Súčasná vládna koalícia sa minulý rok po voľbách spojila hlavne z dôvodu, že chcú byť hrádzou proti extrémizmu, ale stále je tu tendencia vzostupu Kotlebovej ĽS NS. Prečo to tak je?
Ak by nebola žiadna vláda, tak by sa určite extrémistom nedarilo horšie. Pokiaľ ide o faktory, prečo rastú preferencie rôznych extrémnych a antisystémových strán vrátane takých, ktorých pokojne môžeme nazvať nacistami, tak to je veľmi široký zoznam príčin. Svoj podiel tu má striedanie generácií, nové komunikačné technológie, zmena štruktúry ekonomiky, ekonomická stagnácia a mnoho ďalších faktorov, ktoré na tomto mieste nie je možné vyčerpávajúco vymenovať. Je tu tiež aj oprávnené pochybovanie nad úspechom reformy vzdelávania.
V každom prípade tu čelíme situácii, ktorá sa netýka exkluzívne Slovenska, ale týka sa všetkých krajín naokolo aj západnej Európy, nehovoriac o nástupe ďalšej verzii populizmu v Spojených štátoch. Na Slovensku má krajná pravica a fašizmus svoju vlastnú históriu, ale tú majú aj iné krajiny, čiže v zásade zapadáme do toho vzorca.
Jeden z kľúčových faktorov bol akiste ekonomický šok po roku 2008, ktorý nemusí mať drastické dôsledky na materiálne podmienky života priamo, ale zvyšuje úzkosť a tam, kde stúpa úzkosť a neistota, tam rastie aj sklon k deviantnému správaniu rôzneho druhu.
Kde je vlastne hranica toho, čo už je extrémizmus a čo ešte nie?
Myslím si, že náš právny systém nedisponuje jasnou definíciou, čo je extrémizmus. Väčšina právnikov sa vôbec touto otázkou nezaoberá. Za extrémizmus sa považuje niečo, čo je tak bežne označované. Toto ale môže byť veľmi zradné, lebo isté konvenčné pojmy môžu dostať po čase radikálne odlišný obsah.
Povedať, čo je extrém, znamená pomenovať istý patologický jav v spoločnosti. Na to, aby sme to vedeli pomenovať, musíme mať predstavu, čo je zdravý systém a to je, samozrejme, kontroverzná záležitosť. Zjednodušene povedzme, že extrémne hnutia sú také, ktoré ohrozujú elementárnu bezpečnosť, existenciu štátu, ústavný poriadok, ľudské práva a slobodu, ktorá sa normálne rozvíja v riadnom inštitucionálnom, politickom a právnom prostredí; nie mimo neho. Sú to hnutia, ktoré často sľubujú radikálne oslobodenie a narábajú s konšpiračnými predstavami. Ich prísľuby však útočia proti podstate slobodného a zastupiteľského demokratického systému.
Populistov ako takých by som síce nestotožňoval automaticky s extrémami typu nacizmu, ale populizmus im otvára dvere. Populistické sľuby sú vo svojej podstate sľuby, ktoré vedú ku sklamaniam a sklamanie vedie ku špirále stupňovaného extrémizmu. Keď sa prekročí istá kritická čiara, cesta späť k umiernenej a rozumnej politike už nie je možná.
Prečo podľa vás prichádza k tejto kríze? Je to výsledkom nenaplnených očakávaní?
Nenaplnené očakávania tu určite hrajú istú rolu, ale tie očakávania sú neraz umelo vytvárané a živené. To, čo sa udialo po roku 1989, nebol pokus o ďalšie budovanie utópie, ale pokus o návrat k normálnosti, a tá je vždy nedokonalá. Je to však iba jeden z faktorov, ktorým sa celá vec zďaleka nevyčerpáva.
Je teda chybou vzdelávací systém? Často sa momentálne opakuje, že by malo byť viac hodín dejepisu alebo by mali byť povinné návštevy do koncentračných táborov.
To je zaujímavé. Donedávna sa hovorilo, že dejepis nepotrebujeme, že humanitné predmety sú zbytočné, hlavne, nech sa ľudia vzdelávajú technicky. Dnes sa však ukazuje, že znalosti prírodných vied a technológie, a to ich vôbec neznevažujem, nám nepomôžu pri rozpoznávaní nástupu Hitlera (ak smiem použiť takúto metaforu).
