Peter Staněk: Hudba vyhráva, Titanic pláva, ale ľadovec už spravil dieru do trupu... A Slovensku hrozí zásadná voľba

7.10.2017 12:00

ROZHOVOR Poľsko sa dostáva do konfrontačnej línie v podstate so všetkými. Od Bruselu cez Nemecko, Francúzsko i Rusko. A jediní, s kým nie je v spore, sú Američania. Až by človeku napadla úvaha, že sa Poľsko po odchode Veľkej Británie z EÚ stáva hlavným pretendentom amerických vplyvov na európskom kontinente. „Môže to byť predstava, môže to byť realita,“ tvrdí ekonóm Peter Staněk z Ekonomického ústavu SAV a dodáva, že keby bol tvrdý, tak povie, že poľský vývoj ohrozuje jednotu V4 viac ako snaha Slovenska byť v jadre.

Peter Staněk: Hudba vyhráva, Titanic pláva, ale ľadovec už spravil dieru do trupu... A Slovensku hrozí zásadná voľba
Foto: TASR
Popis: Peter Staněk

Šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker oznámil začiatkom tohto roka päť možných scenárov vývoja Európskej únie po odchode Británie. Špičky európskych mocností však onedlho začali hovoriť len o jednom z nich, dvojrýchlostnej Európe, kde by mali byť tie „lepšie“ krajiny v takzvanom jadre. Čo si o tom myslieť?

V Európe sa argumentuje aj tým, že keď sa užšie integrovali jednotlivé americké štáty a vytvorili spoločný štát, viedlo to k tomu, že sa podstatne rýchlejšie darilo presadiť zámery za celé Spojené štáty. Začalo to fungovať lepšie. To isté by sa vraj dalo použiť aj na starom kontinente. Že vytvoríme úzku integráciu s jedným ministrom financií, zahraničia a obrany, vyriešime všetky problémy a pôjdeme ďalej.

Problém ale je, že to nereflektuje zásadnú skutočnosť, a to, že v Európe je to sústava krajín, ktoré majú za sebou stovky a tisíce rokov histórie, vlastnú kultúrnu identitu i jazyk. A tiež vlastný pohľad na minulosť i budúcnosť.

V takomto prípade tvrdiť, že všetko vyriešime, ak zavedieme užšiu integráciu, a že to bude jednoduché, je dosť problematické.

Jean-Claude Juncker Zdroj: TASR

K čomu to môže viesť?

Vytvorenie jadra a ostatného okruhu okolo jadra EÚ môže byť v skutočnosti cestou k roztrhaniu Únie, pretože nevyhnutne začnú vznikať strety medzi jadrom a ostatnými krajinami spoločenstva. Nakoniec už dnes vidíme náznaky, že sa začína formovať južná skupina – Španielsko, Portugalsko, Taliansko. Začína sa diskutovať o úlohe škandinávskych a pobaltských krajín v EÚ.

A takisto, či sa nám to páči alebo nie, v nadväznosti na Poľsko a Maďarsko sa začína formovať určitá iná podoba vzťahu medzi strednou Európou a Úniou. V tejto situácii vyriešiť všetko tým, že zavedieme spoločného ministra financií alebo vytvoríme užšiu integračnú skupinu, takzvané jadro EÚ, a ostatní sa neskôr pripoja, je podľa mňa dosť problematické.

Čím to môžete podložiť?

Prvý dôvod. Kríza v roku 2008 ukázala hlavné problémy ekonomického vývoja. Nastavila zrkadlo doterajšiemu vývoju a ukázala, že budeme musieť riešiť fundamentálne problémy globálnej ekonomiky. Ide napríklad o zadlženosť obyvateľstva, zadlženosť jednotlivých krajín, dôsledky pôsobenia klimatických zmien či technologickej revolúcie.

My sme sa však po kríze sústredili iba na „vyriešenie“ problémov s finančným sektorom tým, že štáty na seba prevzali dlhy bánk. Najlepšie to ukazujú analýzy finančného vývoja v rokoch 2008 až 2016, kde sa celková zadlženosť subjektov na planéte zvýšila o viac ako 51 biliónov dolárov, keď dosahuje hodnotu 239 biliónov dolárov. Všetky subjekty – štát, firmy i obyvateľstvo, tak v tomto období výrazne zvýšili zadlženosť. Jedine banky ju znížili tým, že ich dlhy na seba prevzal štát. Vtedy sa objavila aj tá prvá úvaha „Too big to fail“ (korporácia je príliš veľká na to, aby si mohla dovoliť skrachovať – pozn. PL.sk).

