„Africká spoločnosť je na rozdiel od tej európskej – rovnostárskej – oveľa viac polarizovaná. Vládne v nej úzka, bohatá elita oproti ohromnej mase obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby, ,nožnice‘ sú tam veľmi široko otvorené. V Európe majú viac-menej všetci slušné bývanie, horšie či lepšie auto, chodia si na skromnejšie alebo nákladnejšie dovolenky. V Afrike však väčšinová spoločnosť rieši predovšetkým prístup k vode, k zdravotníctvu a vzdelaniu, to pre nich určite nie sú samozrejmé veci. Nie všetky africké štáty sú pritom chudobné, niektoré majú obrovské nerastné bohatstvo, takže by mohli dobre fungovať. Lenže spravodlivejšie prerozdeľovanie ziskov a demokracia tam jednoducho neexistujú. Preto sa mi zdá, že v súčasnosti, počas migračnej krízy, aj tieto bohatšie krajiny prenášajú svoje problémy a zodpovednosť na Európu namiesto toho, aby si ich vyriešili doma. Utečenci z Afriky tak väčšinou patria medzi tých ekonomických a často by nemuseli vôbec utekať, keby sa ich vlády viac snažili zaistiť im slušnejší a dôstojnejší život,“ informovala skúsená diplomatka, ktorá na čiernom kontinente prežila 14 rokov.
Podľa jej ďalších slov predstavovala migrácia v Afrike dosť prirodzený proces, s ohľadom na obdobia sucha aj ďalšie prírodné katastrofy, lenže prebiehala vnútri kontinentu, zvlášť v jeho západnej časti, kde majú jednotlivé štáty nastavené voľnejšie režimy prekračovania hraníc. Teraz, keď sa stal zo „sťahovania národov“ svetový fenomén, Afričan, ktorý sa dostane do Európy, si hneď chce so sebou zobrať čo najširší okruh svojich príbuzných a známych. Zložitá situácia nedávno nastala predovšetkým v „africkom rohu“, teda v Somálsku, Etiópii a Eritrei, kde jav El Niňo spôsobil extrémne suchá a dal do pohybu obrovské masy ľudí.
Afričania neemigrujú len do Európy, ale aj do arabských štátov
Súčasnou životnou realitou v Afrike je podľa spisovateľky Beranovej aj šíriaci sa islam. Sama to zažila v Keni, kde sa už začína rozpínať po celom území zo svojej tradičnej bašty na severe, v ktorej žije somálska menšina.
„Podľa rôznych teórií sa upínajú k islamu ľudia, ktorým toto náboženstvo dáva akýsi poriadok a nový zmysel. Je v ňom obsiahnutý aj určitý prvok rovnostárstva. Keď sa moslimovia hromadne modlia v mešite, len ťažko niekto zistí, ktorí sú chudobní a ktorí bohatí. Islam im zároveň sprístupňuje základné vzdelanie. Otázkou však je, akú má tá výučba vlastne kvalitu a či nevedie aj k fanatizmu. Ak by sa štát riadne staral o vzdelávanie svojich obyvateľov, tak by toto prípadné riziko odpadlo. Ja som v Keni už nezažila vyčíňanie aš-Šabábu (odnož al-Káidy), ale od takzvaných šiftov, ktorí sa usilovali o obnovenie myšlienky veľkého Somálska a posunutie (teda shift) hraníc Kene tak, aby sa severné kenské územia stali súčasťou Somálska. U nich sa postupom času tento politický podtext úplne vytratil a zvrhol sa len na lúpežné prepadnutia. Takže, summa summarum, v Keni sa stretnete s terorizmom odnoží al-Káidy, útokmi šiftov a aj s celkom veľkou miestnou kriminalitou, ale odmenou pre vás budú neskutočné zážitky v nádhernej prírode, s ktorou sa nestretnete inde na svete. Naopak, v Namíbii a Zimbabwe je stále oveľa viac rozšírené kresťanstvo,“ vysvetľovala klady a zápory života na africkom kontinente Zuzana Beranová.
