Riaditeľ nadácie Lex Nostra Maciej Lisowski vysvetľuje najskôr situáciu v médiách, ktoré informujú o krajine nášho severného suseda: „Väčšinu tlačených médií v Poľsku vlastnia Nemci a oni tiež vytvárajú postoje a stanoviská, čo sa ďalej rozširujú. Čo sa týka televízie, je situácia veľmi podobná. Veľa televíznych spoločností patrí tiež Nemcom. Bývalá strana bola pronemecká. A teraz je v opozícii. A tvoria názory, aby sa im to hodilo. Sám Donald Tusk začal mať problém v Poľsku a potom sa preniesol do EÚ, do Rady Európy. V Poľsku sa hovorí nahlas, že v okamihu, keď Donald Tusk a jeho strana začali prehrávať, utiekol, nechal ju a Nemecko mu otvorilo náruč. Hovorí sa, že ho k sebe vzala Merkelová.“
Bývalá vláda sa poistila
Pokiaľ ide o sudcov v Poľsku, podľa Lisowského tam panuje veľmi problematická atmosféra. „Odkiaľ sa to všetko vzalo? Minulá strana, keď už tušila, že voľby prehrá, tak rozhodla, kto nastúpi na posty na ústavnom súde. Ale ich kadencia sa končila už v čase, keď vedeli, že už vo vláde jednoducho nebudú, a to v novembri. Poistili si teda, že na tých súdoch budú osoby, ktoré budú s nimi previazané,“ vysvetľuje Lisowski. „To isté robili Radičovej na Slovensku,“ pritakáva k tomu komisár Plicka.
„Keď príde nová vláda, tak si obsadzuje posty svojimi ľuďmi. To je predsa bežné. Čo sa týka ústavného súdu, tam je iná situácia. Tá stará vláda urobila rozhodnutie, ktoré malo byť ale urobené novou vládou. Tá má rozhodovať, kto bude sudca. Ústavní sudcovia mali byť vybraní novou vládou, no bývalá vláda sa rozhodla, že ich s predstihom vyberie. Netýkalo sa to všetkých sudcov, ale troch z nich. Pretože nová vláda Práva a spravodlivosti má skúsenosti z minulosti. Vie, že keď niekto spraví faul, musí reagovať rovnakým spôsobom a nemôže to premlčať a povedať, že sa nič nestalo. Keď parlament schválil výber sudcov, prezident urobil pravý opak, rozhodol sa, že neprijme ich sľub, a teda sa nestanú sudcami. A nový parlament vybral nových sudcov. Samozrejme, od nich potom prezident Duda prijal sľub,“ opisuje pomerne neprehľadnú situáciu Lisowski.
„V súčasnosti máme všetkých sudcov menovaných a tí zložili sľub. Ústavný súd teda môže pracovať. Prečo sa o tom tak hovorí? Pretože nová vláda vyhlasuje, že budú veľké zmeny v justícii. To vyvoláva obrovské obavy a dokonca paniku zo strany ľudí z bývalej vlády. Justícia a súdnictvo, to bol hlavný pilier, na ktorom stála stabilita Poľska. Bývalý prezident Komorowski vyhlásil, aby sa dali ruky preč od justície. Varoval, aby sa s ňou nič nerobilo. Dokonca sa bývalý prezident na stretnutí so sudcami ústne zaručil, že sú nedotknuteľní. To bola prezidentská záruka pre celý systém. To podľa mňa bola jedna z príčin, prečo prehral voľby. Ono sa zdalo, že má skoro vyhraté, a nakoniec prehral. Keby sme sledovali výskum verejnej mienky, tak by sme pozorovali, že Komorowski mal lepšie šance vyhrať voľby. V médiách v Poľsku sa to prezentuje ako útok na nezávislosť sudcov. Tvrdím, že to je skôr výkrik zúfalstva.“
Prečo na Slovensku „padla“ Radičová
