Obama sa Rusku vyhrážal masívnym hakerským útokom. Generál Šándor otvorene o tom, na čo všetko sa musíme pripraviť

    0
    Generál Andor Šándor (Autor: Hans Štembera)

    Ak sa pozrieme na rok 2016, aké udalosti najviac hýbali svetovým dianím z hľadiska bezpečnosti?

    Svojím spôsobom je pozitívne, že sa darí eliminovať geografickú dimenziu a bojový potenciál Islamského štátu. Hoci ho nijako nepodceňujem. Keď sa pozrieme na jeho likvidáciu v Sýrii a Iraku, tak sa so zainteresovanými nekoordinuje, čo považujem za chybu. Iracké ozbrojené sily okrem špeciálnych neoslňujú svojím bojovým výkonom. Sýrska armáda je evidentne na konci s dychom. Potrebuje za každú cenu dobyť Aleppo a uvoľniť si ruky, aby mohla fungovať na ďalších územiach. Lebo obsadenie Palmýry Islamským štátom ukazuje, že ani ruské tajné služby nie sú schopné všetko kontrolovať. Takúto ofenzívu mali včas zachytiť. To, že Sýria nemá dostatok jednotiek k eliminácii Islamského štátu, je celkom evidentné. Predsa len ale Islamský štát začína oslabovať. Druhá vec je, že nám citeľne narástol počet teroristických útokov predovšetkým na území západnej Európy – v Belgicku, Francúzsku, Nemecku. Ukazuje sa, že sympatizantov Islamského štátu v rámci toho, čomu hovorím druhá dimenzia Islamského štátu – to znamená ideová dimenzia, ktorá sa šíri po svete – neubúda. Počet ľudí pripravených na džihád skôr rastie, než klesá. Bezpečnostné aparáty jednotlivých krajín s tým nie sú schopné adekvátne nakladať.

    Ďalej nám pokračuje islamizácia Turecka. Svetskému štátu, ako sme ho poznali ešte pred piatimi či siedmimi rokmi, už začína odzváňať. Turecko je podľa mňa, pokiaľ ide o celkovú bezpečnosť Európy, možno trošku významnejšie ako Rusko. Turecko drží kľúč k migrácii, ale aj k celkovej stabilite časti Blízkeho východu. Za negatívne považujem, že regionálne mocnosti na Blízkom východe – Saudská Arábia, Irán, Turecko – naďalej súperia o vplyv. Primárne o to, kto povedie islamský a arabský svet. Zároveň sa nám stále rozširujú príčiny sektárskeho násilia na Blízkom východe, to znamená toho už po stáročia trvajúceho sporu medzi šíitmi a sunnitmi, ktorý má veľmi často krvavú podobu. Nedarí sa nám tiež mierová obnova Afganistanu. Západné spoločenstvo už stálo v prepočte na súčasnú hodnotu peňazí viac ako Marshallov plán. Na konci Marshallovho plánu sme mali pevné ekonomické základy obnovy vojnou zničenej západnej Európy, kým v Afganistane máme všetko, len nie stabilizovaný štát, ktorý by mal centrálnu vládu spravujúcu veľkú časť územia. Produkcia ópia výrazne narastá a pestuje sa aj tam, kde sa predtým nepestovalo. Máme, samozrejme, ťažkosti aj so Severnou Kóreou a jej jadrovými ambíciami. Na Ďalekom východe a v Pacifiku je rad latentných sporov, ktoré skôr alebo neskôr vypuknú. A nepochybne má na bezpečnosť Európy pozitívny vplyv americký prezident Trump – a som prekvapený, prečo ho na to potrebujeme – a jeho vyhlásenie, že Európa sa nesmie viezť a že tí, ktorí nebudú platiť, nemôžu čakať bezpečnostné záruky Spojených štátov. Je to vážny signál, aby sa Európa zamyslela nad svojím príspevkom do Aliancie.

