„Zvíťazíme, pretože oni milujú život a my milujeme smrť!“ To sú slová Hasana Nasralláha, šéfa libanonského šiitského moslimského hnutia Hizballáh, ktoré je považované za teroristickú organizáciu. Ak má byť láska k smrti oproti láske k životu určujúcim faktorom stretu dvoch civilizácií, je dosť prirodzené, že Európan musí mať z toho strach. Kresťanské učenie oproti tomu ponúka jedno zo svojich prikázaní: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ (Mk 12, 29-31). Posudzujúc úplne protiklady tých dvoch postojov a zároveň doterajší vývoj ľudstva, tak sa nedá nič iné konštatovať, že zatiaľ žiadne náboženstvo nevyriešilo vnímanie a realizáciu pojmu ľudské porozumenie a ľudské spolucítenie. Aj trash metalová skupina Slayer má jeden z albumov, na ktorom sa každá pieseň dotýka náboženstva v modernej spoločnosti a označuje ho za hlavnú príčinu zla. Náboženstvo je strach, náboženstvo je nenávisť, náboženstvo je vojna, zaznieva v piesni Kult. Som presvedčený, že ani ten jediný Boh, ani Ježiš, ani Alah takto vnímané náboženstvo nechceli. To môže chcieť len človek, ktorý hľadí viac na seba ako na druhého človeka.
Keď som sa na jeseň v roku 2006 stretol s herečkou V. Jamnickou pri príležitosti jej skutočne úctyhodných rovných sto rokov, pripomenula mi slová z jednej zo svojich knižiek: „Každý máme nejaký osud a máloktorý je skutočne len dobrý od začiatku do konca.“ Tie slová síce vyplynuli z jej dlhoročných precíznych astrologických vedomostí, predsa len, posudzujúc dejiny ľudského bytia už počas niekoľkých tisícročí jeho existencie, musí vám prísť na um spochybňujúca otázka. Je skutočne náš život zakódovaný vo hviezdach, riadi ho Všemohúci alebo je to len sled na seba nadväzujúcich rozhodnutí jedincov? Dobrých a zlých. Ale sú to rozhodnutia konkrétnych ľudí. Už som spomínal Božie Desatoro. Viac ako dve tisícročia sa ním snaží kresťanská vierouka usmerniť správanie človeka. Piate prikázanie hovorí: Nezabiješ! Denne sme však zahlcovaní správami o zabíjaní. Prikázanie siedme: Nepokradneš! Koľko sa toho na vraj kresťanskom Slovensku za tie roky samostatnosti rozkradlo? Prikázanie ôsme: Neprerečieš krivého svedectva! O koľkých klamstvách ste sa už od našich politikov presvedčili? Egoizmus, sebectvo, chorobná túžba po moci, úsilie o nehorázny zisk na úkor druhého. Dve tisícročia sa tieto ľudské vlastnosti nemenia. Vnímame absenciu úprimného slova, priateľstva, lásky. F. M. Dostojevskij to pred viac ako sto rokmi vyjadril takto: „Kto nemá peniaze, je chudobný. Kto nemá priateľa, je chudobnejší, ale kto nemá srdce, je najchudobnejší.“
Prezident ukázal pravú tvár slovenskej politiky
A práve to vnímanie niektorých aspektov utečeneckej krízy cez srdce pripomenul poslancom v parlamente uplynulú stredu prezident A. Kiska. Oproti väčšine krajín Európskej únie sa Slovensko zaradilo postojom svojich politických elít medzi malú skupinu štátov, ktoré tvrdohlavým nesúhlasom k termínu „povinné kvóty“ úplne zabudli, že za tým úradníckym výrazom je človek, za číslami sú živé ľudské bytosti a objektívni posudzovatelia jeho slov musia súhlasiť s prezidentom, že „tento ľudský humanitárny rozmer, túto emóciu sme podcenili”. Exdiplomat a spisovateľ J. Banáš označuje prezidentove slová za stereotypnú lamentáciu a slovami „moja pripravenosť počúvať prezidenta je po tomto prejave opäť o čosi menšia“ podľa osvedčených zásad propagandy podprahovo podsúva postoj, že slovám A. Kisku netreba venovať pozornosť. Prezident však dáva verejnosti jasnú správu o stave slovenskej vládnej politiky. Tá si určite ani za svet už teraz neprizná, že porozumenie pre naše racionálne argumenty k utečeneckej kríze sme u väčšiny európskych lídrov stratili vo chvíli, keď po júnovom samite Slovensko ešte na základe dobrovoľnosti oznámilo „ústretový“ krok prijatie 100 utečencov, navyše ešte so selektívnym výberom, že pôjde len o kresťanov.
