Na tom, že žijeme v období zmeny, sa zhodujú ľudia od biológov, sociológov až po teológov a mystikov, ale svojím spôsobom to pociťujú všetci ľudia. Môže vďaka tomu nastať nejaký významný spoločenský pohyb?
Už som naznačil, že takýto pohyb, bohužiaľ, nenastáva. Dnešný klasický kapitalizmus, hoci v ňom vznikajú stále namáhavejšie riešiteľné problémy (napr. priepasť medzi chudobnými a bohatými, teroristické tendencie, rastúce výdavky na zbrojenie), sa každej systémovej zmene bráni. V snahe zmierniť vykorisťovanie ľudí do krajnosti stupňuje vykorisťovanie Zeme, bezhlavo ju pustoší ďalším generáciám. Samovoľne našiel rôzne mechanizmy udržovania spoločenskej rovnováhy (tri piliere politickej moci, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, ľudskej slobody a práva, pravidelné voľby do zastupiteľských orgánov atď.).
Domnievam sa, že pohybu vpred by výrazne pomohlo, keby ľudia konečne intelektuálne dospeli a v sociálno-politických úvahách prestali preceňovať osobné záujmy a plytké empirické poznanie. Stačilo by napríklad všeobecné rozpoznanie, že tzv. globalizácia nie je globalizáciou bytostných ľudských záujmov, že to nie je globalizácia zdola, ale zhora, že je to nielen rafinované prepájanie technologickej moci vedy a kapitálu, ale aj politiky a práva. Politika, ktorá ide za vozidlom technologického samopohybu, už neobhajuje záujmy ľudí, a právo prestáva byť minimom morálky.
Preto si myslím, že aj dnešné mainstreamové médiá sú súčasťou tohto všeobecného ohlupovania verejnosti, že dôrazom na aktuálnosť a vyváženosť, na názorovú pluralitu a zábavu, ju klamú. Preferujú to, čo ľudí zaujíma: obyčajné príbehy, senzácia, zločiny, vojny a tragédie, proste zlé správy. Sme Pár krokov od priepasti (tak znel názov televíznej snímky o parížskom klimatickom samite), ale verejnosť takmer nepozná podstatu existenciálneho konfliktu kultúry s prírodou. Nepozná zdravotný stav živej planéty Zem.
V knihe Ohrozená kultúra hovoríte, že „je málo účinné a takmer alibistické vyzývať k zmene ľudského individuálneho správania sa“. Keď to trochu otočíme, môžeme povedať: Ľudia, konzumujte si podľa chuti, digitálne ohlúpnite, aj tak nič neovplyvníte. Naozaj na jednotlivcoch a ich prístupe nezáleží?
Ten citát je vytrhnutý z kontextu, takže položená otázka je zavádzajúca. Na jednotlivcoch záleží, ale ich úlohu musíme vidieť štruktúrovane. Záleží najmä na ľuďoch v mocenských, vedeckých, vzdelávacích a mediálnych štruktúrach. Bežný občan dnes zmôže málo. Môže byť síce príkladom pre svoje najbližšie okolie, môže zabrániť škodám, na ktoré má bezprostredný vplyv, môže dobre vychovávať svoje deti. Treba však uznať, že kultúra (civilizácia), ktorá nás stále silnejšie určuje, je veľkým umelým nadosobným systémom, vytváraným ľudskou aktivitou. Je abiotickým systémom s vlastnou vnútornou informáciou (duchovnou kultúrou), ktorá vzniká v princípe dvoma spôsobmi: 1. pokiaľ ide o jednotlivé prvky materiálnej kultúry (napr. stavby či technické systémy), tie potom vznikajú ako štruktúry prísne informačne predpísané, t. j. realizáciou výrobnej dokumentácie; 2. pokiaľ ide o organizácie a inštitúcie, vznikajú prevažne prirastaním v časovej následnosti, t. j. ľudskou životnou aktivitou, sukcesiou. Ale oba tieto spôsoby sú podľa môjho názoru skryto nastavené nielen biologicky, ale aj skrytou duchovnou paradigmou kultúry.
