keby nebolo členom eurozóny a EÚ. Jasne sa ukázalo, a o tom už vari nikto nepochybuje, že euro je projekt najmä politický, nie ekonomický. A čo je horšie, že v snahe presadiť politické vízie (či skôr ilúzie) ignoruje ekonomické fakty. Je to ďalší dôkaz odtrhnutia väčšiny politického mainstreamu Európy od reality, pretože tu zjavne existuje predstava, že ekonomické zákony možno beztrestne porušovať. Nie, nie je to možné, možno ich možno chvíľu naťahovať, ale čím väčšie to natiahnutie pomyselnej gumy bude, tým horšie potom bude pokrčenie a náraz.
Grécko najmä v eurozóne nikdy nemalo byť, a ak už tam bolo, malo z nej byť najneskôr tento rok vylúčené. Nejaký postup by sa na to našiel, ak by bola dosť silná politická vôľa. Rovnako si však nemyslím, že by mohla eurozóna v tejto podobe prežiť dlhšiu dobu, napokon to platí o celej EÚ. Grécko nie je príčinou, ale ,,len” extrémnym prejavom a dôsledkom vyčerpania celého politického, ekonomického a sociálneho modelu, ktorý spôsobuje, že dnes Európa vo svete tragikomicky stráca vplyv. Je to skutočne absurdná a dosť smutná situácia, keď si človek uvedomí, že európske mocnosti boli po stáročia svetovou špičkou takmer vo všetkom a tomu svetu nejaký čas vlastne aj prakticky vládli.
Ako sa zmenilo v uplynulom roku postavenie Ruska vo svete a ako situáciu ovplyvnili nedávne udalosti ako konflikt s Tureckom, alebo bombardovanie cieľov v Sýrii na radikálov z Islamského štátu?
Rusko síce zaznamenáva ekonomické problémy, ale svoju pozíciu vo svete si dokázalo výrazne posilniť. To je zmena oproti roku 2014, keď sa kvôli angažmánu na Ukrajine dostávalo do čiastočnej izolácie a strácalo aj podporu zo strany niektorých svojich spojencov. Teraz je Vladimir Putin, obrazne povedané, zase ,,na koni”, samozrejme hlavne pre Stredný východ. Ukázalo sa, že Rusi mali, rovnako ako Izraelčania, pravdu, keď boli voči tzv. arabskej jari skeptickí, zatiaľ čo USA a EÚ tie zmeny v arabských krajinách nekriticky vítali.
Výsledkom je chaos, ďalšie konflikty a vzostup islamistov na čele s islamskou republikou. Okrem toho sa ukazuje, že západné operácie proti IS sú nedôsledné. Veľmi pripomínajú Vietnam, kde sa bojovalo vlastne ,,s jednou rukou za chrbtom”.
Naopak, Rusko ide do boja proti islamistom naplno, samozrejme pri tom sleduje aj svoje vlastné záujmy v regióne (čo je však logické a robia to všetky mocnosti), ale dnes má Rusko image toho, kto proti islamistom bojuje najviac, čo mu opäť získava sympatie aj na Západe. Predtým bolo najpopulárnejšie volať takmer po vojne proti Rusku, zatiaľ čo dnes stále hlasnejšie znejú racionálnejšie hlasy, ktoré žiadajú partnerstvo s Moskvou. Na Západe aj v Rusku určite stále existuje dosť ľudí, ktorým vyhovuje podnecovanie vzájomného konfliktu, lenže to je podľa mňa spoľahlivou cestou do pekla. Proti islamizmu musí byť Západ a Rusko spojencami.
Bývalý dlhoročný novinár Mladej fronty, odborník na rusko-ukrajinské vzťahy aj Francúzsko, Milan Syruček povedal v rozhovore pre Parlamentné Listy ,,Som vnútorne presvedčený, že vlna utečencov nebola živelná, ale bola to prvá etapa tohto boja, za ktorou nasledovala druhá etapa, teroristické útoky. Potom môže prísť tretia etapa, ktorá zasiahne napríklad aj USA; to zase z hľadiska mocenskej pozície. Je to teda ideologický boj, ktorý nepotrebuje sofistikované zbrane, ale fanatikov.” Čo si o takej klasifikácii myslíte?
