Podľa novely Zákonníka práce by sa mali začať u nás od mája vyplácať zamestnancom podnikov a firiem príplatky za prácu v noci, počas sviatkov a víkendov. Táto zmena by sa mala dotknúť vyše trištvrte milióna zamestnancov. Zamestnávatelia to považujú za značný zásah do ekonomiky väčšiny podnikov. Ako to vidíte vy ako bývalý rezortný minister práce? Bude to vážny zásah?
V mojej viacročnej legislatívnej práci ešte na federálnej úrovni sme nazývali poslaneckú tvorbu práva ako „najlepšiu cestu do pekla“. Vstup do obsahu zákona je vysoko odborná záležitosť, ale vstúpiť do zákona kódexového typu, akým nesporne je Zákonník práce, má byť „posvätná“ záležitosť. Ak si pripomenieme slová básnika Ivana Kraska, malo by sa tak diať iba „vo dni sviatočné“. Zákonník práce bol od roku 2015 novelizovaný osemkrát, len v uplynulom roku sa tak stalo trikrát. Nie je to len prejav neúcty k základnému pracovnoprávnemu predpisu, ale je to tiež neúcta k jeho adresátom… Aj v tomto prípade vidieť, akou chybou bolo zrušenie špecializovaného postu podpredsedu vlády pre legislatívu a aká vládne až neúcta politikov ku kvalitnému právnemu poriadku.
V čom najmä sú „nástražné míny“ súčasnej novelizovanej základnej právnej normy pracovného práva?
Už v úvodných článkoch aktuálnej novely Zákonníka práce je právny problém, podľa ktorého zamestnávateľ nesmie pri uzatvorení pracovnej zmluvy so zamestnancom dohodnúť základnú zložku mzdy v nižšej sume, ako je suma základnej zložky mzdy, ktorú zverejnil v ponuke zamestnania podľa osobitného predpisu.
Podľa viacročne pôsobiacej právnej úpravy pracovnej zmluvy sa však v pracovnej zmluve neuzatvára dohoda o základnej zložke mzdy, ale podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy musí byť s dôsledkom neplatnosti dohoda o mzdových podmienkach, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
A v čom je teda hlavný problém takto koncipovanej právnej úpravy?
Takýto čiastkový prístup k odmeňovaniu za prácu formou poslaneckého návrhu je zásahom do zmluvnej podstaty pracovnoprávnych vzťahov.
Zverejnenie ponuky zamestnania nie je obligatórnou záležitosťou, nie je právnou povinnosťou zamestnávateľa, uvádzanie „sumy základnej zložky mzdy“ pri zverejňovaní ponuky zamestnania sa bude dať elegantne obísť aj vďaka úrovni a kvalite právnej úpravy. Mzdové podmienky vrátane sumy základnej zložky mzdy sú predmetom dohody s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Výška odmeny za vykonanú prácu je navyše v konkrétnom prípade osobné majetkové právo, teda nový právny „galimatiáš“ narazí aj na prichádzajúce nové princípy ochrany osobných údajov.
Ako teda vnímate rôzne tie príplatky, ktoré odsúhlasili poslanci?
Príplatky za prácu v noci, počas sviatkov a víkendov v novej poslaneckej právnej úprave sú výsledkom alibizmu ústavných orgánov, ktoré majú v tejto oblasti legislatívne kompetencie. Prijímať takéto závažné zmeny do ekonomických pomerov podnikania bez všeobecného konsenzu je v rozpore s princípmi sociálneho dialógu a sociálneho partnerstva.
Stratégie odmeňovania za prácu v podstate na Slovensku absentujú, zároveň sa zvyšuje regulatívne pôsobenie štátu na úkor kolektívneho vyjednávania.
Ste medzinárodne uznávaným odborníkom v oblasti pracovného práva. Netreba na takúto závažnú zmenu predsa len súhlas a kompromis troch strán, teda odborov, zamestnávateľov a vlády? U nás to bude prakticky bez súhlasu zamestnávateľov, ktorí s výškou príplatkov nesúhlasia. Je to v poriadku?
Ak sa nebudem vyjadrovať k politickej stránke veci, že sa využila poslanecká tvorba práva, obišli sa koaliční partneri, vláda a príslušné ministerstvo rezignovali na svoje kompetencie a nerešpektovali sa princípy sociálneho partnerstva, treba uviesť, že navrhovatelia predkladali so samostatným návrhom novely Zákonníka práce aj iný návrh noviel príslušného zákona o službách zamestnanosti ako samostatný návrh, ale zároveň navrhli ten istý zákon novelizovať aj v príslušnom článku V v návrhu noviel Zákonníka práce. To je doslova legislatívna rarita…
Prečo?