Jednoznačne sa ukázalo aj to, že ak sa problémy neriešia na „nízkej“ úrovni jednotlivých členských krajín, nebudú riešiteľné, ak ich posunieme na federálnu bruselskú úroveň. Ukázala sa určitá nelogickosť krajín Únie a naša predstava o tom, že splnenie kritérií Maastrichtskej dohody (prijatá v roku 1993 – pozn. PL.sk) či Paktu stability a rastu (prijatý v roku 1997 – pozn. PL.sk) zblíži ekonomiky jednotlivých krajín a odstráni rozdielnosti, sa, bohužiaľ, ukázala ako mylná.

Nepoučili sme sa, pokračovali sme vo vývoji a jeho logickým dôsledkom je nielen pokračujúca zadlženosť jednotlivých členských štátov Únie, ale aj rastúca neochota tých krajín, ktoré sú v prebytku, financovať deficitné hospodárenie ostatných krajín. Grécko je už len takou polevou na torte týchto problémov. To všetko viedlo k poznaniu, že dnes stojí EÚ skutočne na križovatke.

Aké sú prevládajúce názory na jej vývoj?

Vytvorili sa dve skupiny názorov. Jedna hovorí o tom, že by sme mali riešiť fundamentálne problémy EÚ, ponechať spoločný cieľ a zvoliť individuálne cesty jednotlivých štátov k jeho dosiahnutiu. Rešpektujúc pritom národné možnosti a zvláštnosti.

Druhá skupina názorov hlása, že všetko vyriešime ďalším odovzdaním kompetencií a užšou integráciou, čo by znamenalo, že bude spoločný rozpočet, spoločný minister financií, spoločná obrana, spoločný šéf diplomacie.

Problém je v tom, že rozdielnosť medzi jednotlivými krajinami sa skutočne prehlbuje. Ale aj diferencovanosť vo vnútri jednotlivých krajín. Že vývoj nevedie k tomu, aby sa homogenizovala situácia, ale naopak, prehlbujú sa vnútorné rozpory. Úvahy, že to všetko vyriešime, keď to presunieme na federálnu úroveň, sú podľa mňa omylom.

O takzvanom jadre sa dnes veľa hovorí, ale málo konkrétneho sa o ňom vie.

Vie sa o troch princípoch, ktoré prezentoval prezident Macron, ale o ktorých nechcú počuť Nemci pod vedením kancelárky Merkelovej. Prvá zásadná otázka je spoločný minister financií. Ale pri takých rozdielnych krajinách, aké sú, máte ťažko predstavu o spoločnom šéfovi rezortu financií.

Druhá, prevzatie spoločných záväzkov, to sú tie eurobondy, ktoré presadzuje Macron. Ich zavedenie by znamenalo, že by za záväzky akejkoľvek krajiny v jadre prevzali zodpovednosť všetky ostatné členské štáty jadra. A nedivme sa Nemcom, že nechcú preberať záväzky aj za samotné Francúzsko, ktoré hospodári s veľkým deficitom a nie je schopné uskutočniť zásadné reformy. Napríklad reformu trhu práce.

Treťou vecou je spoločná zahraničná a obranná politika, čo je logický záver, pretože skutočne také veci, ako je výzva migrácie alebo klimatických zmien, si vyžadujú celoeurópske úsilie. Domnievam sa, že parametre jadra nie sú zadefinované najmä preto, že ide o spojenie príliš nespojiteľných vecí – spoločného rozpočtu a spoločného stanoviska k migrácii. Jedno môže a druhé nemôže byť spoločné.

Emmanuel Macron a Angela Merkelová Zdroj: TASR

Ktoré krajiny by podľa vás mohli byť v jadre Únie?

Nemecko, Francúzsko, štáty Beneluxu, Dánsko, prípadne krajiny Škandinávie. Menšie štáty si však spomenuli na reminiscencie z minulosti a obávajú sa nemeckej dominancie, pretože nepochybne by v jadre rozhodovali dve krajiny – Nemecko a Francúzsko.

