„Rozhodnutiu rozdeliť spoločný štát, podľa mňa, chýbala politická legitimita, lebo voliči mali dostať šancu sa k nemu vyjadriť v referende. Myslím si, že ak by k nemu došlo, tak väčšina Čechov a Slovákov by hlasovala za spoločný štát,“ konštatoval
Ther, ktorý v roku 1992 pôsobil v Českej a Slovenskej federatívnej republike a za rozdelením vidí najmä rozdielny pohľad na spôsob a tempo transformácie československej ekonomiky. „Slováci uprednostňovali pomalšiu reformu so silnejšími zásahmi štátu, kým Česi preferovali naopak rýchlu liberalizáciu ekonomiky. Na tejto základnej téme sa nedohodli a dospeli k názoru, že najlepšie bude rozdeliť spoločný štát,“ zdôraznil Ther.
Za rozdelením štátu vidí aj peniaze a silné mužské politické egá. „Dvaja silní muži, Václav Klaus a Vladimír Mečiar, chceli byť pánmi vo svojom dome, určovať v ňom pravidlá a na to potrebovali rozdeliť federáciu,“ vysvetlil Ther s tým, že obaja chceli kontrolovať aj zmenu vlastníckych vzťahov v hospodárstve.
Kým Klaus presadil v Česku pokračovanie kupónovej privatizácie, Mečiar ju na Slovensku zmenil. „Klaus chcel čo najširšiu a rýchlu privatizáciu, kým Mečiar presadzoval postupnú cestu, lebo si uvedomoval, že o slovenský priemysel, postavený na ťažkom strojárstve, nebude veľký záujem a chcel v ňom čo najdlhšie zachovať zamestnanosť. Preto kupónová privatizácia mala väčší úspech v Česku a na Morave, kde bolo omnoho viac firiem zaujímavých pre investorov ako na Slovensku. Mečiar skôr preferoval privatizáciu manažmentmi fabrík alebo vybranými podnikateľmi, kde očakával radšej plynulejší prechod medzi komunistickým a postkomunistickým riadením než šokovú terapiu,“ povedal Ther, ktorý aj z osobnej skúsenosti tvrdí, že mnohí Česi a Slováci by ani teraz nemali problém žiť v spoločnom štáte.
„Keď som pracoval na Harvardskej univerzite v USA, tak som dostával raz za dva týždne pozvanie na pivo k československému stolu. Českí a slovenskí štamgasti neriešili, že spoločný štát už neexistuje, ale zaujímalo ich skôr, ako sa správne čapuje plzeňské,“ dodal Ther.
