Puč armády proti Erdoganovi nie je pre znalca zase také prekvapenie. Teraz Turci uvidia, čo to je “autoritatívny režim”. Pohľad na prevrat z Ruska

    0
    Vlajka Ruska (Autor: Hans Štembera)
    Ruské médiá a ich internetové vydania s veľkým záujmom sledujú vývoj okolo nočného vojenského puču v Turecku. V noci z piatka na sobotu sa v Turecku uskutočnil pokus časti armády zvrhnúť súčasnú vládu prezidenta Recepa T. Erdogana. Napriek dramatickému vývoju počas noci, ktorá si vyžiadala podľa posledných správ viac ako 200 mŕtvych, sa vojakom puč nepodaril a vládne zložky začali zatýkanie a ďalšie formy represie.
     
    Vzhľadom na to, že Rusko je veľmi zainteresované v riešení sýrskej problematiky, je politický vývoj v Turecku pre ruskú stranu dôležitý. Nedávno došlo k miernemu zlepšeniu doslova ľadových vzťahov medzi Ankarou a Moskvou pre incident so zostreleným ruským vojenským lietadlom na hraniciach medzi Sýriou a Tureckom. Moskva na to reagovala sériou ekonomických sankcií proti Turecku a dala jasne najavo, že od Ankary čaká nielen vysvetlenie, ale aj ospravedlnenie. Minulý mesiac sa Erdogan začal s Moskvou znovu zbližovať, Moskva zrušila niektoré sankcie proti Turecku a začala “ladiť” dialóg o Sýrii.

    Puč a turecké vzťahy s USA

    V súvislosti s pučom a posledným vývojom v politike Erdogana voči Rusku populárne noviny Moskovskyj komsomolec oslovili politológa a špecialistu na tureckú a blízkovýchodnú otázku Alexandra Sotničenka. Sotničenko domnieva, že konflikt medzi Erdoganom a armádou je trvalo prítomný v politike Turecka od nástupu Erdogana v roku 2002. Erdogan sa roky snaží vplyv armády na politiku obmedziť, napríklad pomocou čistiek. Ako ďalej ruský politológ uviedol, je všeobecne známe, že mnoho vysokých tureckých dôstojníkov je zviazaných s USA, kde mnohí z nich získali vzdelanie a má nielen sekulárnu, kemalistickú, ale tiež veľmi proamerickú orientáciu. Na adresu puču Sotničenko povedal: “Je celkom možné, že je to reakcia na to, že sa Turecko v súčasnosti nachádza v najhorších vzťahoch s USA od roku 1974 a na to, že sa Turecko začalo aktívne zbližovať s Ruskom.”
     
    Celková situácia sa podľa politológovho hodnotenia nevyvinula príliš dobre pre Rusko s jeho záujmami v sýrskom konflikte. Podľa Sotničenkových slov: “Myslím, že sýrsky problém je možné vyriešiť len pomocou dialógu s Tureckom a tento dialóg sa sotva začal realizovať.” V najbližšom čase sa Turecko ponorí do vnútropolitických problémov, čo bude hľadanie riešení komplikovať.
     
    Tiež Nezavisimaja gazeta dala priestor názorom ruských odborníkov na Blízky východ a Turecko. Hlavnou otázkou, ktorú im noviny kládli, boli dôvody pre vojenský puč v Turecku. Názor turkológa Jurija Mavaševa hovorí, že za pučom bol Erdoganov tlak na armádu a jej vytláčanie z verejného života krajiny. To urobilo puč nevyhnutným a armáda sa snažila pri jeho príprave využiť negatívne verejné nálady po júnových teroristických útokoch v krajine. Za ne zodpovednosť padá hlavne na turecké tajné služby a políciu.
     
    Jelena Suponinová z Ruského ústavu pre strategické štúdie Nezavisimoj Gazete oznámila, že v posledných týždňoch sa medzi špecialistami objavoval iný názor ako ten, že vojenský puč je v Turecku nepravdepodobný. “Bolo to spojené s rastúcou nespojitosťou nielen medzi vojakmi, ale aj medzi politikmi s tým, kam smeroval kurz vo vonkajšej a vnútornej politike,” povedala Suponinová. Prekvapením nebol teda puč sám, ale len to, že k puču došlo už tak skoro.