Myslím, že je to celkom výstižné. To, čo vidíme teraz, sú začiatky vojny, ktorá má jasne a nepochybne ideologickú povahu. Nepriateľ má veľmi široké spektrum možností ako bojovať, čo je dobre vidieť na Islamskom štáte. Ten už ovláda územia, na ktorých vykonáva verejnú správu a poskytuje rôzne služby, zvláda konvenčnú vojnu, asymetrickú partizánsku vojnu i teroristické útoky ďaleko od svojho územia. Prestaňme si konečne nahovárať, že je to len nejaká teroristická a guerillová skupina, ktorej sa podaril nejaký mimoriadny úspech.
Nie, Islamský štát je presne to, čo hovorí aj jeho názov, je to de facto štát a je to prototyp toho, ako by vyzeral svet, keby islamisti zvíťazili. Slniečkárski zástancovia islamu tu môžu stokrát tvrdiť opak, ale toto je islamský kalifát vo svojej rýdzej stredovekej podobe. Že používa Internet a riadené rakety, na tej podstate nič nemení. Ale čo je ešte oveľa horšie, niečo podobné môžeme čoskoro vidieť aj priamo tu v Európe. Už dnes predsa existujú v západoeurópskych mestách ulice a štvrte, kde fakticky vládne právo šaría.
Očakávam, že v niektorých týchto štvrtiach prevezmú kontrolu bojovníci z Islamského štátu, možno sem prídu maskovaní v utečeneckých vlnách, potom tam otvorene vyhlásia kalifát a prihlásia sa k Islamskému štátu. A potom všetky tie horory, ktoré sa odohrávajú v Sýrii a Iraku, budú zrazu ajv Marseille alebo Amsterdame. Veľmi pochybujem, že si s tým politici súčasného európskeho mainstreamu dokážu efektívne poradiť.
Aby sme ekonomické témy poňali širšie… Prebúdza sa v tieni migračnej krízy nádejne ekonomika EÚ a USA, alebo stále smerujeme k štrukturálnemu problému – útek pracovných miest na Východ, ďalšie straty vďaka robotizácii a automatizácii, znižovanie životnej úrovne, dlhu…
V prípade USA to prebudenie prebieha, ale s Európou je to horšie. Ako som sa už zmienil, ten ekonomický a sociálny model západnej Európy sa celkom zjavne vyčerpáva. Prebujnená byrokracia, rozdávačný sociálny systém, odsun výrobných kapacít, z aostávanie vo vede a výskume… Je fascinujúce, ako sa stále hovorí o nejakom zvyšovaní konkurencieschopnosti, ale iba hovorí. Namiesto investícií do vedy, výskumu a vývoja priemyselnej, energetickej a dopravnej infraštruktúry sa sypú peniaze do sociálnych systémov a nezmyslov, ako je multikulturalizmus, rodová rovnosť, boj proti fiktívnemu globálnemu otepľovaniu, alebo snaha začleniť menšiny, ktoré sa začleniť nemôžu a nechcú.
Nie som si istý, koho presne si EÚ berie za vzor, asi Rím tesne pred jeho zrútením, ale zato som si istý, kto by naším vzorom byť mal. Malé, ale úspešné krajiny, na prvom mieste pochopiteľne Izrael, ďalej napríklad Južná Kórea, Taiwan alebo Singapur, ktoré si udržujú svoje pozície len vďaka kvalite, resp. investíciám do vedy a výskumu. Ale väčšina západoeurópskych politikov toto nechápe a nechce alebo nedokáže premýšľať v nejakej dlhodobejšej perspektíve, takpovediac strategicky plánovať. Bohužiaľ, správajú sa presne podľa toho, čo dokonale vystihol Miloš Zeman, keď povedal, že investície nemajú volebné právo.
Po ekonomickej stránke vraj predbieha Spojené štáty Čína. Napríklad podľa politológa Oskara Krejčího ,,je striedanie hegemóna najcitlivejšie obdobie v medzinárodných vzťahoch, keď najviac hrozí veľká vojna”. Ako sa ekonomická sila či slabosť Spojených štátov a Číny môže prejaviť na medzinárodných vzťahoch?
