Hovorí sa o kríze elít. Podľa mnohých ľudí by viacero politikov vôbec nemalo byť pri moci a naopak, mnoho ľudí, ktorí nie sú aktívne v politike, by tam ísť malo. Zažívame podľa vás krízu osobností alebo to tak už bolo aj v iných civilizáciách, aj keď tá naša ašpiruje na „najdemokratickejšiu“?
Skutočnosť, či spoločnosť je alebo nie je demokratická, priamo nesúvisí s kvalitou vládnucich elít. Ak opomenieme relatívne krátku starovekú grécku epizódu, potom moderná masová demokracia sa začala presadzovať až v priebehu devätnásteho a dvadsiateho storočia, napriek tomu predtým existovali štáty a inštitúcie, ktoré sa vyznačovali mimoriadne efektívnou správou, napríklad obchodné spoločnosti, vojenské a náboženské rády alebo politické útvary typu Benátok v pätnástom storočí či Holandsko v storočí sedemnástom. Spoločnosť musí byť meritokratická, to znamená, že by mala vytvoriť vzdelávací a administratívny systém, ktorý je schopný vyberať a oceňovať ľudí nadaných, pracovitých, lojálnych, kompetentných a altruistických. Prečo to tak dnes nie je? Zamýšľal sa nad tým už George Orwell v tridsiatych rokoch minulého storočia v úvahe o úpadku Britskej ríše.
Podľa jeho názoru rozvoj komunikácie, telegrafu a infraštruktúry spôsobil, že sa samostatní, ambiciózni a energickí jedinci typu Roberta Cliva, ktorí vybudovali impérium, dostali do područia zväzujúcej a skostnatenej byrokracie, ktorá ich zbavila osobnej iniciatívy. V posledných desaťročiach sa pridali dva ďalšie faktory. Po prvé sa presadil akýsi typ pseudomanažérskej rétoriky pripomínajúcej skôr magické zariekavanie než racionálnu reč, pričom kariérny postup závisí viac od jej imitácie než od skutočnej výkonnosti. Po druhé vzdelávacie, akademické a mediálne prostredie bolo ovládnuté neomarxistickým videním sveta, ktoré ideologicky deformovalo triezve a kritické hodnotenie reality. Výsledkom je ochromenie rokovania aj myslenia vo verejnom priestore.
Už od dávnych čias sa naša takzvaná západná civilizácia snažila vtisnúť tam, kde donedávna nepôsobila. Spomeňme si len na rozvrat inkskej či mayskej ríše, ktorý spôsobila vlastne len hŕstka ľudí. To isté môžeme hľadať u severoamerických indiánov, Maorov na Novom Zélande a tak ďalej. Sme nepoučiteľní, keď sa snažíme rozbiť tzv. diktátorské autority na Blízkom či Strednom východe? Zabúdame dnes aj na rodové a klanové zoskupenia…
Musíme si uvedomiť, že dejiny ľudstva sú neustálym súperením a bojom, v priebehu ktorého boli slabšie skupiny asimilované či nemilosrdne vyhladzované. V tomto ohľade sa západné civilizácie nijako neodlišujú od iných spoločností. Arabi v siedmom a ôsmom storočí násilne islamizovali Predný východ, Perziu, severnú Afriku a Pyrenejský polostrov. Mongoli v trinástom storočí zničili mimoriadne rozvinutú stredoázijskú kultúru a vyvrátili abbásovský kalifát. Pri dobytí Bagdadu Mongolmi bolo údajne usmrtených milión miestnych obyvateľov. Pravdepodobne len spor o následníctvo zastavil mongolskú inváziu do Európy, z ktorej by sa kontinent tak skoro nespamätal. Ešte v ranom novoveku existovalo v rámci Eurázie viac mocenských aktérov, ktorí sa usilovali o hegemóniu, pričom v šestnástom storočí nebolo vylúčené, že kresťanstvo podľahne v súboji s Osmanskou ríšou. Až takzvaná vojenská, a najmä priemyselná revolúcia spôsobila, že zo spomínanej rivality vzišiel víťazne Západ, na ktorého pôde sa zrodilo osvietenstvo, moderná veda a sekulárny humanizmus, to znamená modernosť. Táto kombinácia spontánne oslovila väčšinu svetových komunít a položila základy globálnej civilizácii, ktorej ďalšie osudy už príliš nezávisia od samotnej geograficky vymedzenej Európy alebo Severnej Ameriky.
