Čomu sa aktuálne venujete?
Vstúpil som do obdobia života, keď si už môžem skladať náplň dní aj podľa svojich predstáv. Doma s priateľmi organizujem Humenské chodníčky – potulky mestom pre tých, ktorých zaujíma história. Na Okrúhlom vrchu v Slanských vrchoch sme nedávno obnovili pamätníky na grófa Forgáča, tajuplnú lokalitu, ktorá následne vyhlásili za významné lesnícke miesto. Pracujem ako člen Štátnej komisie pre voľby a financovanie politických strán, kde zastupujem hnutie Obyčajných ľudí, ktorým som ostal verný. A život mi daroval aj úplne novú krásnu rolu – stal som sa starým otcom.
Veľa času a práce ste venovali štátnemu podniku Lesy SR. Sledujete vývoj v ňom aj teraz?
Sledujem, som lesník, ktorý sa na chvíľu stal politikom. Les je môj život a správa lesov mojou srdcovou záležitosťou. Práve sa vraciam z výberového konania na funkciu generálneho riaditeľa tohto podniku. Nie je to z túžby po funkciách, moje šance sú v súčasnom prepolitizovanom systéme rovné nule, využil som to však na zverejnenie stratégie, v ktorej poukazujem na nevyhnutnosť zásadných zmien v riadení tohto podniku. Určujem tu dve kardinálne úlohy.
Prvou je zmena hospodárenia v lesoch, kde musia hrať prím prírode blízke postupy. Tie obsahujú vyčerpávajúce odpovede na ekologické, ekonomické a spoločenské otázky, ktoré lesníkom kladie 21. storočie. Druhou úlohou je nevyhnutnosť zvrátiť obrovský morálny úpadok, ktorý dlhodobo tento podnik ničí. Nielenže tu od pamätného 24. júna 2009, keď sme poukázali na obrovskú politickú korupciu, nenastalo pokánie a náprava, ale korupčná rakovina ďalej bujnie. To, že v najbohatšom štátnom podniku nájdeme nemálo nečestného, je zlé, oveľa horšie je však to, že tí dobrí, ktorých je oveľa viac, sa už boja byť dobrými – rezignovali, prispôsobili sa, mlčia…
Aké najväčšie problémy pozorujete v tejto oblasti?
To, že sa tu neuplatňuje najúčinnejšia metóda riadenia, ktorou je osobný príklad vedúcich pracovníkov, od generálneho riaditeľa počnúc. Pokiaľ len za takýto príklad nepovažujeme, že sa tu deň pred voľbami podpisujú kradmé zmluvy na kamerové systémy, drevo sa rozdáva spriazneným firmám a poľovné revíry sa prenajímajú za babku tým pravým. Úbohé je, že niektorí lesníci si s dodávateľskými firmami delia judášsky groš, o ktorý sa, samozrejme, navýši cena prác. Chýba hodnotenie pracovníkov, nevieme vyzdvihnúť najlepších a potrestať zlých, je to zničujúca personálna politika.
Riešením mnohých bied by bol osobitný zákon o tomto najbohatšom štátnom podniku, ktorý by ho chránil pred aktuálnou politickou mocou. Viackrát som ho v parlamente navrhol – neúspešne. Zvláštne, že takúto iniciatívu nikdy nevyvinul premiér Fico, ktorý sa po 24. júni 2009 verejne hlásil k potrebe zásadných zmien v tomto podniku.
V roku 2009 ste upozornili na neefektívne nakladanie s majetkom svojho zamestnávateľa, Lesov SR. O rok neskôr ste za to získali ocenenie Biela vrana. Je to pre vás zadosťučinenie?
Toto ocenenie si veľmi vážim, nemám väčšie. Obsahuje však znepokojujúcu otázku – či by som obstál aj v skutočných skúškach. Zadosťučinením však nie je, tým by bolo, keby veci, na ktoré som s kolegami upozornil, boli vyšetrené a neopakovali sa. Opak je pravdou – vyšetrené neboli a poučenie neprichádza.
Sledujete kauzu Bašternák? Aký je váš názor na ňu? Zúčastnili ste sa na niektorom z protestov opozície pred bytovým komplexom Bonaparte?
Moja stará mama hovorievala, že keď chce Pánboh niekoho potrestať, zoberie mu rozum. To sa stalo v tomto prípade Smeru. Prepásol pravú chvíľu a potom sa už nedalo cúvnuť. Výsledkom je nielen to, že mu už neveria ani jeho skalní, ale najmä to, že toto korupčné zoskupenie prudko nabralo jasný smer – do všeobecného zhnusenia. Som presvedčený, že aj v politike sa dá končiť športovejšie; tak, že aj súper uzná vaše kvality. Na to sme však ešte zjavne nedorástli, hoci SDKÚ kedysi nebolo od takéhoto uznania ďaleko. Pred Bonaparte som bol niekoľkokrát, aj som tam vystúpil. Bola to dôležitá aktivita OĽANO s podporou SaS, tá výdrž mala silu, znevažovanie počtu protestujúcich je len obrazom biedy našej spoločnosti, ktorá má problém prejaviť sa verejne, no spoza bučka pálime radi. Ďakujem každému, kto tam prišiel, hoc len raz.
Je podľa vás cesta protestov tou správnou, po ktorej kráčať, aby odstúpil minister vnútra z funkcie?
Cesta je aj v tomto prípade viac ako cieľ. Ukázalo sa, že sa vieme zobudiť. Myslím, že je v tom dôležitý preventívny odkaz pre tých, ktorí niekedy budú zas laškovať s pokušeniami moci. Azda si spomenú na Bonaparte, po takomto verejnom ocenení iste netúži žiadny politik. A ak by pred Bonaparte prišiel kritický počet občanov, povedzme s jednou nulou na konci naviac, dnes by už bol zradnej koalícii koniec.