Okrem toho vyvrátila u nás pomerne rozšírený názor, že Afričania migrujú predovšetkým do Európy. Podľa nej sa z krajín na juh od Nigérie sťahujú ľudia do Juhoafrickej republiky a na sever od Nigérie potom do vyspelých arabských krajín a do Európy. „Zvlášť Etiópčania migrujú do Saudskej Arábie, kde im však v poslednom čase uzavreli hranice a dokonca začali utečencov húfne vracať,“ doplnila ešte expertka na Afriku, ktorá si aj napriek všetkým negatívam čierny kontinent celoživotne zamilovala.
Zuzana Beranová, česká spisovateľka a diplomatka, ktorá sa preslávila predovšetkým životopisným románom o Joy Adamsonovej. Zdroj: Archív Z. Beranovej
Afriku sužuje aj AIDS a niektoré archaické zvyky
Na kvalite života v Afrike sa, bohužiaľ, v nedávnych rokoch negatívne podpísala aj katolícka cirkev, aj keď pôvodne s dobrým úmyslom. Najmä aktivity inak obľúbeného pápeža Jána Pavla II., ktorý brojil proti používaniu kondómov, pomohli lavínovito sa šíriacej nákaze AIDS.
„Monitorovala som jeden rozvojový projekt Českej republiky, ktorý pripravila organizácia s názvom Rozkoš bez rizika. So zdravotníkmi a lekármi sme jazdili so sanitkou po Zimbabwe a poskytovali sme osvetu a lieky ľuďom postihnutým vírusom HIV. To som jednoducho nechápala, keď tam pred našimi dverami stál kilometrový rad žien z jednej oblasti, ktoré sa aj často medzi sebou poznali. Ony nám to vysvetľovali tak, že ak by muža bez ochrany odmietli, tak ten by išiel len o dom ďalej. Pre ženy, zvlášť tie obrezané, býva sex často len výmenný tovar, pretože inak ich veľmi neuspokojuje. Muži si zase z epidémie nič nerobili, lebo, a to je typické zvlášť pre Afričanov, na to, čo priamo nevidia, jednoducho neveria. A sú ľahkomyseľní. Hovorili nám: ,Prečo by som to mal dostať práve ja?‘ Aj keď na AIDS zomrel jeho brat alebo sused. Situácia v Zimbabwe sa však v tomto smere mení k lepšiemu, lebo mladší ľudia sú už zodpovednejší a väčší dôraz na prevenciu kladú aj vládne inštitúcie. Tie už s tým totiž museli niečo urobiť, pretože im vymierali produktívne stredné generácie. A v Zimbabwe tak bolo pomerne častým javom, že malé deti vychovávali starí rodičia,“ spomínala Zuzana Beranová. Pre ňu je dosť nepochopiteľný aj barbarský zvyk – ženské obriezky či skôr mrzačenie ženských pohlavných orgánov, ktoré sú veľmi rozšírené najmä vo vidieckych oblastiach Afriky.
Zuzana sa potom na jednom takom „rituáli“ zúčastnila a skoro omdlela. „Je to mäsiarstvo, ktoré dnes navyše nemá žiadne logické opodstatnenie. Keď som sa ich pýtala, prečo to vlastne robia, tak mi len odpovedali, že to predsa vždy robili aj ich predkovia. Ja som sa snažila dohľadať nejaké historické súvislosti, ale bez väčšieho úspechu. Možno je to zvyk z éry sťahovania národov, aby ženy zostali mužom verné, ale, preboha, veď žijeme v 21. storočí! Možno to pramení aj z toho, že žena je v Afrike stále považovaná za tovar a obrezaná je teda čistá a lepšie predajná,“ komentovala jednu svoju nemilú skúsenosť česká diplomatka.