Pokiaľ ide o zásah proti diktátorským režimom na Blízkom a Strednom východe, je dnes zrejmé, že išlo o závažnú strategickú chybu, ktorá môže destabilizovať aj európsky kontinent. Som presvedčený, že okrem mimoriadne silnej rezistencie rodových a klanových štruktúr je hlavnou príčinou, prečo spoločnosti Blízkeho a Stredného východu, na rozdiel od Číny, Japonska alebo krajín juhovýchodnej Ázie, tak urputne vzdorujú modernosti, to, že u nich nedošlo k prechodu od kolektívnej identity založenej na náboženstve k skupinovej identite vychádzajúcej z príslušnosti k modernému politickému národu. Tragédia arabského sveta spočíva v tom, že náboženský fundamentalizmus zvíťazil nad panarabizmom, pričom neobratná západná politika tomuto obratu výrazne pomohla. Transformácia od zakotvenia v náboženstve k identifikácii s politickým národom je pritom nevyhnutnou podmienkou začlenenia imigrantov z daného regiónu do modernej sekulárnej západnej spoločnosti. Inak budú naďalej predstavovať nepredvídateľnú, rizikovú a frustrovanú enklávu, rezíduum stredoveku uprostred dvadsiateho prvého storočia. Je trocha prekvapivé a paradoxné, že mainstreamové ľavicovoliberálne médiá a politici pristupujú k moslimom v zásade rasisticky, pretože ich príslušnosť k islamu neustále predstavujú ako nezmeniteľnú vlastnosť, o ktorú nemôžu a nesmú byť prorokovi stúpenci pripravení.
Presne takto kedysi argumentovali nacisti, keď zdôrazňovali, že vlastnosti niektorých etnických skupín vyplývajú z ich neodstrániteľných biologických dispozícií. Náboženská viera je pritom získaná výchovou a vo všeobecnosti môže byť osvojená alebo, naopak, stratená. Európa prežila „smrť Boha“ v devätnástom storočí, pričom išlo výlučne o intelektuálny a kultúrny proces. Rozumiem prisťahovalcom, že zlá ekonomická či bezpečnostná situácia v Pakistane, Afganistane, Iraku alebo Sýrii ich silne motivuje k životu v západnej Európe, ale musia si uvedomiť, že cenou za toto privilégium by mala byť sekularizácia a rezignácia na všetko, čo nie je zlučiteľné s moderným spôsobom života. Isaac Disraeli, židovský literát a otec britského štátnika Benjamina Disraeliho, už v tridsiatych rokoch devätnásteho storočia vyzval európskych židov, aby zabudli na Tóru, synagógu a rabínov a plne sa asimilovali v národnom prostredí, v ktorom žijú. Ak by ho vypočuli, možno by nikdy nedošlo k holokaustu.
V súvislosti so zvolením Donalda Trumpa za nového amerického prezidenta si môžeme klásť otázku, či je naša spoločnosť už opäť bipolárna, teda Rusko verzus USA, alebo je podľa vás bipolárny svet už minulosťou a vstúpili doň ďalšie mocnosti, ako sú Čína, India, Brazília, Južná Afrika či napríklad Irán? Svet by podľa toho už mal byť úplne iný…
Svet v historicky dohľadnom čase pravdepodobne bipolárny nebude, pretože Rusko ako regionálna mocnosť sa v žiadnom ohľade nemôže mocensky porovnávať so Spojenými štátmi americkými, ktoré sú stále jedinou superveľmocou. Skutočnosť, že sa Rusko na rozdiel od Spojených štátov amerických presadilo pri riešení konfliktu v Sýrii, vyplývala viac z diletantizmu americkej administratívy než z ruskej vojenskej či politickej prevahy. Prezident Donald Trump sa aspoň v prvom období bude musieť sústrediť na domáce problémy a výzvy spočívajúce predovšetkým v revitalizácii americkej strednej triedy. Ak uspeje, dôjde k zvýšeniu jej kúpnej sily, čo by mohlo mať pozitívny vplyv na medzinárodný obchod a vyvážiť tak Trumpove sklony k protekcionizmu. V medzinárodnej politike sa bude pravdepodobne správať pragmaticky. Nemá záujem o konflikt s Ruskom a bude obozretný vo vzťahoch s Čínou, ktorej rastúcu asertivitu sa bude snažiť brzdiť. Domnievam sa, že medzinárodná scéna, v ktorej sa presadzuje viac mocenských aktérov, mu bude vyhovovať, pretože je ochotný deliť sa o zodpovednosť. Donald Trump neverí v americkú imperiálnu hegemóniu, ktorá je príliš nákladná, aj keď ako vyjednávač bude tvrdý, sebavedomý, ale vypočítateľný. Nobelovu cenu mieru určite nedostane, ale svet bude pravdepodobne za jeho vlády bezpečnejším miestom, pretože je mu vzdialený Bushov alebo Obamov politický mesianizmus.