Podstata Zákonníka práce po roku 1989 je postavená na deregulácii právnej úpravy a na preferencii kolektívneho vyjednávania a kolektívnej zmluvy, ktoré majú upravovať výhodnejšie pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienok zamestnávania.
Stanoviská reprezentatívnych občianskych združení zamestnávateľov o tom, že „návrh skupiny poslancov bol predložený bez medzirezortného pripomienkového konania do Národnej rady SR bez akejkoľvek predchádzajúcej diskusie či presvedčivej sektorovej analýzy“, a o tom, že dôjde k zvyšovaniu nákladov zamestnávateľov jednostranným rozhodnutím bez akéhokoľvek posúdenia dosahu na ekonomickú situáciu jednotlivých odvetví, sú také, že to zamestnávatelia považujú „za absolútne nekoncepčné“.
Tento prístup je pozoruhodný aj tým, že poslanecký návrh obchádza nielen sociálnych partnerov, ale aj koaličných partnerov. To však už je vecou hodnotenia politikov.
Čo vám teda najviac chýba v prístupe k tejto právnej norme, okrem už spomenutých faktorov?
V celej problematike mi absentujú odborové prístupy, ktoré by sa mohli inšpirovať v Českej republike s koncepciou „konca lacnej práce“.
Aj Európska únia mlčky obchádza zjavnú diskrimináciu v odmeňovaní za prácu a z toho vyplývajúce multiplikačné príčiny a dôsledky nerovnomerného vývoja ceny práce v Európskom hospodárskom priestore.
Možno iba dúfať, že keď sa budú kvalitou na vnútornom trhu Európskej únie zbližovať pracie prostriedky a potraviny, dôjde na tom istom trhu po desaťročiach aj na zbližovanie ceny práce…
Ďalším veľkým problémom na našom pracovnom trhu je čierna práca. Najmä množstvo malých prevádzok či živnostníkov zamestnáva ľudí buď načierno, alebo platí iba minimálne odvody – teda z oveľa nižšej mzdy na papieri, ako je minimálna mzda – často je to zo sumy okolo 200 eur. Čo s tým?
V ostatnom čase sme si zvykli, že kompetentné ministerstvo rezignuje často na svoje ústavné funkcie, napríklad aj tým, že niektoré sociálne agendy sa dejú na ministerstve vnútra, že poslanecké návrhy zákonov obchádzajú medzirezortné rokovania.
V sociálnej pomoci chýba metodické naplnenie poslania sociálneho rezortu, chýba seriózna diskusia o dôchodkovej reforme.
V trhovej ekonomike, presviedčajú nás o tom skúsenosti z tradičných sociálnych štátov, má sociálny rezort, okrem iných, aj metodické poslanie a má plniť rolu tzv. sociálneho policajta.
Pri posilnení kontroly, dozoru, inšpekcie a ostatných foriem dohľadu by nemohli vznikať kauzy v sociálnej oblasti v zanedbávaní sociálnych kontrol, v nelegálnom zamestnávaní i v nelegálnej práci.
V čom by malo teda byť riešenie?
Náhodné kontroly nie sú riešením, vyžaduje sa však aj nový pohľad na samoreguláciu zamestnávateľského stavu, lebo malverzácie na trhu práce sú nielen proti slušnej práci a dôstojnej práci, ale i proti pravidlám konkurencie na trhu. Vzniká tak nelegálna komparatívna výhoda a nekalá súťaž pre časť konkurentov a znevýhodňovanie slušných podnikateľských subjektov.
Nakoľko čierna práca deformuje náš pracovný trh? Sú tieto „metódy“ mnohých zamestnávateľov už za hranicou trestných činov?
Už od čias rímskeho práva platí premisa, že všetci ľudia sú „slušní“ a iba časť ľudí je „neslušných“.
V čase prvotnej legislatívnej činnosti pracovného práva na začiatku transformácie sme uvažovali o tom, že úlohou štátu je v trhovej ekonomike vytvárať rovnaké podmienky pre každého, kto chce seriózne pracovať a podnikať.
Pri poruchách na trhu práce nejde iba o tento trh práce a zamestnanosti, ale deformuje sa trh ako celok.
Na to by sa mala koncentrovať pozornosť všetkých účastníkov trhu, nielen z aspektu štátu alebo samosprávy.
Podmienky na trhu práce určite zmení digitalizácia a využívanie informačných a komunikačných technológií.
Existuje analógia o tom, ako v prípade jednotlivcov absentuje ich gramotnosť vôbec, ale tiež absentuje ich počítačová gramotnosť, finančná gramotnosť a iné aj moderné formy gramotnosti.
Máme mnoho poznatkov, že „konečnou obeťou“ tzv. čiernej práce je predovšetkým samotný zamestnanec a najmä od neho závislé osoby.
