„Pôvodne som chcel zachytiť migračnú krízu z rokov 2014 až 2015, aby si ju ľudia dobre zapamätali, ale na podobnú tému vydal publikáciu Institut Václava Klause. V tom čase však vydal knižku aj francúzsky ekonóm Thomas Piketty s názvom Kapitál v 21. storočí, v ktorej analyzuje rozdelenie bohatstva v krajinách Európy a USA, a od nej som sa odrazil, aby som vysvetlil zásadné rozpory v ideách súčasnej Európskej únie.
Jej model sociálne-trhového štátu, ktorý dobre fungoval najmä v západných a severských štátoch Európy, kde majú ľudia veľmi solídnu životnú úroveň, ktorú sme im za komunistov tak závideli, sa začal rúcať v 80. a 90. rokoch minulého storočia, keď majitelia veľkých korporácií začali menej prispievať na daniach do ,štátnej pokladnice‘, pretože svoje pobočky firiem sťahovali do chudobnejších krajín po celom svete a tiež do daňových rajov v rámci globalizácie.
A ak sa dostali do rozporu so štátnou správou, vydierali svoje krajiny tým, že môžu odísť inam, kde je lacná pracovná sila, kde dostanú vhodnejšie podmienky na podnikanie a k tomu ešte daňové prázdniny. Aj súčasné vedenie Európskej únie si s tým nevie rady a nemá nástroje na to, ako to zmeniť,“ vysvetlil profesor Keller. Za tejto situácie bola podľa neho Česká republika zaradená medzi štáty, ktoré budú vyrábať výrobky s nižšou pridanou hodnotou, inými slovami, že sa z nej stane montovňa vyspelých krajín.
Korporácie zarobili za niekoľko rokov v Česku viac, než koľko do krajiny investoval Brusel na dotáciách
„Pre rakúskeho podnikateľa je výhodnejšie, keď zamestná troch Čechov namiesto jedného Rakúšana, a dánsky majiteľ firmy dokonca ušetrí, keď dá prácu takmer desiatim Bulharom namiesto toho, aby zamestnal nejakého z domácich robotníkov. Medzi veľkými európskymi firmami sa tak rozmohol trend, že si budujú pobočky v chudobnejších krajinách EÚ vrátane Česka a potom týchto zamestnancov posielajú za nízke mzdy pracovať aj do svojich materských krajín.
Preto francúzsky prezident Macron tak vehementne bojuje za to, aby zahraniční zamestnanci pracovali za rovnaké mzdy aj vo vyspelej cudzine, tým by totiž miestni podnikatelia stratili akúkoľvek motiváciu dávať gastarbeiterom prácu. Ale súčasná česká vládna reprezentácia to odmietla, keďže vidí našu konkurencieschopnosť len v nižších mzdách, ktoré zahraničné korporácie platia našim ľuďom,“ doplnil Keller.
Potom uviedol, že nielen pre Česko je výhodné byť členom Európskej únie, ale že na tom skvele profitujú aj vyspelé západné štáty. Podľa jeho slov Brusel investoval do Českej republiky na všetkých dotáciách okolo 1,2 bilióna korún (asi 46,8 miliardy eur). Polovicu však Praha poslala späť na svojich príspevkoch a nadnárodné korporácie získali len vlani na dividendách okolo 300 miliárd korún (asi 11,7 miliardy eur).
Zahraničné spoločnosti teda zarobili v Česku za niekoľko rokov oveľa viac, než koľko dostala krajina na podporách zo všetkých dotačných programov. Česká republika je vôbec v tejto oblasti „najštedrejšou“ krajinou v Európe, keď vraj do cudziny putuje až osem percent hrubého domáceho produktu (HDP).
Francúzsky prezident Emmanuel Macron Zdroj: TASR
V tejto súvislosti Jan Keller pripomenul, že na „Západe“ však takto bohatnú len majitelia veľkých nadnárodných korporácií a že naopak stredná trieda tam už 30 rokov chudobnie. A práve z príjmov strednej triedy sa platia v EÚ všetky podpory chudobnejším krajinám, čo sa jej, samozrejme, nepáči.
„Zatiaľ čo priemerný Nemec zo strednej triedy zbohatol od 50. rokov minulého storočia asi 2,5-krát, majitelia veľkých korporácií asi trinásťkrát. Stredná trieda napĺňa rozpočet zo svojich daní zo štyroch pätín, zatiaľ čo tí najbohatší len z jednej pätiny, pretože, ako som už povedal, utekajú do daňových rajov a chudobnejších krajín.
Pritom nadnárodné európske korporácie sú také bohaté, že by len za sedminu svojich peňazí mohli skúpiť všetok verejný majetok v krajinách Európy tak, ako sa to teraz napríklad postupne deje v zadlženom Grécku. Konvergencia, teda vyrovnávanie životnej úrovne vo vyspelých a chudobnejších krajinách v Európskej únii, čo má byť jeden z jej veľkých cieľov, sa teda nekoná,“ podotkol Keller.
Brusel uvažuje o spoločnej legislatíve na povinné prijímanie utečencov
V závere akcie sa už tradične rozbehla diskusia, v ktorej však padalo najviac otázok o migrácii. Návštevníkov predovšetkým zaujímalo, ako si vedenie Európskej únie predstavuje integráciu, teda zžívanie sa miestnych obyvateľov európskych krajín s moslimami, ktorí majú úplne iné spoločenské návyky. Či Európska únia už zvýšila ochranu schengenských hraníc a ako by to malo byť s povinnými kvótami na prijímanie utečencov.
„Bruselom proklamovaná integrácia je vlastne nezmysel, pretože je sociologickými prieskumami dokázané, že vo vyspelých krajinách západnej Európy sa tí najbohatší sťahujú do svojich štvrtí, preč od strednej vrstvy; a tá robí to isté voči nižším vrstvám. Migranti, ktorí tam prichádzajú, sú príjmovo ešte pod najnižšími vrstvami domácich obyvateľov, takže aká integrácia.
Najhoršia situácia je v tomto zmysle asi vo Francúzsku, kde vzniká v moslimských štvrtiach paralelná spoločnosť so svojím vlastným školstvom, súdnictvom aj bezpečnostnými orgánmi nezávisle od štátnej správy, kam majú strach vstúpiť aj policajti.
Čo sa týka nových opatrení na zabezpečenie schengenskej hranice, tak sa nič prevratné nedeje. Agentúra Frontex – to je len veľká skupina úradníkov. Pri ochrane balkánskej trasy sa EÚ stále spolieha na dohodu s Tureckom a tiež na zabezpečenie hraníc zo strany Maďarska. Taliansko našlo konečne aspoň čiastočnú zhodu s Líbyou pri ochrane morských ciest a veľmi proti prílevu migrantov už neprotestuje tiež preto, že sa z migrácie stal celkom výnosný biznis, na ktorom profituje aj mafia.
Povinné kvóty budú preto možno minulosťou, ale neradujme sa. Európska únia chce na prerozdeľovanie utečencov vytvoriť svoju legislatívu, takže by sa už Brusel potom s nikým nebavil a rovno by posielal migrantov do jednotlivých štátov na základe novovytvorených pravidiel. Nechcem však rozširovať paniku, o tom sa bude ešte rokovať okolo Vianoc, potom budeme múdrejší,“ dodal na záver Keller.