Ale ak by rozhodovalo Nemecko, znamenalo by to, že v mnohých oblastiach fiškálnej či sociálnej politiky by ste sa museli podriadiť, ak chcete byť v elitnom klube jadra. Nehovoriac o otázke povinných kvót na prerozdeľovanie migrantov.

A potom je tu ďalšia zásadnú otázka. Američania jednoznačne vyžadujú, aby sa Európa viac sústredila na vlastnú obranu. Je to požiadavka dvoch percent HDP na obranné účely. V podstate žiadna krajina okrem pobaltských štátov tento podiel neplní. Ale to znamená, že ak budete musieť zvýšiť výdavky na obranu, niekde budete musieť ubrať. Ak to urobíte a máte spoločného ministra financií, zrejme zoberie v sociálnej oblasti. Ale to, čo je akceptovateľné v nemeckej sociálnej situácii, môže byť sebazničujúce pre malé krajiny. V tomto ohľade je veľké riziko zvoliť univerzálne platný systém používaný pre rozličné krajiny s vysokou mierou zraniteľnosti. To je presne prípad Slovenska s jeho otvorenou ekonomikou.

Prečo si potom myslíte, že premiér Robert Fico v posledných mesiacoch výrazne tlačí na pílu, aby bolo Slovensko v jadre EÚ?

K politickému rozmeru sa nechcem vyjadrovať. Na politických rokovaniach sa nezúčastňujem.

Druhou vecou je, že keď Slovensko prijalo euro, v podstate sa vyčlenilo z V4. Svoju menovú a fiškálnu politiku sme museli podriadiť Európskej centrálnej banke (ECB) a kritériám Paktu stability v rozsahu, ktorý je iný ako v Česku, Poľsku či Maďarsku.

Vývoj v Poľsku však podľa mňa najviac prehlbuje rozdielnosti v rámci krajín V4. Dokonca, keby som bol tvrdý, tak poviem, že poľský vývoj ohrozuje jednotu V4 viac ako snaha Slovenska byť v jadre.

Prečo?

Poľsko sa dostáva do konfrontačnej línie v podstate so všetkými. Od Bruselu cez Nemecko, Francúzsko i Rusko. A jediní, s kým nie je v spore, sú Američania. Až by človeku napadla úvaha, že sa Poľsko po odchode Veľkej Británie z EÚ stáva hlavným pretendentom (uchádzač o niečo – pozn. PL.sk) amerických vplyvov na európskom kontinente. Môže to byť predstava, môže to byť realita.

Na druhej strane máte Maďarsko, ktoré nie je také výrazne konfrontačné ako Poľsko, ale tiež si ide svojou cestou. Čiže z pôvodnej predstavy V4 vlastne ostáva Česká republika, ktorá ekonomicky napreduje a snaží sa udržať si ekonomickú samostatnosť. Preto ani nevstupuje do eurozóny.

A potom je to Slovensko, ktoré je už takmer desať rokov v eurozóne, etablovalo sa v nej, makroekonomické výsledky má dobré a tie ho kvázi oprávňujú byť členom úzkeho elitného klubu – jadra. Musíme však mať na pamäti jednu zásadnú otázku, či sú makroekonomické ukazovatele odrazom situácie jednotlivých členských krajín EÚ, krajín, ktoré chcú byť v jadre, a slovenskej reality.

Premiéri krajín V4. Zľava Bohuslav Sobotka, Viktor Orbán, Beata Szydlová a Robert Fico. Zdroj: TASR

A sú?

To už je iná otázka, lebo zatiaľ je to diskusia o niekoľkých ekonomických ukazovateľoch, ako sú rast HDP, inflácia, miera nezamestnanosti či zahranično-obchodná bilancia. Sú to štatisticky priemerné ukazovatele a nehovoria o vnútornej difereciácii v jednotlivých členských krajinách.