    Armáda proti islamizácii

    Špecialista na zahraničnú politiku Sergej Karaganov oznámil tlačovej agentúre Interfax svoj názor, že vojenský puč bol spojený so snahou odmietať pokračujúcu islamizáciu Turecka. Podľa jeho mienky: “Turecko opäť vstúpilo na svoju obvyklú cestu. Vojenské elity Turecka tradične vystupovali za protiislamistický kurz.” Karaganov ďalej zdôraznil, že zostrelenie ruského lietadla ukázalo, že v tureckej elite dochádza k vnútornému zápasu. A tento konflikt viedol k terajšej situácii. Je zrejmé, že “proti Erdoganovi vystúpili svetské sily”, myslí si ďalej Karaganov. V čase, keď Karaganova vypočúvali, nechcel ale špekulovať o konkrétnom vývoji situácie v Turecku.
     
    “Armáda Turecka žije svetskými myšlienkami Atatürka,” povedal okrem iného novinám Gazeta.ru akademik Boris Dolgovyj v rozhovore, ktorý novinám poskytol v súvislosti s udalosťami v Turecku. Dolgovyj pripomenul, že v súčasnom Turecku panuje hlboký politický rozkol. Časť spoločnosti podporuje Erdogana a časť sa stavia proti nemu. Erdogan, ako povedal Dolgovyj, v krajine vykonáva islamizáciu a menuje na kľúčové posty svojich ľudí, napríklad členov umierneného hnutia Moslimské bratstvo. Vedľa toho robí Erdogan politiku neoosmanismu namierenú do tureckého susedstva, v snahe obnoviť veľmocenské postavenie krajiny v regióne. Nie všetci ale s týmto kurzom súhlasia, ale opozícia sa teraz stretáva s pomerne silnou represiou zo strany úradov.
     
    Na adresu spoločenskej a politickej úlohy armády v Turecku povedal Dolgovyj z Ruskej akadémie vied, že “armáda je dieťaťom Kemala Atatürka, ktorý ju vytvoril v čase, keď sa sformovalo nezávislé Turecko”. Tiež Dolgovyj vidí v armáde svetskú silu, ktorá sa snaží udržať kemalistické tradície napriek politike súčasného prezidenta krajiny. Vojaci podľa neho vystúpili proti politike islamizácie. Ako ďalej pripomenul, v roku 2012 bola čistka v armáde a na miesta vo velení dosadili tých, ktorí sú lojálni Erdoganovi. Podľa neho bolo možné, že pučisti mali nejakú podporu zvonka. Dolgovyj povedal, že v súčasnosti došlo k ochladeniu vzťahov medzi Tureckom a NATO a s USA, ale to, koho Západ podporuje, nie je jasné (v čase uzávierky článku –  pozn. red.).
     
    Gazetu.ru tiež zaujímalo, či situácia v Turecku ovplyvní nejako prevádzku v úžinách Bospor a Dardanely, ktoré sú kľúčové pre obchodné loďstvo Ruska, ale aj pre jeho vojnové námorníctvo. Práve tadiaľ Rusko zásobuje svoje námorné i pozemné jednotky v Sýrii. Dolgovyj si myslí, že súčasný stav prevádzku v úžinách nijako závažne neovplyvní. Ich prevádzka reguluje medzinárodné právo a nielen turecká strana.

    Príčiny Erdoganovho úspechu? Čistky, charizma a rozhodnosť

    Známy ruský politický komentátor Gregori Bovt bol medzi prvými, kto venoval poslednému dianiu v Turecku rozsiahlejší komentár, zhrnujúci prvé poznatky z neúspešného puču. Za ním stál na prvom mieste Erdoganov úspech v kontrole “silovikov” (bezpečnosti) vrátane toho, že ako prvý v tureckých dejinách po druhej svetovej vojne odstránil politický vplyv generálneho štábu. Erdoganove čistky v armáde priniesli podľa Bovta svoje ovocie.
     
    Svojou úlohu mala tiež ľudová podpora podstatnej časti populácie, ktorú Erdogan má, hlavne jej ochota počas dôležitého momentu ísť podporiť podľa Bovta autoritatívneho lídra na ulice miest. Bovt konštatuje, že “televízny obrázok, na ktorom vojaci strieľajú na skupiny voličstva je fakticky rozsudok nad každým režimom, skôr či neskôr takí vládcovia padnú pod vnútorným alebo vonkajším tlakom”.
     
    Napokon vidí Bovt príčiny úspechu aj v tom, že Erdogan sa ukázal ako oveľa silnejší politik než ukrajinský exprezident Viktor Janukovyč, ktorý v prípade problémov opustil hlavné mesto a potom krajinu. Erdogan naopak konsolidoval svojich podporovateľov a aktívne organizoval kroky proti pučistom.
     