Vynechám teraz biologické aj kultúrne nastavenia a pripomeniem to, čo je tiež podstatné: nadosobný systém kultúry, hoci sa reprodukuje a prirastá ľudskou aktivitou, má objektívnu tendenciu sa vnútorne prepájať, mohutnieť a podriaďovať si nielen prírodu, ale aj individuálnu a skupinovú aktivitu. Chová sa ako povestný Hobbesov leviathan, ako mohutné neživé zviera, ku ktorému sú ľudia pripútaní ako jeho rukojemníci. Vyzývať dnes obyčajných ľudí k zmene individuálneho správania sa, to znie síce krásne a vznešene, ale z pozície tých, ktorí by mali mať predstavu o štruktúre a fungovaní dnešnej technickej spoločnosti, je to alibizmus. Potrebujeme iné založenie racionality, pretože to terajšie vyvolalo krízu. Predátorsky nastavenú kultúru, ak nemá smerovať k svojmu zániku, sa musíme pokúsiť nanovo pochopiť, odhaliť korene jej sebazničujúcej orientácie a zámerne ju systémovo prestavať. Azda by som mal ešte dodať, že až do priemyselnej revolúcie existovala približná rovnováha medzi prvým a druhým spôsobom formovanie kultúry. Čoskoro potom dochádza k obratu. Predátorsky nastavená prírodná veda, ktorá sa snaží o aplikáciu v technike, sa spája s podobne nastaveným kapitálom a táto aliancia, ktorá trvá dodnes, deformuje kultúru. Obracia ju proti človeku i prírode, ponecháva ju v moci nekontrolovaných síl. Ak ľudia včas nezmenia predátorské duchovné nastavenie, nikdy nezískajú vládu nad svojím dielom, nebudú o osude ohrozenej kultúry, a teda aj svojej existencie, vedome rozhodovať.
Ako vnímate ekologické hnutia pôsobiace od sedemdesiatych rokov minulého storočia? Ich program mnohokrát vyzerá ako blízky vášmu konceptu vzťahu kultúry k prírode a Zemi. V čom sa s nimi zhodujete, v čom nie?
Myslím, že táto blízkosť je nádejná aj skľučujúca. Sledujem to síce okrajovo, ale očakávam skoré aproximácie. Prvým stupňom pri riešení akejkoľvek zložitej otázky je uznať, že problém existuje. A to sa už stalo. Už v roku 1972 Dennis Meadows s priateľmi vypracovali pre Rímsky klub štúdiu Limity rastu, v ktorej upozornili na hroziacu ekologickú, ekonomickú, sociálnu a morálnu krízu, ak ľudstvo radikálne nezmení svoj postoj k prírode. Trvalo však štyridsať rokov, než boli ich myšlienky pochopené. Stav sveta sa medzitým dramaticky zhoršil, pretože navrhnuté riešenia neboli realizované. Podobný osud postihol aj inšpiratívnu Lovelockovu hypotézu Gaia, ktorá planétu Zem definovala ako samoregulačný systém, ktorý samovoľne vytvára a udržuje priaznivé podmienky pre život. Rovnako OSN už viac ako päťdesiat rokov organizuje svetové konferencie o trvalo udržateľnom rozvoji, o životnom prostredí, o klimatických zmenách – bohužiaľ, bez väčších viditeľných výsledkov. Ale vďaka týmto a mnohým ďalším iniciatívam jednotlivcov a hnutí sa zvyšuje citlivosť ľudí k problémom, ktoré kultúra spôsobuje Zemi. Prijímam tieto čiastkové iniciatívy pozitívne a nádejne práve tak ako vyhlasovanie chránených území, zákaz lovu ohrozených druhov alebo úsilie o separovaný zber odpadu. Mali by sme však vedieť, že hlavné skryté škody pácha protiprírodná technická kultúra (predátorsky nastavený ekonomický systém) a že tieto snahy sú len kozmetickou snahou o zastretie viditeľnej časti škôd. Potrebujeme preto nielen kázanie, poučovanie a morálne prehováranie, ale predovšetkým pravdivé ekologické vzdelávanie ľudí, potrebujeme verejné odhalenie koreňov existenciálneho konfliktu kultúry s prírodou. Dozrel čas pre pravdu o úlohe človeka a kultúry na Zemi.
