Podľa Roberta Parryho je dnes už veľmi ťažké rozoznať, čo je v USA žurnalistika a čo už štátna propaganda, vzhľadom na spôsob, akým USA haní ruského prezidenta Putina v spojení s najnovším „korupčným“ škandálom.
„Nanešťastie, niektoré dôležité povinnosti žurnalistiky, ako napríklad pristupovať rovnakým spôsobom k porušovaniu ľudských práv aj k finančnej korupcii, sú už také pokazené požiadavkami vládnej propagandy – a kariérizmom mnohých pisárikov, že som okamžite podozrievavý, keď mainstreamové mediálne trúby prídu s nejakým senzačným príbehom o nejakom ´vopred určenom zloduchovi´,“ píše Parry.
Takáto žurnalistika je totiž len súčasťou postupu, ktorý predznamenáva ďalšiu „zmenu režimu“ a „farebnú revolúciu“, ktorú posvätia „demokraciu hlásajúce“ neziskové organizácie platené z peňazí prodemokratických inštitúcií alebo neoliberálov, ako je George Soros.
Jediné, čo z dokumentov o Putinovi vypýva je…
A práve najnovšie správy ukazujú, že sa pripravujú ďalšie zmeny režimov. Jedna taká visí nad Vladimirom Putinom, druhá potom nad bývalým brazílskym prezidentom Luizom Ináciom Lulom da Silvom. „Nové protiputinovské obvinenia – do sveta vykričané prostredníctvom britského denníka The Guardian a iných spravodajských webov – sú obzvlášť významné, lebo tie takzvané Panama Papers, ktoré údajne ukazujú jeho vinu v offshorových finančných procesoch, sa o ňom nikde výslovne nezmieňujú.“
Napríklad práve britský web The Guardian bol schopný o Putinovi napísať, že je do všetkého zapletený. Čo je však informácia, ktorá sa nezakladá na žiadnych zozbieraných dátach, iba domnienkach. Jediné, čo z uniknutých dokumentov o ruskom prezidentovi vyplýva, je, že sa v nich vôbec nespomína.
Pointa však tkvie v tom, že dnes už môžu obviniť z korupcie pre dosiahnutie svojich cieľov absolútne kohokoľvek, objektivita už totiž nie je žiadaná, dôležitejšia je samotná propaganda. Parry následne hovorí o dvoch rôznych štandardoch. Jedným sa hodnotí Západ, druhým tí, ktorí ohrozujú jeho monopol.
Diktátor v dizajnových okuliaroch
„Vezmite si napríklad bývalú ministerku zahraničia Hillary Clintonovú, ktorá dostávala milióny dolárov za prednášky od bohatých záujmových skupín, pre ktoré to bola dobrá stávka na to, že sa stane budúcim prezidentom USA,“ píše Parry. „A teraz si na chvíľu predstavte, že by Putin dostával milióny dolárov za krátke príhovory predtým, ako silné korporácie, banky a záujmové skupiny urobia obchod s Kremľom. V tomto prípade by išlo o jasný dôkaz jeho chamtivosti a korupcie.“
Parry sa potom vydáva do minulosti a na príklade Ronalda Reagana ukazuje, že vlastne stačí poukázať na akúkoľvek korupciu, aby sa dal obhájiť následný postup USA voči iným režimom. Reagan totiž označil prezidenta Nikaraguy Daniela Ortegu za „diktátora v dizajnových okuliaroch“, čím ho zhodil v očiach národa, a to aj napriek tomu, že jeho manželka Nancy Reaganová dostávala zadarmo šaty aj renovácie Bieleho domu z peňazí ropných firiem. V prípade bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča sa jeho sauna dostala na predné stránky The New York Times.
V oboch prípadoch eventuálne nasledovala zmena režimu a tiež v oboch prípadoch niekdajších vodcov krajín nahradila oveľa skorumpovanejšia elita. „Teraz sa ukrajinská vláda podporovaná USA topí v korupcii tak hlboko, že to vyvolalo ďalšiu politickú krízu.“ Okrem iného sa v Panama Papers spomína aj súčasný prezident Petro Porošenko, ale nevenuje sa mu ani zďaleka taká pozornosť ako Putinovi, o ktorom sa v nich nepíše.