Plicka na to reaguje: „Čo sa stalo na Slovensku. Tie východné štáty – Československo, Maďarsko, Poľsko – mali zásadný problém. Prebrali boľševickú justíciu. Na konci 80. rokov určitá skupinka ľudí vlastnila – a doteraz vlastní – kompromitujúce informácie proti justícii. Na Slovensku to boli bývalí eštebáci Široký… V Čechách potom Potáč a ešte dvaja ďalší, ktorých zatiaľ nebudem menovať. Na Slovensku vyhrával Mečiar, potom prvá, druhá Ficova vláda. Samí odchovanci z Moskvy. Potom v roku 2010 padla Ficova vláda a nastúpila vláda Radičovej. To bola prvá proreformná vláda na Slovensku, ktorá po nich začala tvrdo šliapať. Čo urobila justícia? Zakonzervovala sa a postavila sa na tvrdý odpor. Tie boľševické kádre v justícii negovali a bojkotovali akékoľvek rozumné rozhodnutie vlády, pretože oni mali tzv. nezávislosť. Táto nezávislosť bola v skutočnosti zneužitá. Na neodvolateľnosť. A prečo? Pretože nebola vykonaná očista justície, tak to viedlo nakoniec k tomu, že v roku 2012 vláda Radičovej padla. A to je práve to, čo má na mysli pán Lisowski. V Poľsku bola podobná situácia a justícia môže akékoľvek reformy zablokovať a negovať a bude kričať a zdôrazňovať, že sa útočí na nezávislosť justície. A ja sa pýtam – tak sa, kamarát, pozrime, či si vydierateľný a čo si robil predtým. Oni jednoducho nemajú žiadnu trestnú zodpovednosť…“
Maciej Lisowski ďalej takto opisuje situáciu: „Táto otázka je spojená s trestnou zodpovednosťou a teraz je potrebné v justícii vytvoriť systém, ktorý by tu viedol k samočistiacim procesom. Aby sa dodržiaval vysoký štandard justície a v okamihu, keď ho niekto porušuje, tak ho treba zo systému vylúčiť. V Poľsku tento systém nie je iba nedokonalý, ale je dokonca chorý, patologický. Všetky inštitúcie, parlament, podliehali zákonu o lustrácii. Tam tá očista prirodzene prebehla a všetci tí, ktorí podpísali vyhlásenie a nebolo pravdivé, tak boli zo systému automaticky vylúčení a nemohli ten post ďalej zastávať. Toto sa netýkalo iba justície. Sudca najvyššieho súdu vyhlásil, že justícia sa očistí sama. Samozrejme, že sa to doteraz nestalo. Existovalo napojenie na starý režim s tým, že prišli noví sudcovia, oni to všetci videli, boli v tom systéme vychovávaní, tak došli k záveru, že sa pohybujú v prostredí, kde nenesú trestnú zodpovednosť a zároveň sú nedotknuteľní.“ A Plicka na to reaguje slovami: „… pozor, to je v Čechách tiež!“
Bez prísediacich. A bez rozpakov
„Tí mladí sudcovia, ktorí vyrastali v tomto patologickom systéme, sú ešte horší,“ nekončí so zlými správami Lisowski. „A teraz vám vysvetlím, prečo je to v Poľsku tak: U nás, keď prebiehali demokratické zmeny, došlo k obmedzeniu, ktoré ovplyvnilo celý systém justície. V súčasnosti už v Poľsku prísediaci nie sú. Kedysi to bolo. Sudca jestvoval s vedomím toho, že sú pri ňom ešte ďalšie dve osoby, ktoré sledujú, čo sa deje, a navyše mohli niekomu oznámiť podozrivé správanie. Prísediaci boli v Poľsku bežní do polovice deväťdesiatych rokov. Potom postupne mizli. Najprv z občianskych konaní, z hospodárskych deliktov, pretože bolo povedané, že nie sú dosť odborní. Dnes tam prísediaci naozaj nie sú, len pokiaľ ide o vážne veci, ako sú vraždy, tak súd rozhoduje vo väčšom senáte. Tá komora sa skladá z viacerých sudcov. Inak ale pracuje ako samosudca. V roku 1989 mali sudcovia 80-percentnú podporu občanov. To bola skupina, ktorá mala v očiach Poliakov obrovskú autoritu. Teraz je to len 20 percent. Ja som im to raz na nedávnom stretnutí povedal – vy ste neuveriteľná skupina, ktorá odviedla neuveriteľnú, prácu. Na to je potrebné vynaložiť obrovské úsilie, to sa samo neurobí,“ konštatuje trochu ironicky riaditeľ nadácie so sídlom vo Varšave, ktorá pomáha obyčajným ľuďom domôcť sa práva.
