Na úvod možno trochu taká historická otázka, čo viedlo k tomu, aby sa Severná Kórea stala tým, čím je dnes, teda jedným z najtvrdších diktátorských režimov moderného sveta?
Musíme to vnímať najmä v kontexte ukončenia 2. svetovej vojny a rozdelenia vplyvu na Kórejskom polostrove, kde v tom čase vznikla Južná Kórea pod vplyvom Spojených štátov a Severná Kórea pod vplyvom Číny, ako to vlastne pretrváva dodnes. Celý princíp konfliktu spočíva v regionálnom súperení medzi USA a Čínou. Čína umelo udržiava severokórejský režim z jedného dôvodu, aby nepustila tento priestor americkému vplyvu. Jej doktrína hovorí, že kým budú rozmiestnené v Južnej Kórei americké jednotky, dovtedy bude Čína udržiavať kvázi alianciu s KĽDR.
V 50. rokoch vypukla Kórejská vojna keď Severná Kórea napadla Južnú Kóreu. OSN vtedy do tohto konfliktu vstúpilo a Spojeným štátom sa podarilo severokórejské jednotky spolu s čínskou armádou vytlačiť za hranicu, ktorá dnes rozdeľuje Kóreu na Severnú a Južnú. Následne bola podpísaná dohoda o prímerí, no obe Kórey sú prakticky stále vo vojnovom stave.
Ako vychádza KĽDR so svojimi najbližšími susedmi Čínou a Južnou Kóreou dnes?
Treba si uvedomiť, že KĽDR je silne nacionalisticky orientovaná dynastická diktatúra, ktorá stále má ambície zjednotiť celý Kórejský polostrov. Naproti tomu Južná Kórea nemá záujem o takéto zjednotenie, pretože by to bol pre ňu ekonomicky príliš náročný proces.
Pre Čínu by sa zase v prípade zjednotenia Kóreí na jej hraniciach vytvorila krajina s obrovským ekonomickým potenciálom prameniacim z kórejského nerastného bohatstva. Takýto konkurent by však Číňanom nevyhovoval. Ich vzájomný vzťah je teda veľmi komplexná problematika.
Južnej Kórei zase vyhovuje angažovanosť USA v oblasti. Spojené štáty jej totiž poskytujú ochranu, ktorá by ju inak vyšla omnoho drahšie. Treba si uvedomiť, že KĽDR síce nemá najmodernejšiu výzbroj, ale jej palebný potenciál je obrovský. Režim má k dispozícii tisícky tankov, ktoré aj keď sú zastaralé, sú stále bojaschopné a tie keby sa spolu s miliónom severokórejských vojakov vyrojili na ich južného suseda, škody by boli obrovské. Nielen na životoch, ale aj na poli ekonomiky. A i keď Južná Kórea má modernú dobre vyzbrojenú armádu, takýto konflikt by sa skončil pre nich v najlepšom prípade patovou situáciou.
Severná Kórea minulú nedeľu testovala ďalšiu balistickú raketu, pričom tvrdí, že išlo o raketu dlhého doletu schopnú niesť ťažkú nukleárnu hlavicu. Raketa by bola údajne schopná doletieť až k americkej základni na Guantanáme. Išlo by o historicky najdlhšiu možnú vzdialenosť, na akú je krajina schopná vystreliť ťažkú jadrovú hlavicu. Čo to znamená pre geopolitickú situáciu?
Severná Kórea dlhodobo vyvíja balistické rakety a rozvíja svoj jadrový program ako prostriedok zastrašovania. Vrátim sa ešte k tomu, že KĽDR je silno nacionalistický štát. Oni okrem toho, že majú problém s Amerikou a celým západným medzinárodným spoločenstvom, majú svojím spôsobom problém aj s Čínou. Čína ich totiž v histórii stovky rokov okupovala na striedačku s Japonskom. Čiže oni svoj jadrový arzenál nebudujú vyslovene proti USA, ale proti akémukoľvek nepriateľovi a teda aj proti možnému stupňujúcemu sa tlaku zo strany Číny. Ich jadrový program je ich odstrašovací prostriedok voči celému svetu, ktorý slúži na udržanie si moci vládnucej dynastie Kimov.
Zásadné je, že KĽDR je krajina, ktorú by sa dalo označiť za akýsi kriminálny mafiánsky štát, ktorý vykonáva aj rôzne kybernetické útoky a machinácie vo virtuálnom priestore, prostredníctvom ktorých získava finančné prostriedky na svoje fungovanie.
Rozpútanie konfliktu v tomto regióne by malo za následok vznik novej globálnej krízy. V najbližšom okolí sa totiž nachádza Japonsko, Čína a Južná Kórea – teda najväčší hráči na poli elektroniky, ktorí však majú zároveň nevyrovnané historické konflikty. Tá hrozba je tam oveľa väčšia, ako sa na prvý pohľad môže zdať. To nie je len, že si to tam rozdajú medzi sebou nejaký Kórejci. Tam sa vyrába všetka elektronika, počítače, mobily, ktoré všetci denne používame a ktorej výrobu by prípadný konflikt zasiahol.
Severokórejský diktátor Kim Jong Un
V reakcii na to Donald Trump vyhlásil, že treba zaviesť voči krajine ďalšie tvrdšie sankcie. To už ale znie ako dosť obohraná pesnička a nezdá sa, že by mala doteraz nejaký efekt. Sú sankcie správna cesta, ako postupovať voči KĽDR?