Klasická ukážka je priemerná mzda, o ktorej hovoríme, že je fantastické, že rastie. Ona rastie, ale musíme mať na pamäti, že sa prehlbuje vnútorná polarizácia, že veľkej časť pracujúcich mzda nerastie. Že napriek tomu, že sa pracovníci hľadajú, zamestnávatelia nezvyšujú mzdu, lebo hovoria, keď sa vám nepáči, radšej choďte, radšej prijmeme iných zo zahraničia, ktorí budú pracovať za byt a stravu. V tomto ohľade postaviť odolnosť ekonomiky len na priemerných číslach je mimoriadne nebezpečné.

Okrem toho slovenským problémom je to, že sme extrémne závislí od produkcie automobilového priemyslu. To je otázka, ktorá priamo súvisí s naším členstvom v jadre. Lebo to členstvo by bolo zatiaľ podporované aj našou naviazanosťou na nemecké a francúzske firmy najmä v automobilovom priemysle. A ak by sme boli v jadre, sme zaujímaví aj pre Land Rover či Kiu.

Z hľadiska veľkých transnacionálnych gigantov etablovaných na Slovensku možno z pragmatického hľadiska chápať premiérovu snahu byť v jadre ako jednu z kľúčových vecí. Pretože tak, ako sa veľmi zvýraznil prílev investícií po vstupe do eurozóny, tak by zrejme pokračoval aj po vstupe do jadra EÚ. O geopolitických a iných súvislostiach sa nechcem vyjadrovať.

V strednej Európe rezonujú aj názory, že V4 je dobrý projekt, lebo môže ekonomicky aj počtom obyvateľov konkurovať európskym mocnostiam. Prečo sa v poslednom období trhá?

Odpoveď je pomerne jednoduchá a už som ju načrtol. Spomeňte si, ktorú európsku krajinu navštívil prezident Donald Trump. Je to Poľsko. Počas tejto návštevy začala poľská strana presadzovať stratégiu Trojmoria. Znamená to vytvorenie vertikálneho pásu, ktorý sa začína od Pobaltia. Pokračuje cez Poľsko, Česko, Slovensko a Maďarsko. Nasleduje Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko, Slovinsko. Vytvára sa tým niečo ako deliaci pás v rámci európskeho priestoru. Je známe, že aj Rakúšania sa chceli a chcú pripojiť k tomuto pásmu. Niekomu to pripomína reminiscencie na Rakúsko-Uhorsko.

Je to logické delenie Európy?

Musíme si položiť otázku, v čom je stredná Európa iná oproti starej európskej pätnástke. Či jej mentálne výbava, historické pozadie a skúsenosti, pozícia v strede Európy, cez ktorú sa vždy išlo buď na východ, alebo na západ, nevytvára určité historické reminiscencie v týchto krajinách.

A či americká predstava podporujúca Trojmorie nie je aj o tom, že vytvoríme určitý deliaci koridor v rámci Európy. Koridor, ktorý by ľuďom zaoberajúcim sa históriou pripomínal jeden výraz Cordon sanitaire. Kordón, ktorý vznikol medzi Sovietskym zväzom a západnou Európou v 30. rokoch minulého storočia a predstavoval určitú hrádzu.

Pre Európsku úniu je to jeden z možných scenárov. Samotná stredná Európa sa však musí rozhodnúť, či chce byť jednotiacim alebo hraničným faktorom. Ak chce byť hraničným faktorom, tak to bude pravdepodobne zrážka medzi vlnami z východu a zo západu. Ak chce byť jednotiacim faktorom v rámci budúcej euroázijskej stratégie, znamená to, že by mohla extrémne získať na význame. Tento región by počtom obyvateľov mohol tvoriť rovnováhu voči Nemecku či Francúzsku. Bola by to zaujímavá štruktúra, ktorá by mohla vyvažovať záujmy Nemecka a Francúzska.

Otázkou však je, či by to bol jednotný celok alebo len celok spojený krátkodobými záujmami jednotlivých štátov. Môže tu dochádzať k pnutiu, keď sa môže objaviť animozita medzi Poliakmi a Čechmi, Maďarmi a Slovákmi. Môj osobný názor je, že nevraživosti nie sú také veľké, aby nemohla vzniknúť spoločná stratégia stredoeurópskeho priestoru.

Čo by to znamenalo pre Slovensko?