Dlhodobo kritizujete protiprírodný charakter civilizácie a to, že všetko chápeme sústredene na seba – antropocentricky. Vo svojom koncepte evolučnej ontológie píšete, že je potrebné „vytvoriť adekvátnu interpretáciu sveta i človeka, novú neantropocentrickú kozmológiu“. Nie je problém zbaviť sa antropocentrizmu, keď každú teóriu vytvára a interpretuje vždy len človek?
Pokúsim sa najprv odpovedať na poslednú časť otázky. Túto námietku som v priebehu svojho odborného života počúval často. Aj keď všetko, čo si myslíme a hovoríme o svete, je výsledkom nášho ľudsky obmedzeného poznávania a premýšľania, nemusí to byť nutne stanovisko obmedzene antropocentrické. Prírodné vedy sa dokázali ľudského skresľovania poznatkov do veľkej miery zbaviť. Objavili postupy a procedúry testovania pravdy. Aj keď je prírodovedecká pravda len pravdepodobnosťou, je blízka štruktúre predmetu, ktorý je skúmaný. Ak je napr. táto pravda aplikovaná v technike, spravidla funguje. Ponechám teraz bokom to, že fungujúce technické systémy nemôžu byť úplným potvrdením prírodovedeckej pravdy. Tou by podľa môjho názoru mohla byť len zlučiteľnosť technického artefaktu s prírodnou realitou. A to, ako dnes vidíme na fakte ekologickej krízy, ktorú technika prehlbuje, je zrejme nedosiahnuteľné. Nebudem už zachádzať do podrobností a poviem, že niektoré spoločenské vedy sa o niečo podobné ani nepokúsili. Skúmajú mravca namiesto toho, aby spolu s tým skúmali tiež mravenisko. A to je mravenisko len rozšíreným fenotypom mravčieho genotypu (je realizáciou predispozície v genetickej informácii mravčieho druhu). Kultúra, ktorá nie je rozšíreným fenotypom človeka, ale systémom s vlastnou vnútornou informáciou (duchovnou kultúrou), nemôže byť v žiadnom prípade vylúčená z predmetu skúmania spoločenských vied. Celok kultúry s planetárnou materiálnou kultúrou a technosférou, s planetárnymi dopravnými a informačnými systémami atď. nemožno predsa postihnúť skúmaním ľudského správania sa a rozhodovania. Ale spoločenské vedy ďalej posudzujú ľudské záujmy a motívy, preferencie, názory a mienky ľudí o vybraných sociokultúrnych problémoch. Ako potom môžu teoreticky interpretovať konflikt kultúry s prírodou? Ako z ich poznatkov môže vychádzať verejnosť a praktická politika?