Ale A. Kiska ide ešte ďalej a upozorňuje verejnosť na vládne postoje v rámci nášho členstva v NATO. „Nemyslím, že je prezieravé podporovať vo verejnosti dojem, akoby to boli oni, a nie aj my. Ak relativizujeme alebo dokonca zatajujeme záväzky, ktoré sme dobrovoľne prijali,“ zdôraznil. Tieto prezidentove slová potvrdzujú aj okolnosti okolo schválenia veliteľského centra NATO, ktoré má byť v Bratislave vo vajnorských kasárňach. Ako čert kríža sa boja vládni predstavitelia vysloviť slovo základňa či hovoriť otvorene o tom, že toto logistické centrum má pomáhať pri koordinácii jednotiek rýchleho nasadenia Aliancie. Napríklad P. Macko, 2. zástupca náčelníka Generálneho štábu, ktorý bol v utorok 6. októbra hosťom relácie Správy, komentáre RTVS, hneď v prvej vete zdôraznil, že nejde ani o bojovú jednotku, ani o základňu. Ako by tie mali byť hriechom, hoci sme členskou krajinou NATO a z tohto pohľadu sú všetky naše vojenské priestory objektami Severoatlantickej aliancie. Darmo budú komentátori znevažovať prezidentove slová tým, že sa nevyzná v geopolitike (D. Daniš, Aktuality.sk), pravdou zostáva, že Slovensko síce zatiaľ stále plní záväzky vyplývajúce z členstva v Severoatlantickej aliancii, ale Ficove verbálne vystúpenia v podstate obviňujú partnerov v EÚ a NATO, že podporujú konflikty v krajinách, odkiaľ smerujú utečenci. Samotný premiér to odôvodňuje tým, že je predstaviteľom štátu, ktorá už má historicky dostatočné medzinárodno-politické ostrohy a on ako jej predstaviteľ má právo pomenúvať pravdu. Zabúda však dodať, že pri všetkých rozhodnutiach Aliancie (aj o bombardovaní Líbye), bol aj slovenský zástupca (minister alebo veľvyslanec). Na prvý pohľad hrdé postoje pred domácim publikom síce získavajú úspech a politické body, ale u zahraničných partnerov dôveru nevyvolávajú. A práve tá dôvera bude v najbližších mesiacoch dôležitá.
Slovo Brusel sa stáva pomaly nadávkou
Za pár dní 19. októbra si Európska únia pripomenie dohodu lídrov na zmluve (dostala potom názov podľa hlavného mesta Portugalska Lisabonu, kde ju 13. decembra lídri podpísali), ktorú sa podarilo dosiahnuť v roku 2007 po dvojročnom patovom stave v integrácii Európy, ktorý bol spôsobený francúzskym a holandským NIE v referendách k navrhnutej európskej ústave. Vtedajší taliansky premiér R. Prodi veľmi presne odhadol, čo sa vlastne udialo, keď zdôraznil, že Európa neprijatím ústavy stratila spoločného ducha. „Nikdy som s takou bolestivou jasnosťou nevnímal existenciu dvoch Európ: na jednej strane väčšinu, ktorá verí a chce ísť dopredu, a druhú stranu, ktorá presadzuje obmedzenie úlohy EÚ ako svoj národný politický záujem,” opísal R. Prodi svoje dojmy. Kritizoval predovšetkým tvrdohlavosť tých krajín, ktoré odmietli myšlienku spoločnej hymny a vlajky, ako dôležitých emocionálnych aspektov európskeho občianstva, a viedli boj proti Charte základných práv EÚ. „Zaťatosť, s ktorou niektoré vlády negujú akýkoľvek emocionálny aspekt Európy, ma zranila,” reagoval Prodi. A ak niektorí politici v súčasnosti kritizujú úniu (mysliac tým Brusel) za nezvládnutie súčasnej utečeneckej krízy, mali by sa vrátiť k neochote jednotlivých krajín vzdať sa pred takmer desaťročím kompetencií. Viem si predstaviť, že keby pred tými rokmi sa objavili návrhy na obmedzenie pohybu, na vyššie výdavky pre armádu a jej posilnenie, na viac financií do utečeneckých táborov, tak tí, čo teraz vykrikujú, že únia nič neurobila, by vyčítali, prečo sa európske peniaze míňajú niekde v Turecku.
