Pred necelými dvoma hodinami som dorazil do francúzskeho mesta Calais, ktoré je známe svojím nevzhľadným utečeneckým táborom, príhodne nazvaným Džungľa. Tento utečenecký tábor s rozlohou približne dvoch kilometrov štvorcových je zriadený na samom okraji mesta. Jeho obyvatelia sú utečenci, najmä z Etiópie, Eritrey, západného Sudánu, Afganistanu a Sýrie. Musím sa priznať, že potom, čo som o Džungli čítal v českých médiách a pri ceste do Calais počul aj od nebielych Francúzov, som bol plný predsudkov, čo za „zver“ v nej v otrasných hygienických podmienkach vlastne žije. Napriek tomu sa snažím, pokiaľ možno, všetkých predsudkov zbaviť a nabitý adrenalínom sa už nemôžem dočkať, ako sa ocitnem vnútri a začnem fotiť úplné bizarnosti.
Bizarnosť strieda bizarnosť
Pred vchodom do Džungle vidím niekoľko policajných dodávok stojacich okolo drôteného plotu s tzv. žiletkami na vrchole, ktorým je tábor obohnaný. Pri vchode do tábora stoja záchody Toi Toi. „Keď tu sú záchody, tak to tu s hygienou nebude zas až také zlé,“ hovorím si v duchu. Pri vstupe do tábora míňam skupinku černochov v mikinách s kapucňami, ktorí postávajú na vyvýšenom pahorku a pozorne ma sledujú. Vnútri tábora okolo seba vidím to, čo dôverne poznám zo svojich ciest po Afrike –množstvo bizarných príbytkov v africkom a arabskom štýle, stlčených z toho, „čo dom dal“. Do rúk beriem foťák a okamžite cvakám. Jeden z prvých, koho fotím, je s úsmevom pózujúci Afganec uprostred otvorenej chatrče, ktorej steny sú potiahnuté červenou látkou zo závesu, ktorý pravdepodobne slúžil skôr ako opona v divadle alebo v kine. Interiér chatrče dopĺňa posprejovaný stan a položené okno. Míňam ďalšiu chatrč s výkladmi, na ktorých je zavesený model Titanicu. Vedľa improvizovaných kachlí zo suda, na ktorom sa v kanvici varí voda, sedia traja muži. Jednému z nich sa fotenie nepáči a okamžite ma odháňa preč. Prechádzajúci Afganec v turbane mi pre zmenu ukazuje „fakáč“ a ja začínam chápať, že to s fotením v Džungli nebudem mať ľahké. Atmosféra voči mne nie je práve priateľská.
Po oboch stranách štrkovej cesty sú postavené nielen spomínané bizarné príbytky, ale aj obchody, reštaurácie, a dokonca aj improvizovaný etiópsky kostol. Väčšina obchodov je posprejovaná najrôznejšími klikihákmi. Na niektorých nechýba ani umelecky stvárnený názov obchodu či pestrofarebné graffiti. Fantázii umelcov sa medze nekladú. Bizarnosť toho, čo som videl v uplynulých minútach, zakaždým prebije niečo nové, oveľa bizarnejšie. Bizarnosť strieda bizarnosť. Míňam príbytok s nápisom „Please, do not destroy the jungle!“, Afganca idúceho púšťať obrieho veterného draka, kotlík na ohni rozrobený priamo pod stanom či drevený obchod s nápisom „British hotel“. To najbizarnejšie ma však ešte čaká. Takmer na konci tábora na pahorku vysokom zhruba desať metrov vidím dvojposchodovú drevenú vežu s nápisom „I love humanity“, ktorá je ovešaná množstvom najrôznejších práporov.