Ak také niečo vznikne, Slovensko bude stáť pred zásadnou voľbou. Zúčastní sa na tejto stratégii alebo sa prikloní k jadru EÚ? Alebo si zvolí tretiu stratégiu, ktorá unikla médiám, ale premiér ju pomenoval ako kľúčovú. Slovensko by bolo mostom, prostredníkom medzi jadrom a strednou Európou. To je ale otázka budúcnosti.

Kľúčový problém dneška je iný. Je to otázka, či ten oslavovaný ekonomický vývoj, ktorý publikujú medzinárodné inštitúcie, je naozaj taký skutočný alebo platia názory iných ekonómov, ktorí varujú, že sme, naopak, na prahu veľkej hospodárskej krízy, oveľa horšej, ako bola tá pred desiatimi rokmi.

Viackrát ste sa vyjadrili, že osobne ste zástancom európskej integrácie. Bol by pre vás tento model s krajinami Trojmoria a západnou Európou prijateľný?

Je to jedna z možností. Musíme si však zodpovedať jednu podstatnú otázku. Rieši Európa problémy, ktoré sú v jednotlivých členských krajinách, ale aj v mechanizme rozhodovania Bruselu? Lebo zatiaľ je to len expanzívny kvantitatívny rast Únie, ktorý spočíval v priberaní nových štátov. Treba si uvedomiť aj niekoľko zlomových momentov, ktoré prídu v dôsledku brexitu.

Keď sa schvaľoval finančný výhľad EÚ na roky 2014 až 2020, boli veľké výhrady v Európskom parlamente, pretože vtedy deficit rozpočtového hospodárenia predstavoval 91 miliárd eur. Medzitým narástol na 110 miliárd eur, pretože mnohé veľké projekty v Únii podstatne prekročili dobu výstavby a stáli neporovnateľne viac, ako boli pôvodné projekty. Ide napríklad o letisko vo Frankfurte.

Po druhé Británia zrejme neuhradí svoje záväzky, ktoré vyplývajú z jej členstva a ostatných vecí, takže to bude znamenať ďalší výpadok medzi 60 až 80 miliardami eur. Ak bude celkový výpadok okolo 170 miliárd eur, európsky rozpočet nemôže fungovať v nezmenenej rovine.

Všetky pokusy Bruselu, aby členské krajiny platili viac ako jedno percento z HDP, skolabovali. Z toho ale vyplýva ďalšia vec. Ak je rozpočtový deficit EÚ a žiadna krajina nebude platiť viac, dnešná podoba eurofondov je neudržateľná. Eurofondy boli ale, na druhej strane, hlavným dôvodom, prečo sa niektoré krajiny chceli dostať do Únie, lebo ich čerpanie posilňovalo domáce prostriedky.

Ak teda nebude dosť prostriedkov z eurofondov, sú len tri možnosti. Zredukujete počet eurofondov, vypadne napríklad kohézny či sociálny fond. Ďalšou možnosťou je zmena podmienok čerpania eurofondov, zvýši sa podiel domáceho kofinancovania, urobíte to ako návratné prostriedky, budete diskutovať o istine. Alebo eurofondy zúžite len na niekoľko kľúčových hlavných priorít EÚ, ktoré by mali riešiť ekologizáciu, konkurencieschopnosť alebo zamestnanosť.

Vie sa už, o ktoré projekty by išlo?

Dnes sa vie minimálne o dvoch. Európska stratégia v oblasti energetiky, rekonštrukcia 18 miliónov budov. Tento projekt je založený nielen na tom, že riešime ekologické problémy, ale ušetríme priemernej európskej domácnosti 18 až 25 percent výdavkov na energie. Ušetrené prostriedky sa môžu použiť na zvýšenie spotreby. A pretože pre prevažnú väčšinu populácie mzdy nerastú, ale stagnujú, znamená to, že ušetrené prostriedky môžu byť okrem úspor jediným zdrojom na zvýšenie domácej spotreby. Ak zvýšite domácu spotrebu, obnovujete odbyt výrobkov i hospodársky rast.

Druhý projekt, ktorý by mohol byť zaujímavý, a znovu je ekonomický i ekologický, je prebudovanie európskych veľkomiest na smart cities – inteligentné mestá. Súvisí to so štvrtou industriálnou revolúciou, digitalizáciou spoločnosti, znížením tlaku na prírodné prostredie z hľadiska emisií, energií či odpadov. Projekt vytvára milióny pracovných miest, skvalitňuje život a je použiteľný pre všetky členské krajiny EÚ. Na ďalší projekt už nebude peňazí, azda len na budovanie paneurópskej sústavy rýchlostných železníc, ktorá by mala nadväzovať na panázijskú sústavu rýchlostných železníc.