Problémom integrácie je, keď niekto očakáva, že únia vyrieši nejaký problém, ale nikto nechce dať tej únii právomoci. Schengenský priestor bez hraničných priechodov sa síce rozšíril o ďalšie krajiny (medzi nimi bolo aj Slovensko), o niečo menej sa zvýšil aj počet krajín s jednotnou európskou menou (medzi nimi aj Slovensko), ale aj okolnosti okolo Lisabonskej zmluvy, ďalšie roky odvtedy a aj správanie sa krajín v tomto roku počas gréckej a utečeneckej krízy ukázali, že politické zjednotenie tak rôznorodých krajín bude s najväčšou pravdepodobnosťou nemožné. Napokon vzťahu slovenských politikov a časti verejnosti k únii nastavil zrkadlo A. Kiska: „S výnimkou slávnostných príležitostí nevieme u nás v každodennej politickej diskusii povedať o Európskej únii pomaly jediné priaznivé slovo. Slovo Brusel je pomaly v domácej politickej diskusii už iba nadávkou a bruselskej byrokracii sa pripisujú aj rozhodnutia, ktoré v skutočnosti robia predstavitelia vlád členských štátov, vrátane tých našich.“
Žalostná práca médií, Kaliňák hviezdil
Mnohí analytici sa zhodujú, že utečenecká kríza píše nové dejiny Európy. Elektronické médiá na Slovensku však zostávajú vo svojom klišé iba mapovania, ale nie vysvetľovania udalostí. Jedinú svetlú výnimku som zaznamenal v piatkových (9.10.) Správach RTVS, v ktorých odvysielali reportáž Z. Hanzelovej o uplatnení utečencov na nemeckom trhu práce. Aj fakt, ako v televíznych a rozhlasových médiách vnímali apel prezidenta A. Kisku, mi nedáva žiadny optimizmus, ako bude vyzerať situácia pred voľbami, ktoré pre dianie v Európe určia aj charakter Slovenska. V Rádiožurnále RTVS nepovažovali prezidentovo vystúpenie ani medzi tri hlavné udalosti dňa a neocitlo sa medzi hedlajnami, samotnú reportáž zaradili až na začiatku 11. minúty, v headlinoch to modesa neocitol vôbec a moderátor vôbec neupozornil, že téme sa bude venovať aj nasledujúca relácia K veci, v ktorej bol hosťom M. Címer z Inštitútu politológie v Prešove. Moderátor J. Barborák pritom koncentroval pozornosť najmä na časový aspekt vystúpenia, či neprišlo neskoro (tento moment akcentoval v troch otázkach), ale bokom jeho záujmu ostali upozornenia A. Kisku o vnímaní Bruselu a NATO politickými elitami u nás a nevšimol si ani kontext prezidentovho vystúpenia so slovami lídrov najsilnejších krajín Nemecka a Francúzska o ďalšom vývoji v Európe.