    Ďalej nám, bohužiaľ, pokračuje to, že na papieri dobre napísaná jednotná bezpečnostná zahraničná a obranná politika Európskej únie v praxi nefunguje, rovnako ako základný princíp solidarity. To, ako riešime predovšetkým migráciu, ohrozuje európske integračné procesy. Na rozdiel od radu euroskeptikov, ktorí volajú po odchode Českej republiky z Európskej únie, som presvedčený, že pre nás členstvo v EÚ nemá žiadnu alternatívu, hoci som si vedomý všetkých tých nedostatkov. Je jednoducho potrebné sa snažiť opravovať Európsku úniu zvnútra. Ťažko ju môžeme akokoľvek opravovať zvonku, keď nebudeme jej členmi. A už Bismarck hovoril, že kto ovláda českú kotlinu, je pánom Európy. V Európe dochádza k nebezpečnému trendu, keď pravidelné striedanie sociálnodemokratických a liberálnopravicových strán pri moci sa nám zadrháva. Začínajú nám k moci prichádzať jednotlivé zoskupenia na jedno alebo viac použití a volič odmieta starý establišment. To je niečo, čo bude v Európe čoraz viditeľnejšie. Aký to bude mať vplyv na koherentnosť a integritu Európskej únie, je otázkou. Mám trochu obavy, že to nebude dobré. Česká republika sa trošku pochlapila v tom, že sa začína viac zaoberať svojím bezpečnostným systémom. Ale že by sme mohli byť v tejto chvíli spokojní, to by bolo dosť naivné.

    V posledných dňoch prebieha mohutná ofenzíva proti Islamskému štátu. Dá sa predpokladať, že do niekoľkých mesiacov opustí veľké mestá, ako je Mosul. Kam sa jeho bojovníci presunú potom? Do Afganistanu, Líbye?

    No to je práve tá otázka. Myslím, že sa časť stiahne do púštneho územia. Tak ako kedysi, keď bol zabitý Abú Musa Zarkáwí – otec takzvaného Islamského štátu – sa stiahli do púšte, a potom vyšli von. Časť sa vráti späť na Kaukaz, nepochybne sa niektorí vrátia (a už sa vracajú) do Európy. Potom tu sú rozpadnuté štáty, ako je Líbya, Jemen. Otázka je, do akej miery sa podarí eliminovať Islamský štát na území Sýrie. Či Bašár Asad nebude kontrolovať len jej západnú časť a zvyšok zostane pod niečím vplyvom. Tých možností je viac. Tiež môže časť z nich prejsť do Afganistanu. Povedať, že budú mať jednu jedinú cieľovú destináciu, by bolo veľmi skresľujúce tvrdenie.

    Bojovníci ISIS pochádzajúci z Európy sa budú vracať naspäť (čiastočne sa to určite už deje). Bude tým oveľa viac ohrozená bezpečnostná situácia v Európe, hlavne teda tej západnej?

    To nepochybne. Niektorí môžu spolupracovať s políciou. Nie všetci, ktorí tam prišli, sa s tým stotožnili. Pre niektorých to bolo sklamanie. Niektorí budú zabití, iní uväznení. Stále tu ale bude relatívne silné podhubie ich samotných a ich sympatizantov, ktorí nám budú spôsobovať bezpečnostné problémy. Je to nezvládnuteľná migrácia – síce máme teraz balkánsku cestu zastavenú, ale je tu obrovský problém v Taliansku, kam prichádzajú migranti zo severnej Afriky, ktorí z 80 percent nemajú právo na azyl. Takže tu zostávajú. Z týchto ľudí, ktorí pôvodne sem prišli sa mať lepšie, sa nám môžu generovať ľudia, ktorí prijmú džihád a pôjdu medzi teroristické skupiny. Takíto ľudia, ktorí sem prišli s nejakou nádejou a vidinou, ktorú nedostali, môžu byť dobrým cieľom náboru k Islamskému štátu či akejkoľvek inej teroristickej skupine.

    Nového amerického prezidenta Donalda Trumpa ste už zmienili. Doterajší prezident Barack Obama tento týždeň vyhlásil, že údajné zasahovanie Ruska do amerických volieb formou hakerských útokov nezostane bez odozvy. Trump však ruské zasahovania spochybňuje. Ako vážne teda máme brať Obamove slová, keď už prezidentom veľmi dlho nebude?