Okolo veže postáva asi päťdesiat Afričanov. Po chvíľke vypytovania sa zisťujem, že ide prevažne o utečencov zo západosudánskeho černošského kmeňa Fóráwi, ktorí opustili svoje rodiny a utiekli z vojnou zasiahnutého Dárfúru v západnom Sudáne, kde prebieha systematické vyvražďovanie ich rodín arabskými ozbrojencami Janjaweed a vládnymi jednotkami. Väčšina z nich hovorí o genocíde černošského obyvateľstva, ktorá prebieha v oblasti Dárfúru. Keď sa ich pýtam na to, prečo svoje rodiny nechali doma, tak mi odpovedajú, že ich rodiny by nebezpečnú cestu nemuseli prežiť. V snahe sa dozvedieť pravdu im oponujem, že ich rodiny sú v Dárfúre vystavené oveľa väčšiemu nebezpečenstvu ako tomu, ktoré ich čaká pri ceste do Európy. Odpovede na svoju otázku sa ale nedočkám. Väčšina z nich nedisponuje ani základnou znalosti angličtiny a nepraje si fotenie. Potom, čo s nimi začínam komunikovať po arabsky, sa začínajú topiť ľady.
Vysnívaný život? Anglicko…
Francúzov väčšina z mladíkov považuje za rasistov a rozprávajú mi, že ich vysnívaným cieľom je život v Anglicku. Vykladajú mi svoje sny. Niektorí z nich hovoria o tom, že chcú v Anglicku vyštudovať, iní zase pracovať. Na otázku, čo budú robiť v Anglicku, keď nevedia poriadne po anglicky, mi väčšina Afričanov odpovedá, že sa po anglicky naučí. Okolo nich pobehuje niekoľko mladých pekných Európaniek. Niektoré z nich Afričanom pomáhajú so stavbou bizarnej dvojposchodovej veže, iné vytvárajú farebné nápisy či spoločne hrajú loptové hry. Väčšina z nich sú dobrovoľníčky z humanitárnych organizácií, ktoré týmto spôsobom zrejme trávia svoj voľný čas.
Pripomínajú mi hipisáčky či „kvetinové deti“ zo sedemdesiatych rokov. Na vrchole pahorku je okrem trepotu pár ohníčkov úplná tma. Polícia tu nie je. Afričanov je tu mnohonásobne viac ako Európaniek, ale nikto z nich ich tu ani náznakom sexuálne neobťažuje, aj keď by ľahko mohli. Utečenci zo západného Sudánu ma pozývajú do svojho dreveného obydlia. Na pár metroch štvorcových ich spí šesť. Vykladajú mi, že stavba je úplne nová, pretože tá stará včera celá zhorela. Po anglicky z nich na prijateľnej úrovni hovorí len jeden. Ich priazeň si získavam tým, že im vykladám svoje zážitky z ciest po Sudáne, ktorý som kedysi takmer celý precestoval. Niekoľko z nich tu na smartfónoch sleduje videá z folklórnych svadieb svojich príbuzných. Jeden z nich mi ponúka cigaretu s hašišom. Odmietam s tým, že som nadopovaný adrenalínom. Iný sa ma pýta, či nemám záujem o alkohol či o prostitútku. Takmer všetko je tu k dispozícii. Mladíci odo mňa žobrú cigarety. Hovorím im, že nefajčím. Stan opúšťam s tým, že sa sem zajtra vrátim. Cestou späť sa ešte zastavím v niečom, čo by som nazval miestnym kinom. Fotoaparát mi skoro vyrazí z ruky agresívny mladík.
Druhý deň…
Druhý deň vstávam skoro ráno a mojím cieľom je opäť Džungľa. Všímam si, že ostnatý drôt uzatvárajúci utečenecký tábor prehradzuje železničné koľaje. Vidím tu prvé Afričanky, pravdepodobne z Etiópie či Eritrey. Zhováram sa aj s afganským predavačom ovocia, ktorý hovorí obstojne po anglicky. Ako svoj sen mi opisuje život v Anglicku s tým, že je remeselník a v jeho krajine práca nie je. Predavač sa necháva fotiť. Moje problémy začínajú v momente, keď odfotím Eritrejčana, ako vezie inému Afgancovi nákupný vozík plný plechovkových pív. Agresívny Eritrejčan si vynucuje zmazanie fotky. Afganec sa mi vzápätí vyhráža, že ak ho ešte raz odfotím, že mi odreže hlavu, a všetko gestom názorne ukazuje. Ďalší z Afgancov ma vzápätí doháňa a vysvetľuje mi, že fotenie považujú za „harám“ (hriech, pozn. autora).