Vážnosť slov A. Kisku nevnímal šéfredaktor a vedúci vydania ani v televíznych Správach RTVS, tam bol spot zaradený v 11. minúte. v TN Markíza to bolo v 16. minúte až po reklamnom brejku, v Novinách TV JOJ dokonca až v 25. minúte. Moderátor P. Bielik vo svojej Téme dňa na TA3 síce pomenoval prezidentovo vystúpenie „najdôležitejšou udalosťou dňa“, ale nedal priestor analýze. Televízia odvysielala zostrih v trvaní 11,30 min. a za ním záznam brífingu ministra vnútra R. Kaliňáka pred skupinou asi 15 novinárov. Ten trval 12,25 min. Ten brífing bol dosť charakteristický pre stav médií a politiky na Slovensku. Na jednej strane mladí novinári, ktorí pri svojich nedostatočných skúsenostiach ťažko zvládajú Kaliňákovu skvelú schopnosť odpovedať tým donutilovským štýlom: Pýtajte sa, na čo chcete, na čo chcem, vám odpoviem! A to, akú minister vnútra prikladal vážnosť prezidentovým slovám, ukázala situácia po skončení brífingu, ktorú zaznamenala kamera TV JOJ. Hneď sa rozbehol medzi skupinu študentov, ktorí boli vo vestibule parlamentu a rozžiarenú tvár ponúkal na selfie. Kde tam starosť o postavenie Slovenska v Európe. Však téma utečenci bola darom, ktorý pri neschopnosti opozície, podľa všetkého prinesie v marcových voľbách súčasnej vládnej strane opätovne možnosť vytvoriť kabinet samostatne. Aspoň najnovší prieskum MVK s výsledkom možných 76 mandátov to naznačil.
Obraz Slovenska sa zmenil, nejde o maličkosť
Lídri dvoch najväčších štátov Nemecka a Francúzska, kancelárka A. Merkelová a prezident F. Hollande tento týždeň v europarlamente zdôraznili nutnosť vyššej integrácie krajín v rámci Európskej únie. Vrátili sa tým vlastne do obdobia diskusií o ústavnej zmluve a neskôr o Lisabonskej zmluve. „Nepotrebujeme menej Európy, ale viac Európy. Európa sa musí posilniť, inak budeme sledovať jej koniec,“ vyhlásil francúzsky prezident. Aj v kontexte slov obidvoch štátnikov o nutnosti vyššej integrácie je dôležité, ako bude vnímané Slovensko. Minister zahraničných vecí M. Lajčák v súvislosti s postojom našej vlády ku kvótam a žalobe pre väčšinové hlasovanie na Rade ministrov síce zdôrazňuje, že „nie sme a ani nebudeme v izolácii, ani nám to nehrozí“, ale sú to len chlácholiace slová diplomata. Český minister obrany M. Stropnický na možnosť rovnakého postoja českej vlády poznamenal, že „nám ale ide o to neocitnúť sa v totálnej izolácii, my potom nepresadíme nič“. Ešte viac o vnímaní Slovenska naznačil postoj A. Merkelovej vo vystúpení pred europoslancami frakcie ľudovcov. “Robí ma to trochu smutnou, že presne tí, ktorí sa môžu považovať za šťastných, že sa mohli dožiť konca studenej vojny, si teraz myslia, že môžu zostať úplne mimo určitého globálneho vývoja,” uviedla. R. Fica menovite nespomenula, narážala však na jeho striktné odmietanie utečencov a žalobu proti kvótam o prerozdelení migrantov. “Odmietnutie utečencov, ako principiálna vec, je nebezpečné pre Európu. Ak niekto hovorí: nebudem prijímať moslimov, tak potom musím povedať, že toto nie je na vyjednávanie,“ zdôraznila nemecká kancelárka. Z toho je jasné, ako je cez správanie sa nášho premiéra aktuálne Slovensko vnímané.
Upozornil na to aj francúzsky historik a politológ J. Rupnik: „A pokiaľ politici – a myslím si, že pán Fico tam smeruje – naznačia, že Únia = neistota, potom sa, samozrejme, posilní trend, ktorý vidíme vo viacerých krajinách a ktorý zosilňuje a hovorí: Pokiaľ je možnosť buď hranica, alebo strata kontroly, tak hovoria, „zavedieme znova hranice“. A pokiaľ by EÚ znamenala nielen výhody, teda voľný pohyb, transfer rôznej finančnej podpory a iných výhod, ale zrazu to bude znamenať aj neistotu, potom nie je vylúčené, že aj v strednej a vo východnej Európe sa posilní protieurópsky smer.“ V slovenskom vnímaní by sa to posledné slovo dalo napísať aj veľkými písmenami – SMER. A keď si uvedomíte vystúpenia predsedu Výboru NR pre európske záležitosti Ľ. Blahu, tak sa trend proti únii zmení na istotu. Pri svojom videní sveta, že za všetko zlo smú USA a Západ (aké marxistické) a ich zasahovanie do dejinných udalostí v rámci arabskej jari, by si mal pán poslanec teraz uvedomiť, kto dostal tohtoročnú Nobelovu cenu za mier. Štyri tuniské občianske organizácie, ktoré sa zaslúžili o to, že sa v tejto krajine občianska vojna nezrodila. Keby bol sýrsky prezident ochotný rokovať s opozíciou a nezačal do protestujúcich ľudí strieľať, tiež by v Sýrii mohlo byť pokračovanie vývoja podobné tomu, ktoré je v Tunisku a zo Sýrie by neutekali milióny ľudí.
