Nie všetky deti na svete majú ľahké detstvo. Niektoré si lámu hlavu nad zlomkami, memorujú chemické prvky či zápasia s prvými nástrahami puberty. Potom sú tu aj také, ktoré sa v dvanástich dozvedia, že zmyslom ich života je stať sa samovražedným atentátnikom. Alebo, ako vyzerá výchova mládeže v štýle Islamského štátu.
Zmyslom tvojho života je… byť bombou
Nasir mal len dvanásť rokov, keď mu v radoch IS oznámili, že jeho osudom je stať sa samovražedným atentátnikom. Nasirovi sa podarilo z područia teroristov oslobodiť. Po úteku našiel dočasný domov v utečeneckom tábore v Esyane v Kurdistane. Ten poskytol prechodný domov približne 15-tisícom jezídom utekajúcim pred IS.
Detským vojakom v Islamskom štáte vymývajú mozgy. Jedným z dôvodov je, aby sa z nich stali poslušní samovražední atentátnici.
Nasir patril medzi zajaté deti, ktoré učili dve veci: nenávidieť nevercov a byť pripravený v správny čas zomrieť. „Najhoršie to bolo počas leteckých náletov. Zaviedli nás do tunelov pod mestom, kde sme sa schovali. Hovorili nám, že Američania sú neverci, ktorí sa nás snažia pozabíjať a jediní, kto nás miluje, sú bojovníci Islamského štátu. Hovorili tiež, že sa o nás postarajú lepšie ako naši rodičia,“ spomína Nasir a dodáva: „Keď nás trénovali, povedali nám, že aj naši rodičia sú bezverci a naša prvá úloha bude, že sa za nimi vrátime a zabijeme ich.“ Chlapec ďalej prezradil, že radikáli tvrdili, že oni sú odteraz ich pravá rodina. Vždy, keď si spomenul na mamu, ako sa o neho bojí, plakal, ale len potichu, nehlučne. Mali to zakázané. „Keď sme ušli a ja som opäť uvidel mamu, bolo to, akoby som sa opäť vrátil do života,“ hovorí.
Akoby to ani neboli ľudia
Veliteľ pešmergov Aziz Abdullah Hadur, ktorý sa v severnom Iraku stará o bezpečnosť, popisuje situáciu, keď sa stretával s deťmi, ktoré utiekli zo zajatia: „Keď prišli, boli také vychudnuté, že už ani nevyzerali ako ľudia. Povedali nám, že žili v pekle.“ Hadur tiež hovoril o situáciách, keď sa im detskí vojaci dostali na mušku, lebo ich IS často posielalo do bojových línií. „Veľakrát, keď sme čelili IS, videli sme tieto deti v prvých líniách, ako mali na sebe oblečené vesty s výbušninami,“ hovorí veliteľ.
Spomenul tiež, že niekedy so svojimi kurdskými spolubojovníkmi nevedeli, na čom sú. Keď deti prekročil ich pozície, nevedeli, či naozaj utekajú pred radikálmi, alebo len prišli, aby ich zabili. „Keď prekročili naše línie, stávalo sa, že zabili našich spolubojovníkov. Bolo to neuveriteľne ťažké rozhodnutie. Nevedeli ste, čo máte robiť, lebo ak by ste nezabili vy ich, zabili by oni vás.“
Záruka nočných môr
Ďalším chlapcom, ktorý utiekol zo spárov IS, je 11-ročný Nouri. Toho uniesli spolu s jeho rodinou a umiestnili v tábore v Tel Aafare, v severnom Iraku. Potom, ako Nouri odmietol trénovať s ostatnými chlapcami, príslušníci IS mu zlomili nohu na troch miestach. Keď sa vyliečil mal „šťastie“.
Nouri už nemohol normálne chodiť a bol odsúdený krívať. Namiesto toho, aby ho jeho väznitelia zastrelili, zmilovali sa nad ním a poverili jeho starú mamu, aby sa o neho ďalej starala. Prepustili ho. Podobný osud čakal aj jeho brata Samana, ktorého opakovane bili po ruke. V noci sa často budí s krikom. Prvá vec, čo sa spýta jeho starých rodičov, je: „Idete ma biť?“ Deti o svojich osudoch porozprávali redaktorom portálu stanice CNN.