Ale to bude znamenať, že hlavný motív viacerých krajín, ktorým bolo čerpanie eurofondov, už nebude. Vnútorné prerozdelenie od budúceho roku bude znamenať, že my budeme čistým prispievateľom, a nie poberateľom eurofondov. To isté sa bude týkať aj ostatných členských krajín. Politicky sa bude voličom ťažko vysvetľovať, že namiesto čerpania eurofondov, ktoré sa im často prezentovali ako dar Boží, budú len platiť do európskeho rozpočtu. A to bude veľmi dôležitý zlom v politickej i psychologickej situácii väčšiny krajín a môže to byť aj jeden z kľúčových faktorov vo väzbe na strednú Európu a skupinu V4.

Myslíte si, že ostatné krajiny jadra dokážu rešpektovať Nemecko ako líderskú krajinu v rámci Európskej únie?

V tejto súvislosti chcem upozorniť na jednu rozpornosť. Nemecko je po dlhé roky najväčším exportérom na planéte. Iba posledné dva roky ho predbehla Čína. Ale 70 až 75 percent exportu Nemecka išlo do krajín EÚ, čo bolo obojstranne výhodné.

Väčšina tých krajín však bola chudobná. Aby mohli kupovať nemecké výrobky, tak nemecké banky poskytli úvery bankám týchto krajín. Znamenalo to, že sa vytvorila obrovská previazanosť medzi nemeckými bankami a peňažnými ústavmi napríklad vo Francúzsku, Španielsku, Portugalsku či Taliansku.

Dnes sme v situácii, v ktorej samotné Nemecko stratilo líderstvo v oblasti exportu a vzhľadom na súčasnú obrovskú zadlženosť obyvateľstva v Únii už nie je postačujúce, že ECB tlačí lacné peniaze, ani to, že nemecké banky aj naďalej poskytujú úvery bankám v spomínaných krajinách. Už tú spotrebu nie je možné udržať. Problém nebude v nemeckom exporte, ale v tom, že zadlženosť obyvateľstva v jednotlivých členských krajinách dosiahla kritickú hranicu a nie je možné ju už ďalej zvyšovať.

Ak k tomu pridáte prehlbujúcu sa polarizáciu príjmov a stagnujúce mzdy väčšiny populácie i skutočnosť, že splátky úverov populácie dnes kryjú v prevažnej miere úspory, ktoré vyberáte z bánk, máte odpoveď na mieru kritickosti v bankovom sektore, limity budúceho rastu spotreby, nutnosť takzvane optimalizovať produkčné kapacity v samotnom Nemecku. K tomu navyše pristupuje fenomén Industry 4.0, ktorý bude znamenať zásadné zmeny na trhu práce z hľadiska potreby, kvalifikácie či uplatnenia pracovnej sily.

Európska centrálna banka Zdroj: TASR

Čo to môže spôsobiť?

Nechcem byť pesimista, ale v tejto situácii si bude väčšina krajín hľadieť na vlastné potreby. Pokiaľ budú zhodné so záujmami Nemecka, budú podporovať nemeckú snahu, pokiaľ budú v kolíznom kurze, tak sa budú prehlbovať národné snahy odporu voči nemeckému finančnému diktátu.

V takomto prípade to bude mať dosah nielen na pozíciu Nemecka vo vnútri EÚ, ale môže to viesť k tlaku, aby sa Nemecko orientovalo aj na iné trhy ako EÚ, ak chce ostať exportnou mocnosťou.

A pokiaľ ide o dominanciu Nemecka a jeho firiem na starom kontinente?

Môžu vyvstať viaceré kľúčové otázky. Nielen tá, či bude ostatným krajinám vyhovovať nemecká dominancia. Ale aj tá, či aj Nemecko bude schopné udržať si dominanciu v samotnej Európe alebo sa dostane do víru problémov svojej novej vlastnej pozície v rámci globálnej svetovej ekonomiky. A to nebude prebiehať v dlhodobom horizonte desiatich až dvadsiatich rokov. Vzhľadom na intenzívny vývoj technológií to bude otázka niekoľkých najbližších rokov.

