Nemecko-turecké, ale napríklad aj holandsko-turecké vzťahy v súvislosti s referendom o posilnení moci prezidenta Erdogana ochladli viac ako kedykoľvek predtým. V Holandsku sa už medzi Turkami hovorí o otvorenej revolte. Aká je situácia v Nemecku, ktoré má niekoľkomiliónovú tureckú menšinu, a ako sa na to dívajú obyčajní nemeckí občania?
Tu by som odporúčal rozlišovať medzi skutočnou krízou a predvolebnou šou, a to z oboch strán. V Holandsku sa konali voľby, establishment mal strach z Wildersa, preto musel Rutte zakročiť. V Nemecku sú voľby v septembri a AfD by mohlo mať ďalšiu volebnú muníciu. A na druhej strane… Niet pochýb, že Erdogan a jeho priaznivci vnímali tieto akcie ako útok na tureckú česť. Čím viac vonkajších nepriateľov môže Erdogan doložiť, tým tvrdšie a otvorenejšie koná vnútropoliticky.
Veľká časť tureckého národa, teda etnických Turkov, bola už pred ním nacionalisticky vyhrotená, teraz k tomu pribudol politický, konzervatívny islam sunnitskej proveniencie. „Sunnitskej“ podčiarkujem, pretože to so sebou prináša politické aspekty, ktoré hrajú dôležitú rolu aj v nemeckom, európskom a blízkovýchodnom kontexte. K tomu, samozrejme, patrí aj hra s imigrantskou kartou zo strany Ankary, a to nielen tou aktuálnou. Oproti dúhovému raju multikulturalizmu, ktorý nám sugerovala globalistická euroelita a jej masmédiá, predstavuje turecká komunita väčšinou svet sám pre seba, spoločnosť vnútri spoločnosti. Rozdiel oproti minulým časom je ten, že získava stále väčší kultúrny aj ekonomický vplyv, že stále silnejšie aktívne formuje sociálnu štruktúru nemeckej spoločnosti, čo so sebou prináša ďalekosiahle politické konzekvencie. Toto, samozrejme, Erdogan vie a jeho nedávne slová, že Turci sú budúcnosťou Európy, nie sú len politický slogan, ale hlboké vnútorné presvedčenie politika, ktorý svoju vedúcu úlohu chápe ako historické poslanie s cieľom obnoviť slávu Osmanskej ríše a dopomôcť sunnitskému islamu k dejinnému víťazstvu. Je jasné, že Západom hlboko opovrhuje a že úplne presne vie, akú má priateľstvo Západu cenu. Totiž tú, ktorú okúsil a zaplatil napríklad taký Saddám Husajn. Zatiaľ čo Západ sa transformoval do jednej veľkej akciovej spoločnosti bez hodnôt, bez morálky a zmyslu pre česť, do transatlantickej s. r. o., ktorej jediná „vodcovská idea“ je absolútna maximalizácia zisku pre čoraz užšie, globálne operujúce hospodársko-politické elity, Erdogan a jeho partia majú národnú, nábožensko-politickú víziu. Táto veta ani zďaleka neznamená jej hodnotenie – a už vôbec nie kladné, ba naopak. Chcem tým podtrhnúť skutočnosť, že ide o dva svety. Nie v zmysle morálnych, politických alebo, ak chcete, kultúrno-politických hodnôt, lebo Západ, ako som už povedal, žiadne hodnoty, ktoré by mohol svetu ponúknuť, už dávno nemá. Tie, ktoré ešte pred pádom východného bloku zdanlivo mal, lepšie povedané, o ktorých sa mu vďaka stupidite vládnucich pseudokomunistických mocipánov darilo udržiavať ilúzie, utopil v krvi „humanitárnych intervencií“ a „farebných revolúcií“. Nič túto skutočnosť nedemonštrovalo lepšie ako rola Západu v sýrskej tragédii a pri zničení Líbye.