Za komunistov pod dohľadom, teraz „odtrhnutí z reťaze“
„Situácia je teraz úplne odlišná, pretože pred tým rokom 1989 boli nejaké veci zrejmé – napríklad, že boli nejakí sudcovia, ktorí boli k dispozícii vláde, režimu. Boli neustále na telefóne, k dispozícii politikom, keď išlo napríklad o nejakú opozíciu. To brali do svojich rúk. To bolo jasné a všetci o tom vedeli, že to je nejaká skupina, ale ten zvyšok, to boli naozaj poctiví sudcovia, ktorí robili svoju prácu dobre. Zo strany ľudu tak bol aspoň pocit, že ten sudca sa snažil vyniesť spravodlivý rozsudok. Samozrejme, vždy je jedna strana nespokojná, ale aspoň tu bolo akési presvedčenie, že ten sudca robil tú prácu, ako najlepšie vedel. A k tomu ešte boli tí prísediaci. Trebárs keď tam bol taký starý otec, ten sudca nevedel, či ten dedko je v polícii alebo má kontakt na niekoho z vedenia strany. Proste tí sudcovia si dávali pozor a bola taká občianska kontrola,“ pokračuje Lisowski.
„Môžeme si o komunistickom systéme myslieť, čo chceme, ale napriek tomu musíme povedať, že nejakým spôsobom dohliadal na justíciu. Nedovoľoval, aby si sudcovia robili, čo chceli. Ale potom, postupne, sa začala šíriť anarchia. Geometrickým radom. Keď jeden sudca videl, čo môže ten druhý, tak sa to začalo rozrastať. Súčasná situácia je naozaj iná. Vzdelanie sudcov je také, že keď ukončia vysokú školu, tak sa stávajú čakateľmi, ale to trvá len tri roky. Takže ten mladý človek vo veku okolo tridsať rokov začína prácu sudcu s tým, že už vie, že ju bude vykonávať do konca svojho života, že má naozaj výbornú odmenu, skvelý plat a pekné peniaze na dôchodok. A čo je najhoršie, že sa ho trest netýka. Ak by išiel napríklad električkou a niekoho zabil, tak sa s tým možno niečo urobí, ale ak ide opitý autom alebo niečo zoberie v obchode, tak s tým nikto nebude nič robiť, pretože má proste imunitu. Je nedotknuteľný. A tú imunitu mu môžu vziať len ostatní sudcovia, teda kolegovia,“ vysvetľuje Lisowski.
A uvádza príklad: „Bol opitý prokurátor. Bola obžaloba, bol návrh na odobratie imunity, ale jeho kolegovia povedali – nie. A vec sa končí. Takže máme mladého človeka, ktorý má pocit, že je beztrestný, že sa ho trestnosť netýka, že do konca života má zabezpečené peniaze, má obrovskú moc, pretože rozhoduje veľmi dôležité veci. Takže ten, pokiaľ nemá silnú morálku, rovnú chrbticu napríklad z rodinného zázemia, naozaj ťažko môžeme predpokladať, že tú sudcovskú morálku udrží a že sa bude podľa nej riadiť. To je ale veľmi vážne. Ťažko by sme dnes našli sudcu, ktorý by mal nejakú morálku. Proste majú zabezpečené svoje deti, príbuzných, okolie. Tu už dochádza na rodinné väzby a dokonca v jednom súde. V meste, odkiaľ pochádzam, v Bialystoku, je na jednom súde 14 sudcov, ktorí majú celkom blízke rodinné väzby. Na začiatku to bol jednoducho sudca s aktovkou, ktorý tam bol ustanovený, a potom už to sú rodinné väzby,“ opisuje situáciu Lisowski.