Zmenili niečo na pozícii tejto krajiny voľby v Nemecku?

Voľby v Nemecku rozhodli o zotrvaní Angely Merkelovej na poste nemeckej kancelárky. Nemecko však podľa môjho názoru bude naďalej odmietať eurobondy a Macronova predstava o fiškálnom základe eurobondov ako o budúcom jadre nebude reálna.

Hlavný problém bude, čo bude ďalej s ekonomikou samotného Nemecka, ak sa stratí obrovský odbyt tovarov v krajinách EÚ, ak sa naplno ukáže krehkosť nemeckých bánk, čo sa prejavilo už v prípade Deutsche bank. Lebo to, že tento peňažný ústav prichytili pri prepieraní špinavých peňazí, nebolo len prejavom hrabivosti manažérov, ale aj toho, že tradičné zdroje ziskov bánk zmizli. Nielen tie z bankových poplatkov. V takomto prípade manažéri, pochopiteľne, hľadali akýkoľvek zdroj ziskov pre banky, aby ich akcionári dostali svoje dividendy.

Z tohto hľadiska má svet zaujímavú dilemu. Kľúčovú. Je možné, aby svetová ekonomika pokračovala tak, že za posledných 15 rokov sa objem v reálnej fyzickej ekonomike zvýšil o 30 až 35 percent, ale objem finančnej ekonomiky sa zvýšil až o 180 percent? Nie je to ondulovanie horúceho vzduchu bez akéhokoľvek ekonomického základu, k čomu len prispieva obrovské množstvo tlačenia peňazí? Už neplatia ekonomické zákony? Ak ECB vytlačí 5,7 milardy eur nekrytých peňazí, čo to znamená?

Ak je dnes najväčšími vlastníkmi na svete šesť centrálnych bánk, ktoré skupovali dlhopisy štátov či kľúčových firiem, a tieto centrálne banky dnes disponujú majetkom v hodnote 37 biliónov dolárov, tak o akom svete ekonomiky hovoríme? Ale to nie je možné udržiavať donekonečna. To je globálne riziko. A je to aj dôvod, prečo tí rozumní hovoria o riziku globálnej krízy.

Spomínate si, ako reagovali členské krajiny, keď vypukla globálna kríza v roku 2008? Vtedy boli sčasti solidárne, mali vnútorné rezervy. Dnes tie vnútorné rezervy neexistujú, lebo za vnútornú rezervu nemôžete považovať natlačené eurobankovky bez akéhokoľvek ekonomického krytia. To sú faktory, ktoré pôsobia globálne v Európe a na každú členskú krajinu zvlášť.

Ale zatiaľ sú všetci spokojní. Hudba vyhráva, Titanic pláva. Ľadovec síce už urobil dieru do trupu, ale voda ešte nie je v podpalubí. Až keď sa to prejaví, vtedy uvidíte tú rozdielnosť názorov jednotlivých krajín EÚ. A vtedy sa ukáže pevnosť Únie.

Dôjde podľa vás v najbližšom období k prehlbovaniu kontaktov EÚ a Ruska?

Spomeniem výrok známeho amerického politológa a odborníka na národnú bezpečnosť Georgea Friedmana, ktorý publikoval knihu Budúcich 100 rokov. Jej leitmotívom bolo: Nikdy nesmie vzniknúť euroázijský blok spolupráce, lebo voči nemu nemajú Spojené štáty šancu. Musíme podniknúť všetko pre to, aby sme túto spoluprácu prerušili. Pýtam sa: Neprekážajú EÚ celkové straty 480 miliárd eur vzniknuté v dôsledku sankcií voči Rusku, hoci americkú ekonomiku to nepoškodilo takmer vôbec?

Vladimir Putin: Zdroj: TASR

Sankcie však poškodili aj ruskú ekonomiku. Alebo nie?

Dnes možno povedať, že sankcie boli Božím darom pre Rusko. Krajina obnovila a vybudovala potravinársky priemysel. V súčasnosti je Rusko najväčším vývozcom obilnín na planéte. Rozbehlo strojárstvo, chémiu, dokonca počítačové systémy. Americké firmy im nedodávali výrobky, ale predávali licencie, ktoré Rusi kúpili a rozbehli.

