Francúzsko si volí prezidenta. Ktorého kandidáta vyberiete vy a prečo?
Sarkozyho som volil naposledy, pretože som dúfal, že ako rodený Maďar prinesie niečo nové do francúzskej politiky. Trebárs ako v Amerike. Ale dopadlo to zle, aj keď robil, čo mohol. Tak odvtedy volím Marine Le Penovú. Vo Francúzsku, kto nevolí, dá hlas tomu, čo bol zvolený. Biele lístky sa nepočítajú. Tak jediná možnosť, ako ukázať nesúhlas s novými kandidátmi, je voliť niekoho, kto prekáža, a to je Le Penová.
Je Marine Le Penová naozaj takou hrozbou pre demokraciu v krajine galského kohúta, ako sa všeobecne tvrdí?
Ja žijem vo Francúzsku už štyridsaťosem rokov a stále počujem, aká je to hrozba a nebezpečenstvo. Jej otec bol ako vojak v Alžírsku, kde prišiel o oko. Bol dosť tvrdý, ale už on hovoril nahlas, o čom sa ľudia rozprávali potichu. Jeho dcéra je inteligentná žena, advokátka. Prečo by mala byť nebezpečenstvom pre Francúzov? Avšak vo Francúzsku prekáža mnohým politikom. Asi preto, že vidí, čo robia zle.
Jean-Marie Le Pen (otec Marine Le Penovej) po prvom kole prezidentských volieb:
Aký je podľa vás vzťah Francúzov k Európskej únii?
Európska únia, keď dáva, je dobrá. Ale keď nariaďuje a žiada, tak je zlá. A to Francúzi nemajú radi.
Do akej miery je Francúzsko stále ľavicové s dôrazom na sociálny štát?
Francúzsko je stále ľavicové, a to som sa divil, až ako veľmi. V päťdesiatych rokoch bolo dokonca viac komunistov vo Francúzsku ako v celom Československu. Ako syn politického väzňa som to nikdy nepochopil. Francúzi majú radi sociálne výhody, ale je to zneužívané a dosť nesprávne.
O emigrantoch z juhu a východu bolo počuť hlavne v súvislostiach s utečeneckými tábormi v Calais a v Dunkerque. Aké je ale reálne spolužitie s emigrantmi vo Francúzsku? Aké sú vaše skúsenosti?
Imigrácia vo Francúzsku je dosť veľký problém a bude to trvať veľmi dlho, než sa to urovná. Je to veľká chyba tunajšej politiky.
Vládne vo Francúzsku strach z terorizmu alebo sa s rizikom možnosti ďalších útokov občania už naučili žiť, trebárs ako Izraelčania?
Strach z terorizmu je tu vidieť už všade. Ľudia majú strach ísť do kina, divadla, reštaurácie, ísť autobusom alebo vlakom a tak ďalej.
Keď ste v roku 1968 do Francúzska emigrovali, aká tam bola a ako sa potom vyvíjala situácia v krajanskej komunite?
Keď som sem 13. augusta prišiel na návštevu príbuzných na platný pas, bolo všetko v poriadku. Ale 21. augusta sa to zmenilo. Nikto nevedel, čo má robiť. Príbuzní mi našli dobrú prácu, ale pod podmienkou, že im aj mojim rodičom nebudem robiť vo Francúzsku hanbu. A to dodnes dodržiavam. Koncom roka 1969 padlo povolenie na pobyt všetkým a aj mne. A tak som sa stal emigrantom. Doma mi zabavili osobné veci, a navyše som bol odsúdený za nepovolený pobyt vo Francúzsku na rok väzenia. Tak som sa stal vo svojich dvadsiatich piatich rokoch „politickým“ ako môj otec. No prácu som mal a onedlho som sa oženil so slečnou moravsko-slovenského pôvodu. Máme dve krásne dcéry a už štvorročnú vnučku. Je úžasná a hovorí nám babi a dedo. Tá je v mojom emigrantskom živote vo Francúzsku tým najkrajším.
Dvadsaťsedem rokov som mal s manželkou československú krčmu Dolina. Vlastne až do dôchodku. V našej krčme som spoznal mnoho zaujímavých a dobrých ľudí, ale aj dosť sklamania. Život však ide ďalej, to zlé sa zabúda a zostane len to dobré.
Mohli by ste krátko predstaviť Združenie československých dobrovoľníkov vo Francúzsku, kde ste predsedom? Vaša internetová prezentácia je totiž iba vo francúzštine…
Celé obdobie môjho života vo Francúzsku som bol aktívny vo všetkých československých asociáciách. Sokol, združenie rodákov, zväz československo-francúzskeho priateľstva a tak ďalej. Hlavne potom v Združení československých dobrovoľníkov – legionárov vo Francúzsku. Dnes som predsedom nielen tohto združenia, ale aj Československej obce legionárskej – Jednoty Paríž vo Francúzsku. Práce je veľa. Staráme sa o československé pomníky po celom Francúzsku, hlavne na cintoríne Pére-Lachaise, kde je pomník Čechoslovákov padlých v prvej a druhej svetovej vojne vo Francúzsku za našu slobodu.
Ale napriek tomu si vyčítam, že sa tej histórii málo venujeme. Všetky pomníky a hroby pochádzajú hlavne z prvej svetovej vojny a sú v zlom stave. Dvestopäťdesiat hrobov je rozosiatych po celom Francúzsku a nikdy tam nikto nezájde. Hovorí sa, že keď sa dedí dom, tak sa dedia aj hroby. Československo sa rozdelilo, ale zabudlo na tých chudákov, čo stratili svoj život pre nás všetkých. Trošku sa na tom pracuje, ale trvá to strašne dlho. Každý rok musíme opakovať žiadosti. Musím poďakovať českému ministerstvu zahraničia a Československej obci legionárskej za každoročnú malú pomoc. Naše náklady prevyšujú výdavky na cestovné, kvety, údržbu pomníkov a hrobov. Zvyšok platíme z našich peňaženiek. Dúfam, že sa to časom vyrovná a že aj Slovenská republika bude prispievať na hroby a pomníky Čechov a Slovákov padlých vo Francúzsku. Môj svokor bol Slovák a žili sme spolu pokope štyridsať rokov. To po ňom som prevzal funkciu predsedu československých dobrovoľníkov a legionárov vo Francúzsku. Nazdar!
- Reklama -