„Preto je potrebné pochopiť, odkiaľ sa to hermeticky uzavreté prostredie vzalo, a potom pochopíme, prečo je tu taký veľký strach a čo sa deje, pretože, samozrejme, akákoľvek prasklina v tomto prostredí spôsobí, že sa to celé rozpadne. Tí sudcovia sú takí previazaní, ako by mali monolitický systém. Každá prasklina má okamžitý účinok, takže je dôležité pochopiť začiatok a prečo sa teraz bránia zmenám. Stala sa z nich jednoducho kasta, ktorá je mimo spoločnosti, ktorá si žije vlastný život a má pocit, že je nedotknuteľná. Táto kasta má dojem, že má právo žiť mimo spoločnosti, a napriek tomu tá spoločnosť ju udržuje pri živote. Veď to je predsa služba spoločnosti.“
Roky praxe a rodinné vzťahy
„My ako nadácia Lex nostra sme dali návrhy, ktoré boli kladne prijaté ministrom spravodlivosti,“ spokojne hovorí Lisowski. „Jednou z dôležitých vecí je vek a skúsenosť sudcu. Vek, teda 50 rokov a minimálne 15 rokov praxe. Keď niekto tridsaťročný rozhoduje, aké má životné skúsenosti? A tiež vyhlásenie týkajúce sa svojho a rodinného majetku. Poslanci a senátori musia predkladať vyhlásenia s tým, že sú zverejňované. Čo sa týka sudcov, musia predložiť takéto vyhlásenie, ale to zostáva u predsedu, takže nikto nič nevie – koľko zarába, aké má rodinné vzťahy. Takže ten návrh sa týka toho, aby aj tieto údaje boli uverejňované. Samozrejme, nastala búrka protestov. U mňa, kde pôsobím, teda v Bialystoku, je všetko také zrejmé, že všetci „vidia, kto s kým spí“, ale potom sú veľké súdy, napríklad krajský vo Varšave, kde je 350 sudcov, takže teoreticky by mal sám o sebe povedať, že je predpojatý, ale na to nie je tlak. Stáva sa, že je v rodinnej väzbe s niekým, sami si žijú svojím životom a nehlásia nič. Akákoľvek strana riadenia nemá možnosť zistiť také vzťahy, ale pritom má právo na riadny proces.“
Nevyčistená minulosť
„U nás sa to tiež nerieši,“ zabrúsi do situácie v Česku komisár Plicka. „Táto deboľševizácia nebola vykonaná, pozri napríklad na Sváčeka, predsedu vrchného súdu Bureša. Keď najvyšší súd riešil imunitu, Tluchor, Fuksa a ešte jeden… Na pôde poslaneckej snemovne môžete dohovárať vraždu a je to v poriadku. Našťastie, v Čechách neprešli snahy o zavedenie takzvanej sudcovskej samosprávy. To na Slovensku Dzurinda prespal. Tam sa zaviedla v neodboľševizovanej justícii sudcovská samospráva, takže justícia sa úplne odtrhla od akéhokoľvek vplyvu parlamentu alebo vlády a dopadlo to tak, že majoritu tam majú tí hajzli, ktorí potláčajú akékoľvek prejavy sudcov, ktorí chcú pozitívnu zmenu, a nikto s tým nič neurobí. Samosprávu nemôžete dať ľuďom, ktorí nemajú vyčistenú minulosť.“
„Veľmi zaujímavé tiež je, či ste počuli o takom prípade, keď niekto prestal byť sudcom z toho dôvodu, že je psychicky chorý? Je to veľmi zaujímavá skupina, v ktorej sa takéto veci nevyskytujú, sú voči tomu nejako strašne odolní? Alebo je zakopaný pes inde? Nejde však len o psychickej choroby. Čo ak je ten sudca zdrvený, že mu nejaký vodič zabil člena rodiny? Úplne nestranne o tejto veci asi nebude rozhodovať… A napríklad aj vážne choroby, nádory, rakovina, to ovplyvňuje správanie a rozhodovanie. Keď tomu sudcovi nie je dobre, tak bude robiť všetko pre to, aby po zasadnutí rokovanie ukončil rýchlo, aby mal pokoj. A to určitým spôsobom ovplyvňuje celé konanie aj rozsudok. A o tom nikto nevie, nehovorí sa to a ten sudca len tak neodíde z funkcie, neodovzdá imunitu. Nový minister spravodlivosti hovorí, že zavedie periodické lekárske vyšetrenie sudcov, či sú vôbec spôsobilí vykonávať svoju profesiu. Podpredseda Národnej rady justície, plukovník z vojenského súdu, bol trestne stíhaný za to, že zneužíval služobný automobil s vodičom na svoje súkromné účely. A taký človek zastáva takýto post!“ Šokuje Lisowski.
Ľud verzus sudcovská kasta
„A to je všetko preto, ako som uviedol na začiatku, že predchádzajúca vláda si vybrala sudcu, aby si to nejakým spôsobom poistila. V Poľsku sa tomu hovorí bezpečnostný ventil. Ak by nová vláda prišla s návrhom zaviesť psychiatrické vyšetrenie, sudcovia by to zablokovali. To je pre nich ten bezpečnostný ventil. A teraz prebieha diskusia, pretože tí noví poslanci cítia, že ich vybral národ, že háji záujmy ľudí. V súčasnosti prebieha akási vojna medzi vôľou poľského národa a nezávislou kastou, ktorá si myslí, že je mimo spoločnosti a že si môže žiť a rozhodovať podľa svojho.“
Plicka na to odpovedal na záver trochu ponuro, aj keď potom s opatrným optimizmom: „Justícia je schopná znegovať a zhodiť akúkoľvek pozitívnu snahu vlády o zmenu a zároveň, ak by bola dobrá, zasa eliminovať zlé rozhodnutia vlád.“