Pýtam sa, aká je závislosť medzi Európou a Ruskom z hľadiska surovín? Je to len plyn alebo sú to aj iné veci? Stále neplatí to Santerovo (Jacques Santer, luxemburský politik, v rokoch 1995 až 1999 predseda Európskej komisie – pozn. PL.sk) konštatovanie z 90. rokov, že Rusko bez Európy prežije, ale Európa bez ruských surovín nie.

Napriek všetkým sankciám je Rusko jedným z najväčších odbytíšť pre európsky vývoz. V tomto slova zmysle sme odsúdení na spoluprácu.

Ale ak podľahneme geopolitickým tlakom NATO, aby došlo ku konfrontácii medzi EÚ a Ruskom, v takom prípade na to doplatia obe strany. Ale EÚ bude rozhodne ťahať za kratší koniec. A teraz si predstavte, že v takej zložitej a napätej situácii prichádza rozhodnutie amerického Kongresu o dodávke útočných zbraní pre Ukrajinu, posilňujú sa snahy začleniť Ukrajinu do NATO. Všetci akosi zabudli na Budapeštianske dohody (z roku 1994 – pozn. PL.sk) o tom, že sa Severoatlantická aliancia nikdy nepriblíži k hraniciam Ruska. Dnes to vraj už nie je pravda.

A uvedomme si, že niektoré krajiny, bohužiaľ, aj Poľsko, sú dnes v konfrontácii so všetkými. S Nemcami, od ktorých požadujú reparácie, voči Rusom, od ktorých žiadajú ospravedlnenie sa za Katyň, s Bruselom, Francúzskom, Maďarskom. So všetkými.

A to ešte nie je kríza. Keď vypukne, zmenší sa rozsah konfrontácie s ostatnými? Alebo sa, naopak, zvýši nutnosť hľadať záchranu vlastného národa a politické elity za všeobecného potlesku domáceho obyvateľstva budú podnikať akékoľvek kroky, ktoré budú v rozpore s rozumnosťou integrácie, ale budú vyzerať populisticky, dobre. Koniec koncov, chránime si vlastné územie. Čiže neriešenie príčin, ktoré sa objavili vo väzbe na nesprávnu integráciu, sa môže v čase krízy stať rozbuškou väčšej dezintegrácie.

Hlavným motívom brexitu bola neschopnosť Únie reformovať sa. Nie tie milióny migrantov, okrem iného aj zo strednej Európy. Ale ak sa EÚ nechce reformovať pozitívne, ale stále mieni pokračovať v diktáte, tak drvivá väčšina obyvateľov kontinentu bude vnímať Brusel iba ako absurdný administratívny celok, ktorý diktuje čoraz absurdnejšie predpisy alebo pravidlá. A normy, ktoré sa príjmu ako celoeurópske, mnohokrát nerešpektujú historické skúsenosti a zázemie členských krajín. Ani samotný Brusel nevie, kam chce ísť.

Čiže úvahy o tom, že musíme dokázať, že ekonomika je skvelá, že sme vyriešili problémy a záchranou bude ďalšia integrácia, a kto nechce, tak bude mimo kruhu, musíte dať do konfrontácie s jedným drobným faktom. Naozaj je európska ekonomika v takom vynikajúcom stave, ako sa to oficiálne prezentuje? Alebo všetko, čo sa okolo nás javí ako ekonomický boom, je v skutočnosti na dlh? A jedného dňa treba dlhy splatiť.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Igor Matloň
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Sulíkovi záleží na bohatstve podnikateľov, ktorých zisky stoja na nízkych mzdách a zlých pracovných podmienkach, vyhlásil Fico. Ak sa spoja SaS, OĽaNO a Sme rodina, budú to presadzovať

18:05 Sulíkovi záleží na bohatstve podnikateľov, ktorých zisky stoja na nízkych mzdách a zlých pracovných podmienkach, vyhlásil Fico. Ak sa spoja SaS, OĽaNO a Sme rodina, budú to presadzovať

Svojimi vyjadreniami o zrade záujmov slovenských kamionistov Richard Sulík (SaS) potvrdil, že neprek…