Je chvályhodné, keď sa niekto snaží niečo hasiť, ale bojím sa, aby sa také akcie ako povinné návštevy koncentračných táborov nestali terčom hlúpych vtipov, ako boli vnímané masovo vnucované komunistické akcie za starého režimu. V každom prípade je dobré, že sa takéto akcie poriadajú, ale obávam sa, že naša spoločnosť bude musieť prejsť istou ideologickou detoxikáciou a to bude zdĺhavý proces.
Rôzne sociologické prieskumy ukazujú, že za podporou extrémistických hnutí,sú zväčša mladí ľudia. Je dôvodom ich sklamanie alebo naopak prehnané očakávanie?
Mladí ľudia boli za posledné štvrťstoročie prominentnými adresátmi rôznych utopických prísľubov a to aj od mainstreamových strán. Mladým ročníkom prvovoličov bolo pravidelne vsugerované, že sa od nich očakáva akási mesiášska úloha, že oni to tu celé vyriešia, lebo sú nezaťažení minulosťou. Mladí ľudia sa tak stali terčom pochlebovania a naučili sa narcisticky očakávať všetko a nemusieť dávať nič. Toto nutne ženie ku sklamaným očakávaniam.
Je to výsledok trestuhodne hlúpej politiky zhrnutej do hesla Voľby sa blížia, zatvorte svojich starých rodičov do pivnice. Prvovolič, ktorý dostane iba pochlebovanie, ten sa pomstí vo voľbách a to sa stalo aj u nás 5. marca, keď dal najavo, s akým opovrhnutím a odcudzením pristupuje k celému systému zastupiteľskej demokracie.
Pomáha u nás ku vzostupu radikalizmu aj to, že sa opozícia veľakrát vníma akoby neponúkala žiadnu alternatívu okrem svojej kritiky na vládu?
Ona nie je tak vnímaná, ona taká, bohužiaľ, je. Keby ponúkla alternatívu, bol by to krok ku ozdraveniu spoločnosti, ale deje sa opak. Pomáha to k celkovej destabilizácii systému a iba to bičuje emócie a rozpaľuje vášne.
Ak sa pozrieme na širší kontext, tak prečo extrémizmus vzrastá aj vo vyspelých demokraciách Západu? Tam sa predsa predpokladá, že vzdelanie a aj školy sú lepšie a dokonca aj ľudia majú väčšie povedomie o demokracii.
Je pravdou, že by tam človek očakával trochu viacej stability, ale – keď už sme pri tom dejepise – je veľmi dobré študovať budovanie povojnovej Európy. Tam zistíte, že to nebol žiaden ľahký a rýchly príbeh ku demokracii a slobode na „večné časy a nikdy inak“. Bol to veľmi komplikovaný, traumatizujúci proces, poznačený minulosťou. Blahodarné výsledky boli dosiahnuté za cenu, že ľudia sa stiahli z verejnej sféry a začali sa viac orientovať na konzum a svoje súkromie. Akonáhle však prídu sklamané očakávania konzumnej spoločnosti, tak sa verejný priestor opätovne zahltí ľuďmi, ktorých základným bodom programu je, prepytujem, nasratosť. To pripravuje pôdu pre extrémizmus.
Extrémisti sú vytrénovaní, aby ukazovali dvojitú tvár. Smerom na verejnosť sa tvária ako ľudia, ktorí majú úprimný záujem riešiť problém ako napríklad zbaviť spoločnosť parazitov, korupcie, vyriešiť nezamestnanosť atď. Smerom dovnútra, ako hovoria medzi sebou, tak tam by ste videli iné symboly, počuli iné mená a iný slovník.
V súvislosti s povojnovou Európou vznikalo postupne zjednocovanie štátov a odvetví až do podoby Európskej únie, ktorej prvotná myšlienka bola zabrániť opätovnej vojne. Dnes je to však spochybňované. Dokonca najväčšiu silu majú v súčasnosti Francúzi v stotožnení s Marine Le Penovou.
Európska únia nie je štruktúra bez problémov, no tento typ kritiky z úst Le Penovej neponúka alternatívu a v skutočnosti ani jasne nepomenúva problémy. Sú to iba vášnivé výkriky a heslá, ktoré majú charakter mlátenia do bubna a to účinkuje hlavne na primitívne emócie, na evolučne staršie vrstvy mozgu. Potom v rastúcej miere hrozí, že sa z verejného priestoru stratí argumentácia a stane sa bojiskom rôznych typov zaslepených ideológii.
Ak sa dostane Le Penová k moci vo Francúzsku, tak to určite bude znamenať urýchlený vzostup popularity a nástup hnutí podobného typu aj v ostatných krajinách Európy. Príklady priťahujú.
- Reklama -
