Je evidentné, že pod tlakom médií začal robiť chyby. Stále má však dostatok času, aby do volieb vyťažil čo najviac. Reč je o Andrejovi Dankovi

    0
    Andrej Danko (Autor: TASR)

    Mnohí politici dnes vo vysokej miere využívajú na komunikáciu so svojimi voličmi sociálne siete, najmä Facebook. Takmer každý z nich už tam má svoj profil a mnohí sú veľmi aktívni. Akú úlohu podľa vás zohrávajú sociálne siete v modernej komunikácii politikov?

    Sociálne siete sú fenoménom komunikácie 21. storočia. Kto na nich nie je, akoby ani „neexistoval“. U nás má najväčší dosah Facebook, na ktorom je v súčasnosti na Slovensku vyše dva milióny užívateľských profilov. Takéto „pokrytie“ populácie nemá ani jedna z celoslovenských televízií alebo ani súčet čítanosti klasických printových médií. Aj preto je v ostatnom období práve Facebook u našich politikov taký populárny. Sociálne siete majú oproti konvenčným médiám obrovskú výhodu – rýchlosť, s akou sa vaša správa dostane ku konečnému užívateľovi – voličovi. Veď „svoj“ Facebook dnes nosíme, dá sa povedať, vo vrecku so svojím smartfónom. No a najväčšia výhoda sociálnych sietí v porovnaní s ostatnými médiami je, že sú až na automatické filtre na niektorý obsah bez akejkoľvek kontroly a cenzúry. Volebnú kampaň si tu môže politik viesť prakticky 24 hodín denne a po celý rok! A ešte k tomu aj veľmi lacno, pretože reklama na Facebooku je stále veľmi lacná a dobre cielená.

    V súvislosti so sociálnymi sieťami treba z pomedzi slovenských politikov a politických strán spomenúť najmä Andreja Kisku, Richarda Sulíka a strany Sme rodina Borisa Kollára a ĽS NS. Prečo sú práve títo politici a strany na sociálnych sieťach úspešní, zatiaľ čo strany ako Smer, SNS, KDH či Most majú oveľa menej sledovateľov?

    Nie som síce sociológ, no aj z verejne dostupných štatistík je možné konštatovať, že úspech politika na FB (Facebook) závisí najmä od dvoch faktorov. Obľúbenosti politika a jeho schopnosti „zaujať“ obsahom a od penetrácie jeho potenciálnych podporovateľov na tejto sociálnej sieti. A práve tu je evidentné, prečo sú na FB „úspešnejší“ tí, ktorých voličská základňa je hojnejšie zastúpená na sociálnej sieti. Podľa štatistík z roku 2014 až takmer 75 % užívateľov FB je vo veku od 18 do 44 rokov. A myslím, že najmä politici a strany so silným zastúpením voličov vo vyššom veku tak prirodzene na FB ťahajú za kratší povraz a na „lovenie“ voličskej základne musia používať iné komunikačné kanály.

    Čo sa týka ĽS NS a komunikácie, dá sa povedať, že jej ťažisko leží primárne na sociálnych sieťach, kde sa pomerne hlasno ozývajú aj jej podporovatelia (často majú v profile vyobrazený aj znak strany, čo pri ostatných stranách nevidíme). Má to súvis s tým, že strana preto, ako sa profiluje, nedostáva veľmi priestor v štandardných médiách? A prečo práve podporovatelia ĽS NS vystupujú na internete tak výrazne?

    V štandardných médiách, kde funguje proces kontroly zdrojov a preverovania faktov, by títo politici ťažko uspeli. Práve preto je FB tým ideálnym miestom pre šírenie názorov a správ, ktoré nemajú odbornú konfrontáciu a ani ideologickú autocenzúru. FB je fenomén slobody prejavu a slova, no zároveň aj miesto pre šírenie hoaxov a poplašných správ, ktoré vychádzajú z neoverených faktov a tvrdení. Samozrejme, pre úspech takejto komunikácie treba „dvoch“, teda aj toho, kto rétorike týchto politikov chce veriť.