Máte dve možnosti. Prvá je pokračovať v sankciách a pritvrdzovať. Tú podporuje medzinárodné spoločenstvo a OSN. Tá druhá je vojenský zásah. Buď sa teda budete snažiť riešiť veci diplomatickou cestou, teda stupňovaním sankcií, alebo sa rozhodnete pre vojenské riešenie a musíte sa pripraviť na následky, ktoré bude so sebou niesť.
Trump ešte koncom minulého mesiaca pripustil, že medzi USA a Severnou Kóreou by mohlo dôjsť k veľkému konfliktu. O akých následkoch, na ktoré by bolo treba byť pripravený, ak by na to došlo, sa teda rozprávame?
V prvom rade by to znamenalo, že by sa rozpútal veľký, krvavý a zrejme dlhotrvajúci konflikt. KĽDR má totiž veľmi vysoký vojenský potenciál. Základná vojenská služba je tam 10 rokov a do armády idú desiatky percent HDP, celá krajina je prakticky permanentne pripravená a vyzbrojená na vojenský konflikt. Ďalšia vec sú jadrové zbrane, nevie sa, koľko ich krajina má, ale zoberme si, že by použila len jednu na Japonsko a dve na Južnú Kóreu. To by znamenalo zdevastovaný región a nedozierne následky ako ekonomické, tak na ľudských životoch. Otázne je aj, ako by sa ku vojenskému konfliktu postavila Čína, to je ťažko odhadnúť. Nemyslím si však, že zájdeme niekedy až takto ďaleko. Keby však áno a došlo by na ten najhorší scenár, ideálny spôsob, ako sa s KĽDR vyrovnať, by bolo, ak by sa dokázali Američania a Číňania dohodnúť a zrealizovali by spoločnú operáciu, v rámci ktorej by Čína eventuálne vstúpila na územie KĽDR a obsadila by jadrové zbrane režimu, čím by im k nim zamedzila prístup. Takýto postup určite zvažuje aj Pentagón. Nejakým spôsobom zamedziť prístupu Severokórejcov k ich jadrovým zbraniam v prípade ozbrojeného konfliktu. Čiže aj v prípade vojenského konfliktu existujú dve možnosti, buď konvenčný boj s enormnými stratami, alebo podobný chirurgický zásah, ako som načrtol. Všetko by ale, samozrejme, záviselo od toho, ako by sa k tomu postavili jednotlivé strany.
Zatiaľ čo Západ volá po sankciách a izolácii Severnej Kórey, Rusko vo štvrtok spustilo novú pravidelnú námornú turistickú linku, ktorá spája Vladivostok a severokórejské mesto Rajin. Zdá sa teda, že Putin si z plánov Západu voči KĽDR ťažkú hlavu vôbec nerobí, naopak ich vyzval, aby krajinu nešikanovali. Aký je teda vzťah Ruska ku KĽDR?
Rusko je ďalší regionálny hráč, ktorý sa snaží hrať svoju vlastnú hru. Rusi majú vynikajúci vzťah s Čínou, na druhej strane tiež hája svoje vlastné záujmy a pokiaľ vidia priestor znovu získať, čo stratili po rozpade ZSSR… Je to z ich strany tiež mocenská hra. Ich jediný záujem je podľa mňa zo súčasnej situácie vyťažiť, čo sa dá. Samozrejme, popritom trochu poškodiť aj Číne, aj Amerike v tomto regióne Rusku len vyhovuje. Zo strany Ruska nejde o žiadnu lásku ku Kimovi ani severokórejskému ľudu, ale čisto o vlastné záujmy.
Čo podľa vás môžeme od KĽDR čakať v najbližšej budúcnosti?
Keby som to vedel, asi už sedím niekde inde, to totiž nevie nikto. Je to veľmi ťažko odhadnúť, pretože všetko sa to krúti v hlave jedného človeka, ktorý má asi 30 rokov. Tento diktátor si uzurpuje moc a potrebuje sa pri nej udržať, závisí teda, ako sa bude cítiť ohrozený. Zatiaľ tam však nevidím žiadne náznaky na zmeny v najbližšej budúcnosti, zrejme bude pretrvávať súčasné napätie. Pochybujem, že by sa Kim zrazu rozhodol vzdať svojich rakiet. Môj osobný názor je, že spolu s nástupom nového pacifisticky založeného prezidenta v Južnej Kórei sa bude práve snažiť dostať do úlohy akéhosi sprostredkovateľa a dospieť k nejakej spolupráci. To už tu ale x-krát bolo a nevyšlo to.
Podľa viacerých zahraničných analytikov je údajne režim v KĽDR v poslednom štádiu rozkladu, lebo hospodárstvo krajiny je neefektívne a krajina ekonomicky upadá… Je to z vášho pohľadu pravda?
Áno aj nie. Hovorilo sa to už pred pár rokmi, keď Kim Jong Un nastúpil k moci a vedelo sa, že ekonomika je na tom zle. Ibaže tam ekonomika podľa mňa skolabovala už pre desaťročiami a napriek tomu sa režim drží pri moci za pomoci represívnych opatrení. Keby tí ľudia mohli, asi odtiaľ utečú všetci, ale nemôžu. Musíme si ale uvedomiť, že keby aj došlo ku kolapsu súčasného systému, bolo by to síce super, zbavili by sme sa blázna diktátora, ale kto by sa chopil moci miesto neho? Nezačali by tam vznikať frakcie, ktoré by bojovali medzi sebou? Kto by ovládol nukleárne zbrane? Kto by získal moc? Mohlo by to tiež pokojne spôsobiť absolútny chaos a vrhnúť krajinu len do ďalšej špirály násilia.