Na Slovensku sa už dlhšie hovorí o tom, že tu máme nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, najmä v nosnom odvetví automobilového priemyslu, ale aj v elektrotechnickom priemysle. Je podľa vás v poriadku, že k nám prichádzajú vyplňovať túto medzeru pracovníci zo Srbska, Ukrajiny či Rumunska, ktorí sú ochotní pracovať aj za oveľa nižšie mzdy ako Slováci? Nedeformuje to náš pracovný trh a nenastavuje to potom pre Slovákov dumpingové platy?
Odpoviem protiotázkou, ako v ostatných desaťročiach na iných trhoch práce v Európskom hospodárskom priestore boli odmeňovaní naši spoluobčania? Tiež prečo sú automobilky na našom trhu vrátane trhu práce?
Európska únia nemôže mať z historického hľadiska voči postsocialistickým štátom čisté svedomie, pretože úplné uplatnenie voľného pohybu osôb na účely práce i podnikania bolo umožnené až po 1. máji 2004, teda po našom prijatí do Európskeho spoločenstva, dnes Európskej únie.
Pritom liberalizácia voľného pohybu rozhodujúcich ďalších výrobných faktorov sa na našich trhoch uplatňovala prakticky ihneď po páde Berlínskeho múru…
Diskriminácia v odmeňovaní za prácu je nezvládnutý problém aj vo vyspelých štátoch Európskej únie, napríklad tiež v rozdieloch odmeňovania za prácu podľa pohlavia.
Najmä od opozície zaznieva veľká kritika smerom k vláde za to, že poskytujeme veľké investičné stimuly na tvorbu pracovných miest, navyše v lokalite západného Slovenska, kde je najnižšia nezamestnanosť. Pomoc vo výške viac ako 10 miliónov má napríklad pre 5 spoločností zameraných na automobilový segment vytvoriť asi 1 147 nových pracovných miest. Sú to podľa vás systémové kroky?
Otázka má širšie súvislosti najmä v tom, že po roku 1993 sme rezignovali na kohézne politiky, uplatňované najmä vo vnútri štátu.
Zo strany „Bruselu“ sa kohézne a inkluzívne politiky orientovali na zmiernenie a odstránenie chudoby, ale aj na vyrovnávanie ekonomických a sociálnych rozdielov medzi regiónmi.
Vyrovnávacie opatrenia a motivačné opatrenia vlastnej produkcie boli iba „príštipkárske“ cez občasné návštevy vlády v regiónoch alebo cez „dedomrázovské“ sociálne balíčky.
Spomenie si niekto na federálne zákony o štátnom rozpočte zo socializmu, ktoré obsahovali kapitoly o finančných prostriedkoch na vyrovnávanie ekonomických rozdielov v prospech vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky?
No dnes už asi nie… Ale podobne automobilka v Nitre Jaguar Land Rover dostane štátnu pomoc vo výške asi pol miliardy eur, no už dnes je zrejmé, že tam akútne chýbajú kvalifikovaní pracovníci. Riešením má byť opäť pracovná sila z tretích krajín, na ktorú dokonca robí vláda nábor. Je správne, že z našich daní nebudeme podporovať Slovákov, ale cudzincov?
Musíme si stále viac zvykať na to, že občania Európskej únie a tiež Európskeho hospodárskeho priestoru (teda vrátane občanov Nórska, Lichtenštajnska, Islandu a Švajčiarskej konfederácie) majú/mali by mať s našimi občanmi na trhu práce rovnaké postavenie.
Na druhej strane, sú to občania tretích krajín, teda cudzinci, ktorých postavenie na trhu práce majú upravovať aj bilaterálne zmluvy o zamestnávaní na základe reciprocity.
Delenie na „Slovákov“ a cudzincov či občanov tzv. tretích krajín je potom nedokonalé a je v rozpore s koordináciou politiky zamestnanosti v Európskej únii.
Nechcem šíriť zlé správy, ale priemerne ekonomicky informovaný človek musí chápať, že montážne dielne nie sú na určitom území „na večné časy a nikdy inak“…
Ruka v ruke s nedostatkom pracovnej sily ide ale otázka využitia ľudí, ktorí sú u nás bez práce. Rezort práce proklamuje najnižšiu nezamestnanosť za ostatné roky oscilujúcu okolo hranice 6 percent. Sú podľa vás tieto čísla realistické?
V súvislosti s meraním nezamestnanosti pôsobí mnoho techník.
Treba uviesť východisko, ktoré vzniká v čase, keď na našom území začali naplno pôsobiť dôsledky tzv. šokovej terapie, teda začiatok roku 1991.
V apríli 1991 sme mali na Slovensku nezamestnaných asi 40-tisíc ľudí, ale v decembri toho istého roku to už bolo 300-tisíc nezamestnaných. Stačí si pripomenúť, ktorí „mesiáši“ boli vtedy pri moci, keď za osem mesiacov stratilo prácu 260-tisíc našich spoluobčanov.