Aj obhajoba lídra strany SMER-SD R. Fica pred poslancami frakcie socialistov, že nikdy nevyslovil slová, že „Slovensko je pre Slovákov a nie pre menšiny“, je pravdou iba napoly. Nevyslovil ich totiž v súvislosti s utečencami a nevyslovil ich presne v tom znení. Ale keď si na webovej stránke vlády v zozname vystúpení R. Fica nájdete 26. február 2013, tak na konferencii Matice slovenskej v Martine pri príležitosti 150. výročia jej vzniku zazneli z jeho úst tieto slová: „Náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ.“ Nebudem čitateľom podsúvať svoj názor, či tie dve vety znamenajú významovo to isté, nechám to na posúdenie každému.
Miluj blížneho svojho, či chrániť svoju kožu?
Ak si teda naplno uvedomíme Hollandove slová o potrebe silnejšej Európy, Merkelovej výhradu k stredoeurópskym politikom (najviac to bolo o Orbánovi a Ficovi) o nepochopení globálneho vývoja a solitérske postoje Maďarska a Slovenska (naši južní susedia sa rozhodli pridať k žalobe za väčšinové rozhodnutie o kvótach), tak hrdé presvedčenie našich vládnych politikov (ale aj podstatnej časti opozície), že nikto nevyvracia naše argumenty, sú v danej chvíli neprimeranou hrdosťou a môžu nás vyčleniť z pohybu, ktorý podľa všetkého v Európe vznikne. Áno, buďme hrdí, že sa nám ekonomicky darí, pritom by sme však mali pamätať, že je to v značnej miere aj zásluhou eurofondov a myslieť na upozornenie prezidenta, že „Európska únia nie je bankomat“. Hrdí Slováci môžeme byť, ale naša hrdosť by nemala mať mieru nadutosti, ale uvedomenia si siločiar súčasnej geopolitiky a tým mať na pamäti to, čo zdôraznil A. Kiska, že „životným záujmom Slovenska mať skutočných priateľov a spojencov“. Dobrý štátnik malej krajiny by si mal uvedomovať, že „nad všetkými zmluvnými vzťahmi, nad zapísanými a podpísanými garanciami, to je schopnosť porozumieť vážnosti chvíle“. A utečenecká kríza sa stala nepochybne takou vážnou chvíľou pre ďalší vývoj vzťahov v Európe, ale aj pre to, ako sa bude charakterovo vyvíjať občianstvo v jednotlivých európskych krajinách. Iniciátori slovenskej iniciatívy Za ľudskosť akoby jej obsah zúžili tiež iba na financie, ktoré im na humanitárne aktivity na stretnutí sľúbil premiér R. Fico. Domnievam sa však, že mnohí signatári iniciatívy nevnímali výzvu vláde, „aby ihneď podnikla kroky, ktoré pomôžu zmierniť bremeno krajinám, ktoré sú najviac vystavené utečeneckej vlne“, len ako výzvu k tomu, že solidárnosť je iba materiálna či personálna výpomoc, ale že solidárnosť treba vidieť najmä v tom, že odmietajúc povinné kvóty sme schopní rovnakým dychom povedať: Prijmeme viac, ako určujú tie čísla. Slovenskej politike a občianstvu nastavila jasné zrkadlo M. Vášáryová: „Deti sa na nás dívajú a vidia, že všetky tie rečičky o tom, že máme milovať blížneho ako seba samého a že máme byť pohostinní, že to všetko neplatí. Že platí len jediné a to je chrániť si len svoju kožu a vykašľať sa na ostatných.“ To je momentálne väčšinový charakter Slovenska a presne to dostáva Slovensko na križovatku v európskom vývoji.