K druhej časti otázky. Zdá sa mi, že ste čítali heslo evolučnej ontológie na Wikipédii. Pokúsim sa byť zrozumiteľný pre málo zasvätených čitateľov. Pes je zakopaný v ontológii. Nemali by sme sa preto báť ani málo známeho pojmu ontológia (ktorý si niektorí ľudia pletú s pojmom onkológia), ani zatiaľ úzko chápaného pojmu evolúcie. Ontológia je vedou vyššieho rádu, je všeobecnou filozofickou teóriou skutočnosti. Vo filozofii používame pre skutočnosť vznešený pojem bytia. Ontológiou, pokusom o všeobecný výklad bytia, sa kedysi začínala grécka predsokratovská filozofia. Kládla si otázku po arche, t. j. pýtala sa na začiatok a podstatu všetkých vecí, hľadala to, z čoho všetko vzniklo. Bola príliš špekulatívna, nemala k dispozícii rozvinutú vedu, a preto nemohla problém vyriešiť. Až dnes v dôsledku rozvoja fyziky, kozmológie a ďalších vied vieme, že všetko vzniklo z ničoho. Narážam tu na názov knihy aj u nás známeho fyzika L. M. Kraussa: Vesmír z ničoho. Poviem to radšej už vzhľadom na názov evolučnej ontológie. Všetko, čo tu dnes spolu s nami existuje, vznikalo evolúciou. Iba evolúcia môže vytvárať niečo nové: formy, štruktúry, usporiadanosť, informáciu. Pre celý vesmír totiž platí zákon zachovania látky a energie. Ale problém sa podľa tejto ontológie komplikuje tým, že na Zemi dnes existujú dve formy evolúcie, dva spôsoby vytvárania bytia: staršia evolúcia prirodzená a veľmi mladá evolúcia kultúrna. Evolúcia prirodzená, napájaná zvyškovou aktivitou veľkého tresku, vytvorila všetky neživé aj živé systémy vrátane človeka; a evolúcia kultúrna, generovaná ľudskou aktivitou, vytvára umelé štruktúry kultúry. A práve konflikt spomínaných foriem evolúcie, rozbíjanie celistvosti prírodného bytia, vyvoláva dnešnú ekologickú krízu. Znovu preto opakujem, nie je to primárne ľudské správanie, čo krízu spôsobuje. Nie sú to ľudské životy a preľudnenia, na ktoré sa často kríza zvaľuje. To, čo zásadným spôsobom pustoší prirodzenú usporiadanosť Zeme, od ktorej všetci závisíme, je reprodukcia a evolúcia terajšieho systému protiprírodnej kultúry.
A čo je teda podstatou evolučnej ontológie, čo je podstatou nového neantropocentrického prístupu?
Odpoviem jednoducho, znovu s ohľadom na zrozumiteľnosť. Predmetom tradičnej ontológie bolo stále abstraktne pojaté (neživé) prírodné bytie (po grécky fýsis). Predmetom procesuálnej evolučnej ontológie je vedľa celku prírodného bytia tiež bytie umelé, kultúrne. Táto ontológia v snahe priblížiť ľuďom pozemské bytie preto skúma existenciálny konflikt kultúry so Zemou. A práve tento prístup je dôsledne neantropocentrický. Odmieta dnes rozšírený názor, že globálna ekologická kríza je konfliktom človeka a prírody. Človek je totiž produktom a častí Zeme – a žiadny rozpor medzi ním a Zemou neexistuje. Podstatou krízy je ontická odlišnosť (a štruktúrna nekompatibilita) kultúrneho a prírodného bytia, pustošenia Zeme inak usporiadanou a expandujúcou kultúrou. Kultúrne bytie ale nie je iba onticky odlišné od bytia prírodného. Formuje sa násilnou prestavbou prírody, a preto spolu s jeho rozširovaním mizne vzácne bytie prírodné. Hoci je vysoko usporiadané a s ľudským organizmom súrodé, stáva sa len látkou a energiou pre vznik a šírenie bytia kultúrneho.
Ale ešte jeden aspekt je tu podstatný. Neživé štruktúry materiálnej kultúry a techniky (dnes formované takmer zo všetkých chemických prvkov Zeme) sa do prirodzenej rovnováhy neživých a živých systémov planéty nemôžu ľahko zaradiť. Formovaním umelého tela kultúry (vrátane výrobnej a spotrebnej techniky) sú poškodzované a ničené aj tie jedinečné prírodné štruktúry, ktoré vznikali dlhou prirodzenou evolúciou a ktoré preto po svojom zániku už nikdy nevzniknú. Neuznávanie usporiadanosti (informácie) bez možnosti obnovy už do neživých štruktúr aj živých organizmov uložila evolúcia prírody.
Nesúvisí to s už uvedeným pojmom predátorskej a biofilnej paradigmy?