    Ako vnímate komunikáciu premiéra Roberta Fica cez sociálne siete? Čo hovoríte na videá, ktoré tam za posledné mesiace zverejnil, mám na mysli najmä video z jeho telefonického rozhovoru s riaditeľom VšZP, video z auta, kde hovorí o Mečiarových amnestiách, ale aj videá, kde diskutuje s ministrami Kažimírom či Richterom?

    Video s rozhovorom so šéfom VšZP bolo chybou. Verím tej snahe o politický marketing na moderný spôsob, no toto nevyšlo… Podobné videá politikov zdieľané na sociálnych sieťach sú vo svete bežnou praxou. Diváci na internete uveria skôr prirodzeným rozhovorom premiéra ako tým, v ktorých sa príliš snaží o dobrý „herecký“ výkon. A pritom prirodzená charizma Roberta Fica je jeho veľkou výhodou oproti jeho politickým súperom.

    Čo si myslíte o komunikácii predsedu parlamentu Andreja Danka? Jednak, čo sa týka kauzy kapitánske výložky a spôsob, akým ju komunikoval, ale aj celkovo jeho vystupovania nielen v médiách, ale aj parlamente?

    Andrej Danko ako neopozeraný mladý politik priniesol nový vietor do politického života. Chcel nastoliť novú politickú kultúru v parlamente, vypracovať sa na pozíciu potenciálneho premiéra. Sám seba sa pýtam, prečo tie výložky musel pobozkať? Aj keď v skutočnosti išlo o banálnu kauzu, zbytočne si tým poškodil a teraz by mal zvážiť, či by nebolo vhodné zmeniť mediálnu stratégiu. Je evidentné, že pod tlakom médií začal robiť chyby. Stále má však dostatok času, aby do nadchádzajúcich volieb zo svojho postavenia v pozícii druhého najvyššieho ústavného činiteľa vyťažil pozitívne politické body.

    Ako podľa vás súčasná vláda z komunikačného hľadiska zvláda kauzy, ktorým čelí?

    Ako ktoré. Ale ak ostatný mesiac naše médiá zamestnávajú takmer výlučne Mečiarove amnestie, udelené v roku 1998, tak vláda svoje kauzy zvláda skvelo.

    Čo si myslíte o vládnom návrhu rušenia amnestií? Mám, samozrejme, na mysli z komunikačného hľadiska, Smer totiž dlhodobo tvrdil, že amnestie sú nezrušiteľné, ale zrejme aj pod vplyvom verejného tlaku svoju komunikáciu v tejto otázke nakoniec diametrálne otočil.

    Fakt, že so zmenou názoru na amnestie V. Mečiara prišiel ako prvý dlhoročný šéf volebného tímu a podpredseda Smeru Marek Maďarič a vzápätí aj mediálny poradca premiéra Erik Tomáš, prezrádza, že to nebolo náhodné rozhodnutie. Nech je Smer-SD mediálne akokoľvek zatracovaný, v zásadných chvíľach dokáže zo situácie vyťažiť vo svoj prospech. A to nie len v tomto prípade, ale aj mnohokrát v minulosti.

    Zrejme sa nedá celkom zovšeobecňovať, ale zaujímalo by ma, či vnímate súčasnú verejnú komunikáciu slovenských politikov ako profesionálnu, do akej miery, a kto z našich zákonodarcov robí na poli komunikácie najvýraznejšie prešľapy?

    Mali by sme pochopiť, že aj politici sú ľudia, ktorí majú svoje nálady, emócie, silné a slabé stránky. Nemôžeme od nich očakávať stopercentné „herecké“ výkony každý deň. Pri všetkej snahe o profesionálnu komunikáciu sa každý raz „utne“. Tí, ktorí zo svojich chýb dokážu vyťažiť a na sebe ďalej pracujú, sú úspešní a tí, ktorí nechcú počuť kritiku, dokonca ani zvnútra svojich straníckych centrál, sú odsúdení na debakel. Azda najviditeľnejším príkladom, ako pokaziť sľubnú politickú kariéru hneď v jej zárodku, je pád Radoslava Procházku. Tu sa stala nezvládnutá komunikácia fatálnou.

     

     

    - Reklama -