KOMENTÁR Ľudovíta Kaníka pre PL: Rok 2017. Zvrat a rast alebo pokračovanie úpadku?

    0
    Ľudovít Kaník (Autor: TASR)

    Marcové voľby znamenali definitívny zánik SDKÚ, vypadnutie KDH z parlamentu a otvorenú kolaboráciu Mosta-Híd so Smerom, ktorý vždy, od svojho založenia, stál na druhej strane barikády. Pre dovtedajšie stredopravé strany to bolo zavŕšenie rozpadu, pre Smer, ako monopolného predstaviteľa ľavice, začiatok zjavného a viditeľného úpadku a postupnej straty vplyvu.

    Tieto zmeny zapadajú do zmien, ktoré prebiehajú v celom západnom svete. Politická scéna, tak ako sme ju poznali, sa mení a otriasa v základoch. Dlhodobé neriešenie podstaty mnohých problémov, maskovanie problému samotného, čo sa začalo úplne nesprávne nazývať politickou korektnosťou, viedlo k postupnéj strate dôvery v existujúce a zavedené politické strany a zoskupenia. A s tým nastupuje postupná strata dôvery v politický systém ako taký, v demokraciu. Tieto nálady, samozrejme, otvárajú cestu pre nástup antisystémových politikov a strán s rôznym stupňom deštrukčného založenia.

    Vráťme sa však na Slovensko. Vládne mu podivne nakombinovaná koalícia. Opozícia je rozbitá ideovo aj názorovo, a taká nesúrodá, že nie je ani náhodou alternatívou na vládnutie, ktorá by čakala na svoju príležitosť uchopiť moc. To je síce pre vládu výborné, lebo sa naozaj nemusí obávať hrozby zo strany opozície. Zároveň to však znamená, že nevidno žiadne svetlo na konci tunela, že nie je momentálne žiadna reálna nádej, že sa to, čo dnes vládne, môže zmeniť. Že to môže byť nahradené inou, slušnejšou a kompetetnejšou vládou.

    Napriek tomu, že to je až do očí bijúca realita, stále si ju drvivá väčšina neľavicových voličov odmieta uvedomiť. Voličské tábory jednotlivých strán napravo od stredu, a teraz sa už budem zaoberať len demokratickými typmi strán, sa vymedzujú hlavne voči sebe. Nezriedka na seba útočia, niektorí považujú priam za úspech to, že SDKÚ de facto neexistuje a KDH je mimo parlamentu. A keď už nemôžu útočiť na seba, vždy sa nájdu takí, ktorí si radi poutierajú topánky o Dzurindu, Radičovú či Mikloša s pocitom, akí sú skvelí. Nechápu a nechcú pochopiť, že nie rozdiely, ale to, čo je spoločné, je dôležité. Keď sa to nezmení a nedôjde k precitnutiu, ľahko sa zobudíme do úplne iného sveta. A určite nebude lepší, ale naopak.

    Dá sa s tým vôbec niečo robiť? Začínajúci rok 2017 môže byť rozhodujúci pre politickú situáciu na Slovensku a veľmi dôležitý pre budúcnosť Slovenska.

    Pokračovanie súčasného trendu, ktorý som popísal, znamená pokračovanie súčasného zloženia vlády s malými obmenami v obsadení a v žiadnych obmenách, čo sa týka spôsobov vládnutia na veľmi dlhé obdobie presahujúce rok 2020. To bude vyvolávať a posilňovať frustráciu, sklamanie a dezilúziu ľudí dúfajúcich a veriacich v zmenu a bude to posilňovať a zväčšovať tábor populistických, antisystémových a deštrukčných strán. Pretože ľúdia už budú chcieť akúkoľvek zmenu, len aby sa zbavili toho, čo ich štve a čo existujúca opozícia dokáže iba skritizovať, ale nedokáže to zmeniť. A tak demokracia začne zabíjať samu seba. Vydláždi cestu vo voľbách tým, čo ňou pohŕdajú a prinajlepšom ju považujú za zbytočné liberálne, západniarske zlo, ktoré nepotrebujeme.

    Dá sa to zastaviť jediným spôsobom. Tak, že vznikne, že sa vytvorí sila, ktorá má ambíciu a chuť vyhrať voľby. Ktorá má na to reálnu šancu a zároveň stojí na princípoch demokracie a slobody.

