Pripomína, že po referende o brexite a víťazstve Donalda Trumpa v USA sa na rakúske aj holandské voľby hľadelo ako na rozhodnutia, ktoré trend potvrdia alebo vyvrátia. Že príslušníci establishmentu, ako sú šéf Európskej komisie Juncker, nemecká kancelárka Merkelová alebo francúzsky prezident Hollande, ktorý je taký populárny, že pre istotu ani neobhajuje mandát v nachádzajúcich voľbách (Juncker má šťastie, že je v nevolenej funkcii), vítajú extatickým tancom každý náznak, že ich éra sa ešte nekončí, je celkom pochopiteľné. Že akékoľvek predĺženie statusu quo a jeho udržanie za každú cenu vítajú aj príslušníci stredného stavu, mladí a vzdelaní ľudia naprieč Európou, je dôkazom toho, v akom chaose sa svet – a hlavne predstavy o ňom – nachádza, píše Varyš.
Upozorňuje, že tí, ktorí získavajú nálepky populistov alebo rovno fašistov, sú nimi v skutočnosti len málokedy. Tieto pojmy stále skvele fungujú ako metóda, ako niekoho vyradiť z diskusie. Vie to aj turecký prezident Erdogan, preto každého, kto sa mu nepáči, šmahom označí za fašistu alebo nacistu, zatiaľ naposledy napríklad holandského premiéra Rutteho. Európske špičky používajú tú istú erdoganovskú taktiku, ale cielia ju na ideových oponentov vo vnútri: Wildersa, Hofera, Le Penovú alebo Nigela Faraga. Iných stúpencov napríklad brexitu, medzi ktorých patria aj významné postavy súčasnej britskej vlády, im diplomatické zvyklosti označovať za fašistov nedovolia, ale nepochybne si to o nich myslia, podotýka Varyš.
Wilders nastolil mnoho tém
Geert Wilders podľa Varyša vyslovil pred voľbami jednu dôležitú vetu: „Nech už sa to skončí akokoľvek, džin sa už do fľaše nevráti.“ A to je podstatné. Wilders nastolil nielen do holandskej, ale aj do celoeurópskej debaty mnoho tém, ktoré sa po rokoch začali brať opäť vážne. Vychýlil povahu toho, čo sa smie a nesmie hovoriť, a aj svojich ideových oponentov donútil prevziať čiastočne jeho rétoriku. Predovšetkým: ani volebné víťazstvo by Wildersovi nezaistilo prístup k exekutívnej moci. Dodajme, že jeho PVV síce voľby nevyhrala, ale oproti minulým voľbám skončila výrazne lepšie a je druhou najsilnejšou stranou. Naopak, podpora vládnych strán zásadne klesla, Rutteho liberálna VVD si udržala víťazstvo len za cenu strát a bude vládnuť v mimoriadne širokej koalícii, ktorá sa možno čoskoro rozpadne. A budú nasledovať ďalšie voľby, v Holandsku nič neobvyklé, píše ďalej Varyš.
Wilders aj Rutte hovoria takmer to isté
Pripomína, že Mark Rutte je holandský premiér už sedem rokov, prvé dva roky vládol, mimochodom, s tichou podporou Wildersovej strany a ohradzovať sa proti nemu začal až neskôr. Najmä pred aktuálnymi voľbami začal Rutte hrať na nacionalistickú strunu, ohradzovať sa proti ilegálnym prisťahovalcom a sprísnil aj rétoriku voči islamu. Ako pragmatický politik mohol poukázať, že on sa dohodne s každým a že holandské záujmy bude reprezentovať lepšie ako Wilders, ktorý sa naopak nedohodne s nikým, a preto je hlas za jeho Stranu za slobodu tak či tak vyhodený. A pritom obaja hovoria takmer to isté, uvádza Varyš.
Rutteho majsterštuk predstavovala podľa jeho slov obratná reakcia na tureckú kampaň. Nevpustenie tureckého ministra zahraničia Cavusoglua a vyhostenie ministerky rodiny Sayanovej Kayovej bolo tvrdým, ale dobre viditeľným a politicky využiteľným krokom. To mu nemohol vyčítať ani Wilders. Takisto nasledujúca prestrelka, keď sa Rutte rozzúrenému Erdoganovi opakovane otvorene vysmial, veľmi zapôsobila, píše Varyš.
Na záver pripomína, čo vyhlásil aj Wilders, že džin sa už do fľaše nevráti. „Oslavovať víťazstvo Rutteho s tým, že je to ,koniec populizmu v Európe‘ a záchrana junckerovskej Európy, je fatálnym nepochopením a podcenením súčasnej situácie,“ dodal Varyš.
