V polovici októbra sa predstavitelia členských krajín Európskej únie stretli v Bruseli a prijali akčný plán, na ktorom sa s Turekom dohodli len pár dní pred októbrovým summitom. Hlavy štátov EÚ chceli od prezidenta Erdogana len dve veci. Prvou bolo otvorenie tureckého pracovného trhu pre 1 milión 700-tisíc Sýrčanov, ktorí žijú v Turecku mimo utečeneckých táborov. EÚ žiada Ankaru, aby uľahčila život utečencom žijúcim na tureckom území.
Druhá z požiadaviek, ktoré predstavitelia EÚ predniesli, bola, aby Turecko posilnilo ochranu hraníc, a tak zabránilo príchodu utečencov cez Stredozemné more do Európy. Od Turkov by sa Európskej únii hodila aj užšia spolupráca s úradmi v Grécku a Bulharsku či sprísnenie tureckej vízovej politiky pre ľudí, ktorí cez Turecko len prechádzajú v snahe dostať sa napríklad z Pakistanu do Európy.
Niečo za niečo
Výmenou za spomínanú pomoc pre európske krajiny požaduje prezident Erdogan finančný príspevok na starostlivosť o utečencov, o ktorých sa musí Turecko starať od začiatku 4 roky trvajúceho konfliktu v Sýrii. To však nie je jediná požiadavka Turkov. Navyše chcú bezvízové cestovanie po krajinách schengenského priestoru. Obnoviť by sa mali aj nové kapitoly prístupových rokovaní o vstupe do Európskej únie, na ktorý Turecko čaká už roky.
Pomoc, ktorú od Turecka vyžadujú lídri členských krajín Európskej únie, si však vyžaduje aj zmenu ich prístupu. Brusel totiž roky naťahoval rokovania o vstupe Turecka do EÚ, a tak sa krajina na čele s prezidentom Erdoganom začala ešte väčšmi prikláňať k autoritárskemu spôsobu vládnutia, ktorý je vzdialený politike európskych štruktúr. Podľa svetoznámeho lingvistu, filozofa a politického komentátora Noama Chomského je súčasný postoj Turecka výsledkom roky trvajúceho odmietania a kladenia podmienok zo strany Európskej únie.
Turecko smeruje k autoritárstvu
V Turecku vládli podľa Chomského najhoršie pomery v 90. rokoch minulého storočia, keď vláda tvrdo potláčala kurdskú menšinu, a situácia sa začala zlepšovať až začiatkom nového milénia. „Do roku 2005 sa situácia zlepšovala a Turecko malo reálnu možnosť stať sa mostom medzi Východom a Západom, ale potom sa všetko začalo otáčať,“ tvrdí v nedávnom rozhovore americký lingvista. Podľa Chomského sa Turecko v uplynulých rokoch vracia stále viac k autoritárskemu spôsobu vládnutia aj kvôli prezidentovi Erdoganovi. „Práve teraz sa turecká vláda správa tak, že podľa mňa extrémne poškodzuje turecký národ a aj nádeje Kurdov na slobodu a demokraciu, na ktorú majú právo,“ tvrdí Chomsky.
Zhoda okolností
Noam Chomsky poukazuje na to, že koniec pozitívneho vývoja situácie v Turecku sa časovo zhoduje s nástupom Strany spravodlivosti a rozvoja, ktorá sa v roku 2002 dostala k moci pod Erdoganovým vedením. „Čo bolo hlavným motívom za zmenou reformnej politiky, ktorú ešte krátko po nástupe k moci presadzovala Erdoganova strana? Nestojí za to zmieniť fakt, že sa tieto udalosti diali v rovnakom čase ako povstania v arabských krajinách?“ pýta sa Chomsky. Podľa neho však Turci nie sú jediní, kto nesie zodpovednosť za autoritárske smerovanie Turecka. „Ďalšou časťou skladačky je Európska únia, ktorá ponúkala Turecku možnosť pridať sa do jej štruktúr. Tomu som osobne nikdy neveril, pretože si myslím, že Európa je príliš rasistická. Európania nechcú, aby sa im Turci prechádzali po uliciach, ale napriek tomu im robili ponuky,“ tvrdí Chomsky.
Celý rozhovor si môžete v angličtine prečítať TU