Sila Číny a slabosť USA je mýtus, v medzinárodnej politike a ekonómii dnes určite jeden z najväčších, ale aj najpevnejších. Čínska ekonomika je v skutočnosti nafúknutá a prehriata bublina, alebo vlastne prinajmenšom dve bubliny, jedna akciová a jedna realitná (a oveľa väčšie a horšie ako tá, ktorá praskla pred rokmi v USA). Čína má obrovské množstvo ekonomických a sociálnych problémov, ale vyniká v tom, že sa jej darí dobre ich skrývať, takže stále vyvoláva dojem prosperity.
To, ako Čína vo vojenskej oblasti ,,ukazuje svaly”, je len súčasťou urputnej snahy skrývať narastajúce problémy. Ale dokonca už aj oficiálne údaje hovoria o problémoch a spomaľovaní, nehľadiac na to, že mnoho odborníkov tým oficiálnym údajom z Pekingu už jednoducho neveria. Existujú štúdie, podľa ktorých zaznamenáva Čína v skutočnosti už pokles HDP a jej celkové zadlženie (vrátane dlhov provincií) sa pohybuje v stovkách percent HDP. Nehovoriac o hazardujúcom bankovom sektore, demografickej kríze a strašných ekologických škodách.
Napriek tomu však mám určité obavy, lenže nie kvôli sile Číny, ale kvôli jej slabosti. Čínu čaká veľká ekonomická kríza, možno aj prakticky krach, a bude môcť hovoriť o šťastí, ak tam potom nenastane aj sociálny a politický kolaps. A práve v takejto krízovej situácii majú aj všeobecne racionálni politici tendencie robiť hlúposti, a to aj také, ktoré môžu viesť k ozbrojenému konfliktu. V prípade Číny by to mohlo byť nejaké vyhrotenie už aj tak dosť napätých vzťahov s USA v juhovýchodnej Ázii.
Ako veľmi ovplyvní globálny vývoj výsledky, ale aj priebeh a predvolebnú kampaň prezidentských volieb v Spojených štátoch amerických? Vyhrá ,,normálny” kandidát, alebo napríklad Donald Trump či Bernie Sanders?
V tejto chvíli je ešte skoro špekulovať o konkrétnom výsledku, ale podpora pre Trumpa a Sandersa je dokladom toho, že aj v USA existuje jav, ktorý sa trochu podobá tomu v EÚ, teda výrazne narastajúca nespokojnosť voličov s tradičnými stranami, resp. ich establishmentom. Mimo dvoch hlavných strán sa v USA prakticky presadiť nemožno, možno ich však použiť ako ,,nálepky” pre viac-menej samostatný postup, čo v určitej miere robí Trump aj Sanders.
Kľúčové však budú predvolebné zjazdy, na ktorých sa odohrajú nominácie kandidátov. Zásadnou otázkou potom je, nakoľko majú vedenia strán ,,pod kontrolou” tých, ktorí budú o nomináciách rozhodovať, pretože najmä u Trumpa platí, že takmer celé vedenie Republikánov ho odmieta, hoci má vo verejnosti veľkú podporu.
V prípade Demokratov to také vyhrotené nie je, ale spomeňme si, že keď sa začalo hovoriť o nástupcovi Georgea Busha juniora, tak jasným favoritom bola Hillary Clintonová, zatiaľ čo Barack Obama mal pozíciu outsidera. Pokiaľ ide o mňa osobne, želal by som si za prezidenta Jeba Busha, medzi kandidátmi je však viac zaujímavých osobností, napr. Cruz alebo Carson. Je to zásadný rozdiel oproti roku 2012, keď Republikáni prehrali predovšetkým preto, že jednoducho nedokázali postaviť proti Obamovi dostatočne silnú a výraznú, ale súčasne široko prijateľnú osobnosť, ktorá by oslovovala aj iného voliča ako tradične republikánskeho.