Pritom práve pitie alkoholu je v islame brané ako ťažký hriech. Potom, čo to vyzerá, že sa už upokojil, mi zrazu z pol metra vrhá hrsť kameňov priamo do skla teleobjektívu. S radosťou, že mi ho rozbil, odchádza preč. Objektív to ako zázrakom prežil. Vidím tu celý rad ďalších bizarností, počnúc holičstvom pod otvoreným nebom, hrôzostrašným „domom“, ktorý je obalený kusmi látok a igelitov, tancujúcim černochom v hnedom kabáte a v kukle, figurínou moslima v turbane a slnečných okuliaroch ležiacou na streche chatrče, graffitmi s Bartom Simpsonom s nápisom „The world is ours“, vidím obchod zriadený z karavanu či improvizovaný kostol. Tiež tu vidím front pred kontajnerom humanitárnej organizácie, ktorá utečencom rozdáva tričká a mikiny. Pri sledovaní toho, komu ich rozdávajú, mi prichádza divné, že obdarovávanými nie sú žiadni otrhaní chudáci, ktorí ich skutočne potrebujú, ale na pomery európskeho jesenného počasia nadštandardne oblečení ľudia.
Následne ma požiada pracovníčka charity, aby som ďalej nerobili nijaké snímky. Ďalší dobrovoľníci pomáhajú Afričanom vypĺňať formulár, ktorý ukážu polícii v prípade svojho zadržania a zaručuje im okrem iného to, že majú právo na právnika či na lekára.
Potom sa so svojimi známymi, anglickými novinármi, ktorí o utečeneckom tábore v Calais pripravujú dokumentárny film, vydávam hľadať reštauráciu. Po chvíľke hľadania nachádzame aj na takom mieste, ako je Džungľa, prekvapivo čistú afganskú reštauráciu s príjemnou obsluhou, kde je vynikajúce jedlo. Prvým chodom sú kúsky grilovaného kurčaťa s fazuľou a zeleninou v pikantnej omáčke. K tomu nám priniesli ešte teplý plackový chlieb, ryžu s kúskami mäsa a zeleninový šalát. Vodu tu dostávame balenú. Po otázke, kde si môžem umyť ruky, mi prinesú antibakteriálny gél SANYTOL a pár obrúskov. Krátko pred stmievaním sa spoločne vydávame sledovať kriketový zápas medzi Afgancami a anglickými dobrovoľníkmi, ktorý prebieha v uvoľnenej atmosfére pri plote tábora. Pri našom odchode z Džungle začína veľmi tvrdý policajný zásah, pri ktorom ťažkoodenci voči utečencom použijú vodné delá a streľbu svetlicovými granátmi so slzným plynom.
Tí ju opätujú hádzaním granátov so slzným plynom a kamenia späť do ťažkoodencov. Všetko sa snažím nafotiť z maximálnej možnej blízkosti, v jednej chvíli sa však ocitám na bojovej línii medzi dvoma znepriatelenými tábormi. Zhruba meter odo mňa pristálo niekoľko slzotvorných granátov, ktoré vystrelili ťažkoodenci, začínam sa dusiť a slzia mi oči. Biela hmla zo slzného plynu je všade okolo mňa. Ešte sa snažím rýchlo odfotiť siluety utečencov, ako hádžu vybuchujúce granáty so slzným plynom a kamene späť na ťažkoodencov, ale vzápätí som skupinkou utečencov, ktorí si neželajú byť takto fotení, napadnutý a kameňovaný. S trochou šťastia miznem preč z pekla menom Džungľa. Podčiarknuté a sčítané: V Džungli mi ponúkali prostitútky a hašiš, pre fotenie mi opakovane skoro rozbili objektív, vyhrážali sa, že mi odrežú hlavu, a záverom som to z jednej strany schytal slzným plynom, aby som bol vzápätí z druhej strany kameňovaný.
Vít Hassan
