„Sú Vianoce súčasťou nášho života? Nie. Sú ňou vianočné stromčeky? Nie. Silvester? Nie. Preto musíme mládeži a našim blízkym pripomínať Korán,“ opisuje Schreiber svoju skúsenosť z kázne. Mešita zvonku nijako nevyniká, sídli totiž na prízemí obytného domu. „Jedinou ďalšou indíciou je, že do nej vchádzajú zarastení muži,“ píše.
Ako denník ďalej uvádza, ani ďalšia kázeň Schreibera príliš nepotešila. „Bola v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a všeobecne veľmi problematická. Tým najdôležitejším vždy bolo varovanie proti životu vo vnútri nemeckej spoločnosti, ako sa ňou nenechať pohltiť a ako zostať pevne medzi svojimi. Kazatelia hovorili, že nikto nemôže byť moslimom a zároveň demokratom. Zdôrazňovali rozdiely medzi moslimami a ostatnými, kresťanmi, jezídmi, neveriacimi. Niekedy to bolo len v náznakoch, inokedy úplne otvorene,“ hovorí Schreiber, ktorý pracuje pre verejnoprávnu televíziu ARD.
Niekdajší blízkovýchodný spravodajca sa do povedomia verejnosti zapísal aj svojou reláciou, v ktorej utečencom a migrantom z krajín Blízkeho východu a Afriky pomáhal začleniť sa do nemeckej spoločnosti. V arabčine s nemeckými titulkami vysvetľoval, ako funguje nemecká spoločnosť a aké má zákony.
Počas minulého roka sa potom spoznal s moslimami žijúcimi v Nemecku, a najmä spoznal fungovanie nemeckých mešít aj z iného, menej príjemného uhla.
Schreiber napríklad opisuje návštevu jednej z berlínskych mešít. Imám ich víta a vyzýva ostatných veriacich, aby sa s členmi štábu otvorene bavili. „Ste tu vítaní, u nás podporujeme otvorenosť a slobodnú výmenu názorov,“ hovorí po anglicky s pakistanským prízvukom.
Počas všeobecného príhovoru Schreiber listuje v jednej z kníh ležiacich na stole. Tá už má však úplne iný étos ako príhovor z kazateľnice. Kapitola nazvaná Viera a politika sa začína slovami: „Jediným tvorcom zákonov je Boh,“ a pokračuje tvrdením, „spoločnosť nie je založená na deklarácii ľudských práv.“ Demokratický systém nie je podľa Koránu prípustný a národy sú vraj „chorobou Západu“. Autor sa v kapitole pýta, či už konečne nenastal čas obrátiť sa k islamu a priviesť aj neveriacich do „kráľovstva Božieho“.
Výslovné výzvy k násiliu v mešitách, ktoré navštívil, nepočul. „Vedia veľmi dobre, kde sa končí hranica slobody slova a čo si ešte môžu dovoliť,“ popisoval svoje poznatky pre nemecký rozhlas Deutschlandradio Kultur. Činnosť mešít pritom nie je v Nemecku nijako regulovaná. Mešity nemajú povinnosť prihlásiť sa a nie je preto známe, koľko ich v krajine vôbec je a kde. Odhaduje sa, že ich môže byť okolo troch tisíc.
Nájsť mešitu preto často nie je jednoduché, typické kupoly a minarety majú len niektoré, píše denník. „Takých nie je zas toľko. Musel som sa preto pýtať moslimských kolegov, utečencov zo Sýrie a podobne, kam sa chodia modliť. Odpovedali vždy niečo v zmysle – no to musíš ísť tamto za Lidl a potom do tej budovy na prvé poschodie,“ hovorí Schreiber.