Čína v Afrike mohutne investuje, čo má aj svoje zápory
Aj keď Zuzana Beranová pôsobila v Afrike vždy v diplomatických službách, ani ona sa nevyhla otrasnému zážitku s prepadnutím. Traja členovia gangu, takzvaní čokoro guys, ju raz, keď si išla len pre noviny, hneď napadli a zvalili ju na chodník. Až potom ju okradli o pár drobných. Z ťažkého zranenia sa Zuzana liečila niekoľko týždňov.
„V Afrike neexistuje žiadne ,peniaze alebo život‘. Najprv vás zrazia na zem alebo zabijú a až potom zisťujú, čo máte vo vreckách. Život tam nemá pre väčšinu obyvateľov valnú cenu. Ak sa chcete cítiť naozaj bezpečne, je dobré dodržiavať bezpečnostné pravidlá, ako napríklad nechodiť v noci pešo. Z bezpečnostných pravidiel treba urobiť rutinu, čo človeku umožní, že si potom môže naplno užívať pobyt v týchto inšpiratívnych krajinách. Treba si zároveň zaistiť dom, postaviť okolo neho veľké múry s plotom, ktorý je napojený na elektrický prúd. Musíte sa ďalej pripojiť na alarm bezpečnostnej agentúry, ktorá vás stráži a v prípade napadnutia vášho domu má k dispozícii rýchle komando. Zamestnanci medzinárodných inštitúcií požadujú napríklad vybudovanie bezpečnostnej zamrežovanej zóny vo vnútri domu, teda v izbách, v ktorých sa najčastejšie zdržiavate. Na to si musíte zvyknúť a zrovnať si to v hlave, že to je daň za to, že môžete žiť v takej krásnej krajine,“ zamýšľala sa nad africkou bezpečnosťou Beranová.
Podľa jej názoru je najlepšou cestou, ako všeobecne podporiť lepšie životné podmienky v Afrike, zacieliť financie účelovo na jednotlivé skupiny ľudí a podporovať ich podnikanie. Aby boli takéto projekty trvalo udržateľné, treba do nich zapojiť čo najširšiu miestnu verejnosť. Napríklad Zuzana zo svojich skromnejších prostriedkov sponzorovala aktivity žien, ktoré začali chovať domáce zvieratá alebo sa venovali ručnej výrobe pletených výrobkov a boli v tom nakoniec úspešné.
Na ekonomické aktivity svetových veľmocí, zvlášť Číny, sa česká diplomatka zatiaľ díva trochu rezervovane. „Peking do afrických štátov mohutne expanduje, napríklad v Namíbii získal v jednom roku až 70 percent všetkých stavebných tendrov. Lenže ich realizácia býva často problematická a mnohokrát končí nekvalitnou prácou. Úvery, ktoré Číňania poskytujú, vyzerajú na prvý pohľad zaujímavo, pretože sa môžu splácať dlhšie, ale africké štáty sa nimi do budúcna zadlžujú. Navyše tam dnes už všade vidíte veľa Číňanov v ich tradičných slamených klobúkoch, ktorí tie projekty aj priamo stavajú. Prečo na rozdiel od iných zahraničných investorov nenechajú túto prácu radšej miestnym?“ divila sa česká diplomatka, ktorá pripomenula, že Afrika je kontinentom so schopnými a kvalifikovanými ľuďmi, ktorí sa snažia držať krok s dobou.
„Stretla som sa s mnohými veľmi talentovanými Afričanmi, ktorí zatiaľ nedostali príležitosť,“ doplnila Beranová. Podľa nej však treba aj zo strany Európanov zmeniť náhľad na Afriku a klásť dôraz na rovnocenné partnerstvo, čo môže pomôcť pri oživení ekonomickej a obchodnej spolupráce či pri zapojení tamojšieho súkromného sektora. Pre podnikateľov, ktorí sa neboja rizikovejšieho podnikania či kultúrnych odlišností, je podľa Beranovej Afrika stále kontinentom mnohých nepreskúmaných a nevyužitých príležitostí.