Súvisí. Prírodná evolúcia síce vytvorila našu značne konzervatívnu biologickú prirodzenosť, ktorej súčasťou je vrodená útočná adaptívna stratégia nášho druhu, ale predátorská duchovná paradigma kultúry sa formovala až v priebehu kultúrnej evolúcie. Už som o tom hovoril v minulom rozhovore pre PL. Teraz tu znova pripomeniem len to, že predátorská duchovná paradigma sa plne prejavila až v novoveku, v galileovsko-newtonovskej vede, ktorá sa v spojení s kapitálom stotožňovala v materiálnej výrobe a technike. Dnes sa tento skrytý protiprírodný duchovný základ kultúry nielen zvrátil do podoby globálneho civilizačného ohrozenia, ale je tiež prvýkrát lepšie postihnuteľný. Jeho odhalenie, oslabenie a nakoniec aj odstránenie sa stáva podmienkou ľudskej perspektívy.
Je preto veľkou úlohou evolučnej ontológie zrozumiteľne verejnosti ukázať, že by mohla vznikať kultúra, ktorá bude s prírodným poriadkom v čo najmenšom rozpore, a bude preto dlhodobo možná. Zdá sa, že nevyhnutnou podmienkou pre takúto kultúru je nielen uznanie subjektivity Zeme, ale aj uznanie absolútnej závislosti človeka i kultúry na prírode. Ale aby k tomu mohlo dôjsť, aby vznikala kultúra biofilná, t. j. na život orientovaná a život podporujúca, je podľa môjho názoru potrebné splniť dve dosť rozdielne požiadavky súčasne: 1. evolučná ontológia musí ovplyvniť širokú (a teda i laickú) verejnosť, t. j. jej základné formulácie a princípy (tzv. ontologické minimum) musia byť všeobecne zrozumiteľné, vyučované v školách a verejnosti vštepované hlavnými médiami; 2. na vysokej odbornej úrovni musí zasiahnuť sféru moci – regionálnu, národnú i globálnu politiku. Vo sfére moci totiž dnešná predátorská paradigma pôsobí negatívne dvoma hlavnými spôsobmi. Na jednej strane nezmyselne podporuje rast abiotickej protiprírodnej kultúry, t. j. proces jej sebazničenia, a na druhej strane pôsobí škody v oblasti vzdelania. Žiakom, študentom i verejnosti nasadzuje okuliare technologicky redukovanej a kreativity zbavenej podoby prírodného bytia.
V čom potom spočíva vaša kritika kapitalizmu?
O explicitnú kritiku kapitalizmu sa zámerne nepokúšam. Z môjho pohľadu je taká kritika síce oprávnená, ale nejde ku koreňu problému. Pre takú zásadnú biofilnú transformáciu kultúry, ktorú som naznačil, nestačí iba nové sociálno-politické usporiadanie. Tiež reálny socializmus, ak vynechám jeho vnútorné problémy, bol menej úspešnou realizáciou predátorskej paradigmy. Súťažil s kapitalizmom o vyššiu produktivitu práce. Zmena skrytej duchovnej paradigmy je prvou skutočne sebazáchovnou kultúrnou zmenou vôbec. Pretože nemôžeme zmeniť ľudskú prirodzenosť, ide o pokus zmeniť to, čo pre svoje zachovanie môžeme ako druh schopný kritického myslenia vedome urobiť.
S rizikom nepochopenia sa pokúsim túto zložitú sebazáchovnú transformáciu naznačiť. Na miesto veličín hmota, energia, pohyb, priestor a čas, ktoré sú merateľné a s ktorými preto môže pracovať v technológii aplikovateľná matematická prírodoveda, musíme pri biofilnom prístupe k svetu využívať hlavne evolučne ontologické pojmy aktivita, evolúcia, život, informácie (usporiadanosť), krajina, kultúra. Pritom zďaleka nejde len o obyčajnú zámenu tradičných kategórií kvantity a kvality. Ide o nový pilier k prírode úctivého myslenia, ktoré by malo budovať kultúru na uznaní človeku nadradených hodnôt, usporiadanosti, tvorivosti a subjektivity planéty Zem.