Aká je vaša prognóza budúceho vývoja Európy v roku 2016? Poradíme si s migračnej krízou, alebo sa nakoniec staneme obeťou džihádu a európska civilizácia nastúpi cestu k postupnému zániku a spáchame samovraždu, ako varujú niektorí analytici?
Nemyslím si, že rok 2016 prinesie ten zlom, kedy to zvládneme a takpovediac sa ,,prebudíme”. Bude to asi trvať o niečo dlhšie, ale do roku 2020 to asi príde. Tou obetou džihádu, ak takto nazveme expanzívne snahy islamizmu, sa nestaneme, tou už sme, dôležité však je, aby sme prestali byť bezmocnou obetou a začali sa mu účinne brániť. To bude práve ten zlom. Priamy boj s islamizmom je nevyhnutný a príde čoskoro, tu je jasná paralela s nacizmom a teraz sme vlastne na podobnej úrovni ako na konci 30. rokov 20. storočia.
Ale tak, ako som si istý tým, že nás ten boj čaká, tak som si tiež absolútne istý, že v ňom nakoniec zvíťazíme a že západná civilizácia nielen prežije, ale nastúpi neskôr na cestu ďalšieho veľkého rozkvetu. Ten konflikt bude strašný, ale paradoxne tiež prospešný v tom zmysle, že nám pomôže si zase spomenúť na západné hodnoty, myšlienky a idey, odstrihnúť sa od materializmu a konzumu a vrátiť sa k tomu, na čom Západ stojí, teda k antickým, židovským a kresťanským základom. Musíme si uvedomiť, že stojíme proti nezmieriteľnému protivníkovi, ktorý nás nenávidí nie preto, čo konkrétne urobíme, ale pre to, kto sme. Islamizmus chce západný systém hodnôt úplne zničiť a nahradiť ho despotickou tyraniou, ktorej sa (keď si teraz požičiate preslávený výrok Winstona Churchilla) nevyrovná nič z temného a poľutovaniahodného zoznamu ľudských zločinov.
Z času na od čas padne termín ,,vojna”. Či už svetová, alebo lokálna. Počuli sme, že Rusko môže napadnúť Pobaltie. Amerika Rusko. Čína Ameriku. Amerika Čínu. Irán Izrael. Izrael Irán… Priblíži sa na základe dejov budúceho roku niečo z toho?
Vojna už prebieha, len si to stále nechceme priznať. Neviem, čo ešte sa bude musieť stať, aby sme si konečne uvedomili, že sme už niekoľko rokov v nemilosrdnej vojne s islamizmom, hoci je to vojna iného druhu ako tie predchádzajúce. Na jednej strane teraz stoja islamisti, pre ktorých je jediným prijateľným výsledkom totálne víťazstvo bez kompromisov a úplné podriadenie sveta teokratickej diktatúre.
Proti nim stoja všetci ostatní, nielen USA, Európa a Izrael, ale aj Rusko, India a ďalšie krajiny. Trochu sa to podobá situácii pred druhou svetovou vojnou, keď boli tiež vzťahy medzi mocnosťami veľmi prepletené. Vtedy ešte nebolo úplne jasné, kto s kým a proti komu bude bojovať. Že tým protivníkom ,,zvyšku sveta” musel byť nacizmus, je nám zrejmé až teraz, pretože sme pochopili absolútne zločineckú a začervenú povahu tej ideológie. Ale bolo by dobré, aby sme to v prípade novej vojny pochopili vopred a aby sme už dnes poznali, že tým nezmieriteľným protivníkom je jedine islamizmus.
Medzi veľmocami budú existovať spory vždy, čo je logický a prirodzený stav medzinárodnej scény, sú to však väčšinou konflikty racionálne, ktoré sa dajú riešiť nenásilne, teda dohodami, kompromismi, rozdelením sfér vplyvu a pod. Naopak, islamizmus je niečo, s čím nikdy žiadna dohoda alebo kompromis existovať nebude, tak ako skrátka nemohla existovať ani s nacizmom. Islamizmus je totalitné, nenávistné a fanatické zlo, proti ktorému sa mocnosti musia spojiť, drvivo ho poraziť, exemplárne rozdrviť a raz navždy zlikvidovať.
Autor: Daniela Černá
