“Slovensku nakoniec rozdelenie prospelo, pretože muselo dospieť, nemohli sme sa už vyhovárať na iných a museli sme prevziať zodpovednosť za svoj osud. Nebolo to ľahké, ale nakoniec sa to v zásade podarilo,” zhodnotil.
Podľa vlastných slov bol v tom čase proti rozdeleniu Československa. V rokoch 1991 – 1992 bol podpredsedom ODÚ-VPN, najsilnejšej parlamentnej a vládnej strany, ktorej program bol založený na troch prioritách – liberálna demokracia, čo najrýchlejšie ekonomické reformy smerom k fungujúcej trhovej ekonomike a udržanie spoločného štátu vo forme federácie dvoch rovnoprávnych republík.
“Tieto tri priority spolu súviseli, uvedomovali sme si, že liberálna demokracia aj reformy môžu byť po rozdelením ohrozené, najmä v súvislosti s tým, aké politické sily sa viezli na vlne odporu voči reformám a odporu voči spoločnému štátu. Konkrétne Mečiar, Slota a postkomunisti,” priblížil Mikloš. Tieto obavy sa podľa neho aj naplnili, o čom najlepšie svedčí vývoj na Slovensku v rokoch 1992 až 1998, počas vlád vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara.
“Teraz s odstupom času to hodnotím tak, že udržanie spoločného štátu možné nebolo a našťastie sa Slovensku podarilo z pasce mečiarizmu po roku 1998 nielen dostať, ale úspešnými reformami dvoch Dzurindových vlád, najmä tej druhej, dokonca v niektorých ohľadoch Českú republiku aj predbehnúť (euro) alebo aspoň výrazne zmenšiť jej náskok (ekonomická a životná úroveň),” doplnil.
Slovenská ekonomika bola podľa Mikloša v čase rozdelenia štátu v horšom stave ako česká, dôvodom bola najmä skutočnosť, že jej väčšina vznikla v deformovaných podmienkach centrálne plánovanej ekonomiky a bola omnoho viac ako česká ekonomika orientovaná na trhy bývalých socialistických krajín, ktoré sa po páde komunizmu rozpadli. V nových podmienkach tak bola menej konkurencieschopná. Slovenská ekonomika navyše stratila transfery z federálneho rozpočtu a SR ako nová nezávislá krajina musela budovať mnohé inštitúcie, ktoré predtým fungovali len v Prahe na federálnej úrovni.
“Pozitívne ale bolo, že sa ukončili nekonečné spory o to, kto na koho dopláca a taktiež nekonečné spory a diskusie o budúcej podobe spoločného štátu. Jednoducho sme museli prevziať zodpovednosť za svoju budúcnosť na seba a to bolo samo o sebe pozitívne,” dodal vo svojom hodnotení Mikloš.