Okrem súčasných nejasností v evidencii uchádzačov o zamestnanie na úradoch práce treba uviesť, že od roku 1995 pôsobil na našom území Národný úrad práce, ktorý bol ex lege verejnoprávnou inštitúciou.
To sú pomerne hrozivé údaje, o ktorých sa len málo u nás hovorilo. Čo vás ale v tejto oblasti politiky zamestnanosti najviac znepokojuje?
Som aj v súčasnosti zhrozený, ako nemenovaný ústavný činiteľ, ktorý by mal ako oko v hlave strážiť stav, že Sociálna poisťovňa je zo zákona verejnoprávnou inštitúciou (ktorej zákon zveril výkon sociálneho poistenia), pritom rád hovorí o „štátnej poisťovni“ alebo o „štátnych dôchodkoch“…
Národný úrad práce nemal zviazané ruky ako úrady práce, sociálnych vecí a rodiny v súčasnosti.
Stačí si preveriť, aké „kádre“ prevzali tieto úrady počas súčasnej vlády…
Pod vedením ministrov Kaníka a Mikloša došlo v minulosti k doslovnému znárodneniu Národného úradu práce, k zoštátneniu verejnoprávneho rozpočtu a jeho rozptýleniu na „flekovanie“ dier v rozpočte štátu.
Účelovo vybrané poistné z týchto čias sa mohlo aj účelovo použiť na odstránenie dôsledkov finančnej krízy…
Mal som na mysli skôr skutočnosť, že vláda a rezort práce deklarujú čísla registrovaných ľudí bez práce. No odborníci upozorňujú skôr na to, že toto číslo je preto také nízke, lebo ľudí, ktorí po pol roku podpory vypadnú z evidencie nezamestnaných, už ďalej na úradoch práce neregistrujú. Rovnako tam nie sú evidovaní dlhodobo nezamestnaní či tí, ktorí pracujú načierno u nás či v zahraničí. Kto zistí teda skutočnú mieru nezamestnanosti, ak je to tak?
Túto rozumnú otázku rozšírim o ďalšiu dimenziu.
Po roku 1998 sa zrušili tzv. náhradné doby sociálneho poistenia, podľa ktorých evidovaný uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade bol aj poistencom Sociálnej poisťovne na účely dôchodkového poistenia.
Ak si predstavíme desaťtisíce evidovaných uchádzačov o zamestnanie – dlhodobo nezamestnaných, ktorí si neplatili poistné na starobné poistenie, k tomu ak pripočítame státisíce neplatičov príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, ako aj neplatiacich – dobrovoľne nezamestnaných a samostatne zárobkovo činné osoby s platením poistného z minima vymeriavacieho základu, vyjde výsledok, že desaťtisíce občanov v produktívnom veku nemajú vôbec zabezpečované poistenie pre prípad staroby…
Toto je hrozivý údaj a ja ľutujem budúce vlády, na ktoré tento problém spadne, nehovoriac o tých občanoch, ktorí si dlhodobo poctivo platia poistné na starobné poistenie.
Pri odpovedi na položenú otázku stačí porovnať demografické údaje o osobách v produktívnom veku s údajmi o poistencoch v Sociálnej poisťovni…
To znie doslova katastroficky a žiadnych novinárov to akosi u nás netrápi, aby sa na to pýtali, prečo je to tak… Ale aké kroky by podľa vás bolo legislatívne potrebné prijať, aby sa disproporcie na našom pracovnom trhu podarilo odstrániť? Teda aby sme mohli motivovať a zamestnať predovšetkým našich ľudí a nehľadať riešenie v cudzincoch?
Politika i legislatíva sa často definujú mojou autorskou definíciou, že obidve ľudské správania sú veľmi často úpornou cestou k návratu vecí do pôvodného stavu.
Prvou cestou je zrušenie „molocha“, ktorým je straníckymi legitimáciami prešpikovaný systém úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ako i zriadenie skutočne verejnoprávnej inštitúcie pre služby zamestnanosti nezávislej od zmeny vlády s vlastným rozpočtom, oddeleným od štátneho rozpočtu.
Spojil by som tiež niekoľkých odborníkov na dôchodky a na sociálne záležitosti, ktorých nie je veľa a nie sú to ľudia dobre živení tzv. druhým dôchodkovým pilierom, na skutočné rozvinutie dôchodkových systémov a sociálnych systémov vrátane nielen rozdávania sociálnych socialistických balíčkov, ale aj na kreovanie novej koncepcie tvorby zdrojov do sociálnej sféry, zameraných nielen na vyčerpávanie a rozdávanie existujúcich sociálnych finančných zdrojov…