A to sú podľa Parryho tie dvojaké štandardy, ktoré ničia nielen súčasnú žurnalistiku. Pokiaľ s vládou súhlasíte, jej prešľapy vo vašich očiach vyrieši len malá reforma, ak s ňou nesúhlasíte, treba sa jej zbaviť, zavrieť a zahodiť kľúč.
Jaresková urobila z tisícov milióny. Pre seba?
Ako príklad tohto sporného prístupu k informáciám uvádza ukrajinskú ministerku financií Natalie Jareskovú, ktorej poradcom sa stal aj Ivan Mikloš a v súčasnosti sa o ňom dokonca hovorí ako o jej nástupcovi. Jareskovú západné médiá vynášajú do nebies ako predstaviteľku vrcholného dobra. „Opísaná skutočnosť však ukazuje, že Jaresková prišla k ohromným peniazom prostredníctvom kontroly investičného fondu, ktorý je platený z peňazí amerických daňových poplatníkov a ktorého účelom bolo postaviť ukrajinskú ekonomiku znovu na nohy.“ Z pôvodného dohovoreného príjmu 150-tisíc dolárov ročne sa Jaresková machináciami dostala až na dvojmiliónové ročné zárobky. A všetko sa dá celkom jednoducho dohľadať. Napriek tomu z nej západné médiá robia (novú budúcu premiérku) a spasiteľku Ukrajiny.
Západné médiá tiež ignorujú skutočnosť, že na Ukrajine skutočne došlo k prevratu a nikto o tom nehovorí, aj keď existujú záznamy rozhovorov medzi americkou námestníčkou ministerstva zahraničia Victoriou Nulandovou a veľvyslancom na Ukrajine Geoffreyom Pyattom o tom, koho dosadiť k moci.
Korupcia ako zbraň propagandy má zároveň takú výhodu, že je uveriteľná. Väčšina populácie si totiž myslí, že vlády a ich predstavitelia ich okrádajú o peniaze, preto je jednoduché na niekoho ukázať prstom a povedať, že to robí práve on.
A to je jeden z dôvodov, prečo vláda USA vydáva ohromné peniaze na svoje vlastné „nezávislé“ prodemokratické organizácie, blogerov a autorov, ktorí potom hlásajú onen „nezávislý uhol pohľadu“, ktorý je však v prekvapivej zhode s oficiálnou režimovou rétorikou, čo vyzerá dôveryhodnejšie, než keby to publikovali iba mainstreamové médiá.
Súčasného vodcu nahradí…
Napríklad vládna organizácia USAID, ktorá na svojom webe hlása, že jej cieľom je „koniec extrémnej svetovej chudoby a umožnenie odolným, demokratickým spoločnostiam, aby si uvedomili svoj potenciál“, podľa Parryho vydáva ročne približne 40 miliónov dolárov na posilnenie vlastných mediálnych programov vo viac ako 30 krajinách.
Parry píše, že si musíme uvedomiť, že tí, ktorí na niečo upozorňujú, robia v konečnom dôsledku prinajmenšom to isté ako tí, na ktorých ukazujú. „Takže zatiaľ čo by sme sa mali pýtať na legitímne otázky o Putinovej ,korupcii‘ – či korupcii akéhokoľvek iného politického predstaviteľa, štandardy dôkazových materiálov by nemali byť nižšie len preto, že ho na Západe démonizujme. Mali by byť len jedny, nie dvoje.“
Keby však USA pokračovali vo svojej rétorike a propagande, a ako to zatiaľ bolo vždy predtým, výsledkom by mala byť zmena režimu, tentoraz v Rusku, pravdepodobne by potom nasledoval štandardný proces. Teda, že súčasného vodcu nahradí niekto oveľa horší.
„Putina by nahradil nejaký tvrdý konzervatívny nacionalista, ktorý by mohol vážne uvažovať o vypustení ruského jadrového arzenálu proti Západu, ak sa ten odhodlá zneuctiť matičku Rus. Pre mňa to nie je Putin, koho by sme sa mali báť; je to ten chlap, ktorý príde po ňom.“
autor: spa