S krízou elít súvisí tiež nespokojnosť obyčajných ľudí aj tzv. strednej vrstvy, ktorá sa prelína prakticky celým svetom. Korupcia, oligarchizácia či klientelizmus akoby brzdili ďalší rozvoj tejto planéty, a to môže viesť k jednoduchému a skratkovitému riešeniu. Ako je možné, že napríklad do Nemecka uteká čím ďalej viac ľudí z Kosova, ktoré je de facto pod správou EÚ, platia tam eurom, úrady sú platené z EÚ, a napriek tomu tam žije veľké percento obyvateľov na hranici biedy alebo za ňou?
Korupcia, nadvláda oligarchov alebo klientelizmus predstavujú antropologickú konštantu, to znamená, že existujú vo všetkých civilizovaných spoločnostiach, záleží len na tom, v akej podobe sa realizujú. Miera sofistikovanosti a zručnosti, za ktorou sa skrývajú rôzne formy korupcie a klientelizmu, sú vlastne určitým indikátorom civilizačnej vyspelosti danej spoločnosti. Ak by si niekto robil v tomto smere ilúzie napríklad o Švajčiarsku, mal by si prečítať niečo od Friedricha Dürrenmatta. Problém nastáva vtedy, ak zmienené pandemické javy podlomia tvorivé a produktívne sily spoločnosti. Vtedy sa zrodí bludný kruh kultúry chudoby, ktorý je pravou príčinou zaostalosti a vyspelosti väčšiny mimoeurópskych spoločností a je tiež zrejme pascou, do ktorej upadlo pod blahosklonným dohľadom Európskej únie Kosovo.
Je však pravda, že medzi takzvanými elitami v politických, mediálnych a akademických kruhoch a širšími vrstvami obyvateľov narastá pocit vzájomného odcudzenia, ktorý sa prejavuje príklonom k novým politickým subjektom. Takzvané elity, ktoré väčšinou nie sú príliš intelektuálne silné a vzdelané, reagujú na tento vývoj, ktorý ich ohrozuje, až hysterickou stigmatizáciou prostredníctvom anachronických pojmov, ako je populizmus, rasizmus, fašizmus alebo nacionalizmus. Pred realitou však nemožno utiecť. V týchto dňoch sa americkým prezidentom stal človek, ktorý bol pre mnohých mainstreamových komentátorov takmer reinkarnáciou Adolfa Hitlera.
Čo je príčinou tohto stavu? V lete 1789, na začiatku Francúzskej revolúcie, položil markíz Mirabeau, jeden z vedúcich revolucionárov, otázku, či majú byť predstavitelia tretieho stavu pokladaní za plebs alebo skôr za populus? To nebola obyčajná hra so slovami. Plebs znamená dav, nevzdelaný a nekultivovaný zhluk ľudí bez politického cieľa, ambície alebo významu. Plebs môže byť vedený, riadený alebo ovládaný aristokraciou, náčelníkmi alebo ľubovoľným typom samozvanej elity. To neplatí v prípade, ak je politickým aktérom populus. Populus reprezentuje moderný politický národ a tvorí základ liberálnej demokracie. Novodobú západnú civilizáciu vybudoval, kultivoval a ochránil populus, nie plebs, ktorý ju svojím smerovaním k autoritárskym a totalitným hnutiam skôr ohrozoval. Bohužiaľ, v uplynulých desaťročiach mnohí západní politickí vodcovia a médiá začali prehliadať či marginalizovať populus ako ťažisko vitálneho demokratického života. Niektorí z nich sa dokonca pokúsili redukovať populus opäť na plebs a zbaviť ho tak politickej legitimity. Dôsledok na seba nenechal dlho čakať: zrodili sa nové politické prúdy na účel ochrany populi pred aroganciou a nekompetentnosťou elít, ktoré stratili zmysel a porozumenie pre základné princípy a historické korene demokracie. Výsledky demokratických volieb a referend v mnohých západných krajinách o tom poskytujú presvedčivé svedectvo.