    Som presvedčený, že Obamovo vyhlásenie je skôr politická vec, ktorá má svojím spôsobom odčiniť porážku demokratov v prezidentských voľbách. Je úplne evidentné a nepochybné, že Obama neurobí nič zásadné bez toho, aby to s Trumpom konzultoval. A Trump je známy tým, že chce viac narovnať vzťahy s Ruskom, a asi sa nedá čakať, že svoje volebné obdobie začne organizovaním nejakého masívneho hakerského útoku proti Rusku. To mi príde úplne kontraproduktívne a nedáva to logiku. Trump bude zhruba o mesiac inaugurovaný. Je veľmi málo pravdepodobné, že by Spojené štáty dovtedy niečo také zorganizovali.

    Dá sa za prezidenta Trumpa očakávať zlepšenie vzťahov USA a Ruska?

    Už len Trumpovo vyjadrenie, že najprv treba poraziť Islamský štát a potom bude riešiť ďalšie veci, pokiaľ ide o Blízky východ, ukazuje, že to bude trochu hrať do kariet Rusom. Že bude chcieť vzťahy s nimi nejako urovnať je zrejmé, otázka je, do akej miery. Ide však o to, či Rusko tento prejav Donalda Trumpa nebude brať ako slabosť, ale ako podanú ruku a budú hľadať spoločnú cestu k riešeniu konfliktov vo svete, ktorých je veľa a v ktorých účasť Ruska potrebujeme. Nie vo všetkých veciach s nami budú Rusi spolupracovať. Je evidentné, že sa nájdu veci, v ktorých s nami budú súperiť. Úplne rozhodujúce sa mi javí, aká bude ďalej politika Severoatlantickej aliancie, pokiaľ ide o vojenskú prítomnosť v Pobaltí, a predovšetkým v Poľsku. Za Obamovej administratívy sa počty amerických vojakov predovšetkým v týchto štyroch štátoch zvyšovali. To je niečo, čo Rusko nie je ochotné a pripravené prehrýzť. Ďalšou vecou je politika Spojených štátov voči Ukrajine – ako bude vyzerať. To sú záležitosti, ktoré budú Rusi veľmi starostlivo sledovať. Je otázkou, či je Donald Trump pripravený k nejakým ústupkom. Ak áno, tak aké budú veľké.

    Veľkým hráčom svetovej politiky je Čína. Donald Trump voči nej zatiaľ rozohral ostrú hru. Hovoril telefonicky s taiwanskou prezidentkou Cchaj Jing-wen, čo bol prvý takýto vysoký kontakt medzi oboma krajinami od roku 1979, a dokonca vyhlásil, že USA by sa nemuseli držať svojej dlhodobej pozície, že Taiwan je súčasťou Číny. Čo to znamená? Nehrozí zhoršenie vzťahov medzi USA a Čínou?

    Zatiaľ by som to videl v rovine v štýle prieskum bojom. Donald Trump testuje, kam bude môcť ísť. Chce od Číny veľa ústupkov. Pokiaľ má naplniť svoje ekonomické sľuby – to znamená vrátiť život do veľkých amerických miest, v ktorých sa vyrábala oceľ a firmy odišli do zahraničia, predovšetkým do Číny, kde je lacnejšia pracovná sila – bude musieť urobiť s Číňanmi nejaký obchod. Niečo im za to ponúknuť. Ako sa mu to podarí, to ja neviem. Dúfajme, že sa tá situácia nijako nevymkne kontrole, že by, nebodaj, hrozila vojenská konfrontácia. Nie je to v záujme ani jednej strany. Ale je zrejmé, že Donald Trump nechce vyzerať ako vazal v tom, či môže telefonovať s taiwanskou prezidentkou. Či ide o nejaký vopred vykalkulovaný výkrik alebo nejaký úlet, akých sa dopustil v predvolebnej kampani, to naozaj neviem. Musíme si ale tiež povedať, že všetko, čo Donald Trump dnes hovorí, bude konfrontované schvaľovacím procesom v Senáte, hoci je Senát aj Kongres väčšinovo republikánsky. O mnohých veciach tu bude ale musieť dennodenne vyjednávať a bojovať, zažil to aj Obama. Uvidíme, ako to bude vyzerať. Je ešte strašne skoro dávať nejaké kategorické stanoviská.

    - Reklama -