Ako hodnotíte rozhodnutie Daniela Lipšica zložiť poslanecký mandát, ku ktorému dospel po tragickej dopravnej nehode?
Daniel Lipšic je pre mňa dôkazom, že politika a ušľachtilosť sa nemusia vylučovať, a to vôbec nielen pre toto jeho rozhodnutie, ktoré čestný človek-politik nemôže neurobiť. Vždy ma až mrazilo pri vystúpeniach tohto skutočného pána poslanca, keď dokázal presnými slovami a konkrétnymi faktami usvedčiť politického súpera z nepoctivého konania a zároveň navrhnúť rozumné riešenie. Inšpirujúcu politickú, právnickú, no najmä ľudskú podobu Daniela Lipšica som mal možnosť spoznať ešte lepšie vtedy, keď mi nezištne ponúkol právne zastupovanie v čase, keď ma štátny podnik Lesy SR žaloval, že som zmanipulované verejné obstarávanie na odvoz dreva nazval okrádaním občanov, na čom dodnes trvám.
Boli to pre mňa veľmi cenné stretnutia, ktoré ma obohatili i utvrdili v presvedčení, že v živote treba bojovať dobré boje. Ten Danielov je nadovšetko potrebný a dobrý a preto nepochybujem, že sa k nemu vráti. Nie pre seba, ale pre Slovensko, ktoré politikov takejto veľkosti nemá nazvyš.
Ako vnímate aktuálne dianie okolo lídra hnutia Igora Matoviča a jeho aktívnej živnosti?
Ako snahu zlikvidovať politika, ktorý mnohých poburuje a znechucuje. Nemyslím si, že Igorove tričká, transparenty a expresívne vystúpenia majú povinne vyvolávať vlny verejných sympatií, ale trvám na tom, že nielen prostredníctvom týchto, pre neho typických spôsobov, hovorí krutú pravdu o našej skorumpovanej krajine, a to veľmi zrozumiteľne. To je podstata. Viem, že stranícka servilnosť, ktorá je, mimochodom, porušením druhého odseku 73. článku našej ústavy, už umožnila schváliť nemálo nečistých vecí, no v tomto prípade verím, že ak vôbec dôjde k hlasovaniu, poslanci sa vyhnú celoživotnej hanbe za to, že by za takúto banálnu vec politicky popravili svojho kolegu. To čestný človek jednoducho neurobí.
Je podľa vás hnutie OĽaNO a jej predseda alternatíva k súčasnej vláde?
Nie je alternatíva, lebo takéto slovné spojenie umožňuje aj také vysvetlenie, že OĽANO bude robiť podobné špinavosti, no tentokrát pre „tých svojich“. Moji kolegovia nie sú alternatívou k súčasnej skorumpovanej vláde, ale zárukou, že krajina sa pod ich vedením od zločinu oslobodí. Nevylučujem individuálne zlyhanie, no ostatní by ho určite servilne nezatĺkali. Možno túto moju istotu bude čitateľ hodnotiť ako povinnú jazdu, no nech sa skúsi pozrieť na silné príbehy našich poslancov, ich do politiky nenominovali krajské organizácie, ale sám život, v ktorom obstáli. Ale je fakt, že poslanecký klub, akokoľvek čestný a výkonný nestačí, pre prebratie moci je potrebná širšia základňa, tú musíme budovať lepšie.
Filozofia OĽaNO je dávať priestor novým ľuďom dostať sa do parlamentu, a preto ich umiestňuje na prvé miesta kandidátnej listiny. V marcových voľbách ste kandidovali zo 144. miesta. Stala sa vám práve táto filozofia hnutia osudná alebo za vaším neprekrúžkovaním sa je niečo iné?
Moji kolegovia vám iste potvrdia, že som veľmi dôrazne presadzoval, aby poslanci kandidovali z posledných miest, hoci to bolo do veľkej miery sebalikvidačné. Netrval som na tom iba preto, že sme to kedysi verejne sľúbili, ale najmä preto, aby sa otvoril priestor pre nové tváre. A podarilo sa – Veronika Remišová, Alan Suchánek, Oto Žarnay, Janko Marosz… Môj neúspech určite nemôžem alibisticky pripísať na konto 144. miesta. Voliči moje aktivity jednoducho nevyhodnotili ako hodné podpory a ja to musím takto prijať. Dokonca som mal o čosi menej hlasov ako pred štyrmi rokmi, čo je naozaj smutné, no pravdivé číselné vyjadrenie mojej politickej sily.
Chýba vám vrcholová politika? Chceli by ste sa do nej ešte vrátiť?
Chýba, no nechcel. Dal som do svojho mandátu naozaj to najlepšie, čo bolo vo mne, a keďže to voliči vyhodnotili tak, ako som už popísal, moje šance by boli nulové. No to, že niekto nie je vo vrcholovej politike, ešte neznamená, že nemôže bojovať dobrý boj. A to ja chcem.
Dostali ste nejakú ponuku na spoluprácu po marcových voľbách? Či už z vlády, alebo opozície?
Dostal – už som spomenul, že zastupujem obyčajných v štátnej komisii. Okrem toho pokračujem v programe Spájame statočných, kde vyhľadávame a vyzdvihujeme ľudí, ktorí preukázali svoju občiansku statočnosť aj tým, že sa so všetkými rizikami postavili proti korupcii, boj voči ktorej je silnou značkou klubu OĽaNO-NOVA. V tomto sú moji kolegovia jedineční, ich podporu považujem za vec verejného záujmu i osobnej cti.