    Dôsledky puču povedú k dovŕšeniu čistiek v tureckej armáde a v bezpečnostných zložkách. V zahraničnej politike bude Erdogan v najbližšom čase opatrnejší a menej aktívny. Je možné, že sa mierne zmení politika voči Kurdom v prospech hľadania kompromisu, píše ďalej komentátor. Erdogan tiež pristúpi k politike uťahovania skrutiek a potláčania politickej opozície, ktorá ale obsahuje celý rad rizík pre ďalšiu stabilitu režimu.

    Ako augustový puč v roku 1991

    Kremľu blízky spravodajský server Lenta.ru porovnával udalosti piatkovej noci v Turecku s poslednými mesiacmi ZSSR a s augustovým pučom v roku 1991. Postup tu bol vraj rovnaký: kontrola televízie, rádií a vyhlásenie vedenia krajiny za neschopných akcie. A tiež tureckí pučisti sa hájili tým, že chcú krajinu zachrániť od rozpadu, aj oni vytvorili vládnu komisiu, ktorá mala prevziať vládu, a tiež oni k puču siahli v čase dovolenky lídra. Erdogan sa v tom čase zdržiaval ako vtedy Gorbačov na dovolenke.
     
    Turecku však koniec nehrozí. Naopak, Erdogan teraz bude môcť nastúpiť cestu budovania iného Turecka, ktoré už nebude verné doterajším svetským princípom. Puč bol len dovŕšením konfliktu medzi Erdganom a kemalistami-nacionalistami so základňou v armáde. Jeho neúspech potvrdí Erdoganovu líniu politiky voči armáde a ďalšie tvrdé reformy.
     
    Ako Lenta.ru ďalej konštatuje, Erdoganov úspech bol prirodzeným vyústením jeho politiky voči armáde v krajine. Lenta pripomína zlomovú kauzu Ergenekon, kde v roku 2007 došlo k obvineniu radu vojakov, úradníkov a politikov z prípravy prevratu a sprisahania proti vláde. To bol prvý veľký úder na vojenskú elitu Turecka. K ďalšiemu došlo v roku 2011, keď na protest odstúpilo celé vojenské velenie tureckej armády.
     
    Terajší puč bol neúspešný, ako Lenta píše, lebo bol zle zorganizovaný, nemal podporu zo zahraničia (Lenta tvrdí, že Nemecko a USA nemali o takú destabilizáciu Turecka záujem) a tiež osobnostné faktory, ako je nepochybná Erdoganova charizma a fakt, že v čase puču dostal podporu aj od rešpektovaných politikov, s ktorými rozhodne nie je v najlepších vzťahoch, ako je bývalý premiér Ahmet Davutoglu a exprezident krajiny Abdullah Gül.

    Nové otázniky nad Sýriou

    Liberálna Novaja gazeta vydala k udalostiam v Turecku napríklad text Pavla Felgengauzra. Ten si myslí, že puč môže viesť k tomu, že sa nestabilita spojená s vojnou v Sýrii prenesie aj do Turecka. Felgengauzer píše, že občianska vojna je v Turecku dávno, a to nielen vo vzťahu ku Kurdom, ale aj vo vzťahu k Islamskému štátu, ktorý krajinu terorizuje. Novú vlnu teroru môže tiež vyvolať prevrat v krajine.
     
    Autora vývoj v Turecku zaujímal v súvislosti s pokusmi Washingtonu a Moskvy nájsť spoločnú reč pri vyriešení situácie v Sýrii, ktorú rámcovala posledná návšteva amerického šéfdiplomata Johna Kerryho v Moskve. Ten Moskve navrhol bližšiu vojenskú spoluprácu v Sýrii a obe strany pripustili, že k určitým, hoci čiastkovým (a nekonkretizovaným) dohodám o Sýrii medzi nimi došlo. Pritom je podľa autora v súčasnosti kriticky dôležitá situácia mesta Aleppo na severe Sýrie v relatívnej blízkosti Turecka.
     
    Práve vývoj okolo strategicky zásadnej bitky o Aleppo má súvislosť s ďalším vývojom v Turecku po vojenskom puči. Podľa Felgengauzra “posilnenie osobnej moci v Turecku je prakticky nevyhnutné a nie je jasné, ako bude tento autoritatívny režim reagovať na možnú bitku o Aleppo”.
     
    Auto: vss
     
    - Reklama -