Mala za vzor Joy Adamsonovú, napísala o nej knihu, stretla sa aj s jej vrahom
Afriku si Zuzana Beranová zamilovala už od detstva po prečítaní slávneho románu Joy Adamsonovej o levici Elze. Zuzana pochádza aj z rovnakého mesta – z Opavy – a v detstve prechádzala na ceste do školy okolo domu, v ktorom sa svetoznáma ochrankyňa prírody narodila. Poznala jej životný príbeh a chcela sa stať, rovnako ako ona, spisovateľkou. A takisto žiť v Afrike. „Jedinou cestou, ako sa dať na dráhu spisovateľky, bolo v období môjho dospievania vyštudovať žurnalistiku a tú som absolvovala na Karlovej univerzite. Potom som sa usilovne snažila dostať do Afriky, do rovnakej krajiny ako Joy. Skúšala som rôzne cesty cez mimovládne organizácie, inštitúcie OSN, ale spočiatku bezúspešne. Ako jediným riešením a logickým vyústením bolo pre mňa prihlásiť sa na Diplomatickú akadémiu MZV ČR a pôsobiť v Afrike v diplomatických službách. To sa mi podarilo v roku 2001, keď som odišla do Kene ako konzulka,“ priblížila svoj životný príbeh publicistka Beranová.
Nádherná kenská príroda Zuzanu okamžite nadchla a bola Joy Adamsonovej veľmi vďačná za to, že vďaka nej si mohla splniť svoj detský sen. Aby jej vrátila ten pomyselný dlh, chcela osobnosť a zásluhy Joy viac spropagovať a znovu pripomenúť. „Všetci si v Keni mysleli, a bolo to aj v takom svetovom povedomí, že Joy bola Britka či Rakúšanka, lenže ja som im všetkým hovorila, že ona sa predsa narodila v Opave, teda na území dnešného Česka. O jej detstve nikto nič poriadne nevedel, takže som zašla na kenskú správu národných parkov a dohodla sa tam, že o Adamsonovcoch urobím výstavu, ktorá bude putovať po všetkých národných parkoch, ktoré založili. Akcia pod hlavičkou českej ambasády mala nakoniec veľký úspech, videlo ju okolo 130-tisíc ľudí. Počas nej za mnou začali chodiť aj pamätníci, ktorí Joy ešte osobne poznali, a rozprávali mi o nej rôzne historky, ktoré som si zapisovala a odkladala na neskôr, keď budem mať na písanie trochu viac času. To sa potom stalo v roku 2005, keď som sa vrátila do Česka a bolo mi po Afrike hrozne smutno,“ dodala ešte spisovateľka, ktorá okrem životopisu Joy s názvom Setkání se smrtí napísala ešte o Afrike ďalšie dve knižky – Všechny vůně Afriky a Poslední nosorožec.
Zuzana navštívila všetky miesta, kde Joy pôsobila, a dokonca sa prostredníctvom jedného kenského žurnalistu stretla vo väzení s vrahom svetoznámej ochrankyne prírody, ktorý si odpykáva doživotie. „Mám ešte dva takéto veľké sny. Chcela by som zorganizovať z Česka expedíciu po stopách Joy Adamsonovej, konkrétne po všetkých miestach, kde navrátila zvieratá do voľnej prírody. A tiež sa snažím vybudovať u nás pamätné miesto, kde by mala Joy svoju stálu expozíciu. V súčasnosti o tom diskutujem s vedením zoologickej záhrady vo Dvore Králové, kde by sa mohol vyčleniť priestor v pavilóne šeliem, ktorý by pripomínal aj slávny príbeh s levicou Elzou,“ dodala na záver celoživotná obdivovateľka čierneho kontinentu.
Joy Adamsonovej, ktorá sa takisto narodila v Opave (na snímke s legendárnou levicou Elzou), sa teraz Zuzana Beranová snaží zaistiť stálu výstavnú expozíciu v ČR. Zdroj: Archív Z. Beranovej