    Ak ale teraz niekto čaká, že začnem maľovať víziu nejakej novej, nepoškvrnenej strany, ktorá sa s nejakým novým lídrom, priam mesiášom, zjaví a spasí nás, bude sklamaný. Nič také nie je a nebude. Anjeli sú na nebesiach, tu sú len ľudia z mäsa a kostí, chybujúci, ale aj snažiaci sa a niekedy aj nachádzajúci správnu cestu. Je ich tu dosť. Len musia konať spoločne a ťahať za jeden koniec povrazu.

    Musia zabudnúť na vzájomnú rivalitu, delenie sa na starých a nových, vyčítanie si, vydeľovanie sa. Lebo vyhrať voľby znamená pri našom systéme a rozložení sil získať asi 30 % hlasov. To nebude mať samostatne ani SaS, čo ako je teraz na svoje preferencie teraz hrdé, ani OĽaNO, ktoré by odhalilo aj 10 ďalších vládnych megaškandálov a demonštrovalo pred Bonaparte aj kazdý deň, a ani KDH, hoc sa aj veľmi teší, ako hrdo drží vlajku a že už preliezlo cez hranicu zvoliteľnosti. Nečakajme to naivne ani od nových subjektov. Či to už bude Toska, alebo stredoľavé Progresívne Slovensko. Nebudú to ani Demokrati Slovenska či iná mimoparlamentná strana. Ani Kiska nepríde zachraňovať znesvárenú politickú scénu. Žiadne takéto zázraky sa neudejú. A kto na ne bude čakať, bude veľmi sklamaný. Vládu zostaví ten, kto bude mať zhruba 30 % hlasov. Ten rozhodne, aká tá vláda bude, a kto v nej bude.

    Riešenie je triviálne až prízemné, ale pragmatické a jediné správne, ak máme z ríše snov a utópií zostúpiť na pevnú zem, do krutej reality života. Je to spojenie síl a spoločný predvolebný postup rozumných a konštruktívnych, ktorých viac vecí spája, ako rozdeľuje, ktorí si vážia demokraciu a slobodu, vedia pre jej obranu a zachovanie za ňu bojovať, ale aj s pokorou robiť kompromisy v záujme spoločného cieľa.

    Tým spoločným cieľom má byť víťazstvo vo voľbách ako prostriedok na zmenu vlády. Tak, aby vznikla vláda lepšia, kompetentnejšia a neskorumpovaná, ktorá bude strážiť a chrániť demokraciu, slobodu a bezpečie občanov Slovenska a zlepšovať ich životné podmienky. A na dosiahnutie víťazstva sa treba spojiť. Ak si neviete ani predstaviť, ako sa môže dohodnúť SaS s KDH, s OĽaNO, s Demokratmi Slovenska, s Toskou či s Progresívnym Slovenskom, tak si potom neviete (v reáli, nie v utopických snoch) predstaviť, že tu nebude niekoľko ďalších volebných období vládnuť SMER so SNS, ktorí si len prehadzujú opraty a priberajú a kupujú si podľa potreby ochotných slúžiacich, aby im pomohli udržať moc.

    Takýto projekt, projekt inej cesty tu už bol a uspel. SDK, Slovenská demokratická koalícia, ktorá  spojila konzervatívcov s liberálmi a občianskymi demokratmi, so zelenými, aj so sociálnymi demokratmi. Napriek tomu, že vtedy bol Mečiar preferenčne silnejší, ako je dnes Fico, SDK uspela. Vďaka spojeniu síl. Zostavila vládu a vytiahla Slovensko z izolácie a čiernej diery, do ktorej sa prepadalo. Áno, je pravda, že osobné ambície a spory spôsobili postupný rozpad tohto projektu. Ale až potom, ako sa podarilo uskutočniť zásadný obrat a pozitívny zvrat v dejinách Slovenska.

    Za rozpad tohto projektu, aj keď to bol projekt pre Slovensko úspešný, platíme dodnes. Nič ho už nenahradilo a aj preto čelíme tým problémom, o ktorých hovorím. Ľudia robia chyby, ale tiež majú schopnosť poučiť sa na chybách, ktoré sa stali. Svojich alebo tých druhých. Zoberme si poučenie. Spojenie síl vedie k úspechu a víťazstvu. Sváry, často zbytočné, malicherné a sebecké vedú k oslabeniu a nakoniec k porážke. Aj tých, ktorí ich vyvolali. Neopakujme ich, ale zopakujme to, čo je úspešné. Spoločný postup, spojenie síl. Privedie nás to k úspechu a víťazstvu. A to je to, čo od nás voliči očakávajú.  

    - Reklama -