Uvádzam to trochu zoširoka preto, aby som zdôraznil, že tento civilizačný úpadok Západu Erdogan tvrdo a nekompromisne využil na posilnenie tureckého vplyvu nielen na Blízkom východe, ale aj v Európe samotnej. Je to diplomatický kumštár, ktorý presne vie, čo robí, a to od začiatku vlády AKP. Svojím spôsobom klobúk dolu. So Západom sa môže pohrávať, lebo veľmi dobre vie, že si NATO a celé transatlantické grémium zo strategických dôvodov nemôže dovoliť Turecko pustiť. Preto rozohral ruskú kartu, lebo Moskva ho potrebuje v Sýrii. Ale myslím si, že v tom je aj kus skutočného presvedčenia. Slaboduché atlantické médiá to predávajú ako afinitu jedného autokrata k druhému – Erdogan a Putin; ale podstata veci je ako obvykle inde. Ruská politika je priamočiara, má štruktúru aj vnútornú logiku a predovšetkým nie je farizejská. To chápe nielen Erdogan, ale aj čoraz viac štátov bývalého tretieho sveta, ktoré na vlastnej koži zažili hodnotu západného „priateľstva“ a atlantické ľudskoprávne triky. Takže trochu lapidárne povedané: Turecko vydiera Západ jednak vlastným vplyvom v regióne vrátane masovej migrácie a podporou síl, ktoré chcú zvrhnúť Asada, jednak fiktívnym aj reálnym zbližovaním s Ruskom. To však naopak drží na uzde s poukazom na to, že Západ je kedykoľvek ochotný „obnoviť staré dobré vzťahy“ s Tureckom, bez ohľadu na ľudské práva, zlikvidovanú opozíciu a zdecimovaných Kurdov.
A k tomu všetkému pristupuje fenomén, o ktorom sa zmieňujete v druhej časti vašej otázky. To, čo nazývate tureckou menšinou, je brizantný spoločenský faktor, ktorý má bezprostredný vplyv nielen v oblasti reálnej politiky, ale aj bezpečnosti, vnútornej stability krajiny. Dnes sa počet Turkov v Nemecku, či už s nemeckým, alebo tureckým pasom, odhaduje na tri až 3,5 milióna; prevažnú väčšinu tvoria sunnitskí moslimovia, a to so sklonom ku konzervatívnemu variantu tejto vetvy islamu. Tureckých imámov vymenúva vláda v Ankare a platí turecký štát, ktorý, samozrejme, cez nich praktizuje politickú propagandu a vykonáva ideologický vplyv. A last, but not least, čiže v neposlednom rade: aj podľa opatrných oficiálnych odhadov pôsobí v Nemeckej spolkovej republike asi 6 000 agentov tureckej tajnej služby MIT. K nim majú patriť aj mnohí imámi. Aká brizantná je táto situácia, azda ani netreba rozvádzať. Nemecká vláda to musí vedieť, aj keď mlčí. A, samozrejme, vie to aj Erdogan, jeho strana a štátny aparát.
Do akej miery si to uvedomujú radoví Nemci, ťažko povedať. Časť zatvára oči pred realitou, časť je ideologicky nevyliečiteľná a zotrváva v paradigmách plytkého, ideologického multikulturalizmu 70. až 80. rokov, časť sa bojí svoj názor verejne artikulovať. A tí, ktorí strach nemajú, sú vo svojich motívoch veľmi diferencovaní. Všeobecnú atmosféru každodenného života by som spontánne opísal ako niečo medzi pretrvávajúcim idealizmom, ľahostajnosťou a rezignáciou.
Zostaňme ešte pri tureckej menšine. Časy pokojného spolužitia prvej, prípadne druhej generácie v Nemecku sú už dávno preč. Mladí sú vraj odbojní a veľmi sa s Nemeckom nestotožňujú. Ale to je stále len „odvar“ toho, čo je vo Francúzsku.
Kauzy Francúzska a Nemecka majú trochu rozdielne historické pozadie. Vo Francúzsku ide prevažne o migrantov z bývalých francúzskych kolónií a ich potomkov, v Nemecku o druhú a tretiu generáciu takzvaných gastarbeiterov. Nie som si istý, či v prípade Nemecka ide o „odvar“. V predchádzajúcej otázke som uviedol niekoľko konkrétnych údajov, ktoré demonštrujú celkovú zložitosť nemeckej situácie. Ponechajte oblasť „nepolitickej“ kriminality bokom, zostaňme na pôde bezpečnosti štátu. Na jednej strane hrozí nebezpečenstvo eskalácie násilia medzi skupinami za a proti Erdoganovi a jeho AKP, najmä čo sa Kurdov týka, na strane druhej inštrumentalizácia tureckých, nábožensky ultrakonzervatívnych nacionalistov tureckými orgánmi. To sa už fakticky deje, je len otázkou, či politická ofenzíva dostane aj otvorene militantnú podobu.
Od nemeckej polície sme si v kauze dortmundského útoku sekerou zase vypočuli, že nešlo o teroristický čin a že išlo o psychicky labilného človeka. Je to už druhý prípad, keď si človek vzal do verejnej dopravy po Bavorsku do rúk sekeru a začal „rúbať ľudí“. Zdá sa, ako keby okolitý svet skamenel. Je azda normálne nosiť sekeru? Veď občania majú problém aj v prípade, že ich polícia chytí so slzným sprejom alebo väčším nožom.
Normálne to, samozrejme, nie je. Niet pochýb, že pri podobných činoch môže ísť o psychickú poruchu, amokové šialenstvo predviedli aj rodení Nemci. Problém v klasifikácii mediálnym mainstreamom je v tom, že sa uskutočňuje viac-menej podľa aktuálnej politickej potreby. V čase, keď vo vláde panovala vítacia nálada a keď sa následne začalo ukazovať, že obavy kritikov boli oprávnené, sa nielen teroristické nebezpečenstvo, ale aj každodenná kriminalita nových imigrantov jednoducho zamlčovali. O teroristoch sa hovorí otvorene vtedy, keď chce vláda odkrojiť ďalší kus ústavy a občianskych slobôd, keď potrebuje ďalšie argumenty na zahraničné vojenské intervencie.
Boja sa teda policajti ventilovať veci tak, ako sú, alebo ide o politickú korektnosť zhora?
Áno, boja sa, majú strach pred služobným postihom. Existuje niekoľko odvážnych, ktorí mali odvahu túto cenzúru prezentovať verejnosti; a sám som s niekoľkými policajtmi hovoril. Ide jednoznačne o politický náhubok.
Blíži sa čas mierových veľkonočných pochodov, ktoré sa konajú takmer v každom väčšom nemeckom meste a, samozrejme, hlavne pred americkými vojenskými základňami. Očakávate väčšiu účasť, výraznejšie policajné lustrácie atď.?
Ťažko povedať. Ľudia cítia, že názor občanov ich „reprezentantov“ nezaujíma, protesty skrátka politika úplne ignoruje. Čo sa vojnového harašenia na ruských hraniciach alebo na Blízkom východe týka, existuje aj tak iba jediná parlamentná sila, ktorá je proti: Die Linke. Zelení mutovali na partaj vojnových štváčov podľa hesla Už žiadna vojna… bez nás! a SPD sa už dávno stala nástrojom novej veľmocenskej politiky Nemecka. Protestujúci, a je jedno, či sú ich stovky, alebo desaťtisíce – ako napríklad v prípade TTIP –, sú úplne osamotení.
Poďme k nemeckej politike. Nenastane ešte pred voľbami „prebudenie zo Schultza“ alebo myslíte, že predsa len vyhrá?
Aj to si momentálne netrúfam povedať. Predvolebné prieskumy kolíšu podľa toho, kto za týmito „nezávislými“ štatistikami stojí. Faktom však je, že tí, ktorí nechcú Merkelovú, sú stredovo politicky korektní a ignorujú pozadie Schulzovej eurokariéry, môžu na jeho táraniny naletieť. Stranícke kongresy SPD čím ďalej, tým viac pripomínajú americké šou utápajúce sa vo vlne politického sebaukájania. Nedávna voľba Schulza za predsedu strany mu vyniesla 100 percent. Nepripomína vám to niečo? Také odporné a úbohé divadlo som ešte v BRD nezažil.
Žijeme v dobe internetu a sociálnych médií, keď sa čoraz viac stávame konzumentmi kvázi politických informácií. Pripomínam slová, ktoré raz predniesol Frank Zappa: Informácia ešte neznamená vedomosť. Dnes to platí stonásobne viac ako vtedy.
A trošku spestrenia na záver. Nemeckí Zelení by radi zaviedli do zákona o starostlivosti o prírodu – v súvislosti s veľkým úhynom vtáctva pre veterné elektrárne – zákaz zberu vtáčieho peria. Aj deti podľa nich nesmú chytať chrobáky a hmyz, aby im neublížili. Dobré, že? To už nemá Nemecko čo robiť?
Zelení predstavujú úplne unikátny príklad toho, ako sa zo Šavla stane Pavol a ako možno okrajovými problémami efektívne zakryť tie centrálne. Zelení sa stali jedným z ideologických pilierov globálneho kapitalizmu. Jednak ich totálne povrchným, primitívnym kozmopolitizmom, jednak tematicky tým, že spoluvytvárali politické prostredie pseudomorálneho diktátu politickej korektnosti. Takto fakticky neutralizovali sociálne otázky aj problém demontáže právneho štátu, zatiaľ čo vojenské násilie morálne povýšili na bežný prostriedok zahraničnej politiky. Priznám sa, že mám veľký problém hovoriť o politike Zelených bez vulgarizmov.
