Ako hodnotíte komunikáciu a úroveň diskusie v parlamente ako bývalý hovorca?
Môžem ju zhodnotiť nielen ako bývalý hovorca, ale aj ako bývalý novinár z obdobia, keď som parlament často navštevoval. Akoby sa plynutím času, vývojom a vstupom zvláštnych politických útvarov do parlamentu diskusia stále viac a viac zhoršovala. Objavilo sa množstvo nových prvkov, ktoré tu predtým neboli, a spoločne by som ich pomenoval jedným slovom – vulgárnosť. Vulgárnosť politiky. Vstupoval som teda do nej s vedomím, že situácia v parlamente je nelichotivá. Ale len komentovať či kritizovať, a pritom sa aspoň nepokúsiť prispieť k skultivovaniu parlamentnej kultúry, by bolo alibistické.
Ako by ste zhodnotili komunikáciu medzi opozíciou a koalíciou?
Najväčším problémom koalično-opozičnej komunikácie je to, že sa z nej vytratil súboj programov. Teda diskusia o témach, ktoré chcú politické strany občanom ponúknuť. Celé sa to zužuje len na vzájomné oblievanie sa špinou, pričom konštruktívnej debaty o návrhoch zákonov je stále menej. Predovšetkým zo strany opozície nevidím prakticky žiadnu snahu o vecný dialóg. Jej stratégiou je len neustále škandalizovanie vládnych politikov. Zdravá a opodstatnená kritika je nevyhnutnou súčasťou práce opozície. Patrí k tomu aj poukazovanie na rôzne témy a kauzy. Nehovorím, že Smer počas dlhého pôsobenia vo vláde žiadne nemal, naopak, kto robí, robí aj chyby. Ale zdá sa, akoby tento prístup bol jedinou stratégiou opozície. A z toho sa ľudia nenajedia…
Bežnému človeku sa môže zdať, že „profesijné kabáty“ meníte naozaj často. Z hovorcu ste sa stali štátnym tajomníkom a dnes ste poradcom Roberta Fica. Prečo ste opäť zmenili profesiu?
Myslím si, že moja profesionálna kariéra má logický vývoj. Z pozície novinára som prestúpil do komunikačnej oblasti v politických vodách a odtiaľ už bolo blízko k politike ako takej. Cez podobný mostík sa dostali do politiky aj ďalší moji bývalí kolegovia. Spomeniem napríklad Braňa Ondruša či Daniela Krajcera. U mňa je ale jedno malé špecifikum, že som sa v rámci akejsi formálnej postupnosti o krok vrátil, a to z postu štátneho tajomníka späť k premiérovi. Ale oproti minulosti s tým rozdielom, že som zároveň aj poslancom.
Prečo?
Dôvody som už viackrát vysvetľoval. V princípe išlo o kombináciu dvoch hlavných. Po prvé je o mne známe, že som aktívny človek, štyridsiatnik, v produktívnom veku a nerád by som len sedel v kúte, bral plat v podstate za nič a vytešoval sa zo sekretárky a z auta s vodičom. V ministerstve som sa neustále snažil dostať pod seba zodpovedajúcu agendu, v ktorej by som videl zmysel a mohol sa v nej realizovať a aj niečo zmeniť. Mal som záujem o vysoké školstvo, vedu a šport. Minister ako jediný štatutár ministerstva sa ale rozhodol inak. Väčšinu zodpovednosti si nechal na svojich pleciach a ja to rešpektujem. No a v tom istom momente sa objavila ponuka opäť naštartovať komunikáciu predsedu vlády. Stretávali sme sa, viackrát sme sa o tom rozprávali a po vzájomnej dohode som sa rozhodol vrátiť.
Post poradcu teda nie je len vysedávanie v kúte kancelárie, poberanie platu za nič a využívanie výhod?
Neviete si predstaviť, čo táto pozícia zahŕňa. Ste v neustálej 24-hodinovej pohotovosti a okrem klasickej stratégie a plánovania toho, čo bude predseda vlády z hľadiska mediálnych výstupov robiť, musíte prakticky dennodenne reagovať na báze krízovej komunikácie na rôzne nové udalosti. Ako sa v politike hovorí, každý problém nakoniec končí na stole predsedu vlády. Moja profesia je naozaj náročná, pretože si neviete plánovať čas a musíte byť k dispozícii vždy vtedy, keď to je potrebné. A ešte ju musím kombinovať s povinnosťami poslanca. V tomto tempe sa ale cítim lepšie ako v čase, keď som, v úvodzovkách, nerobil nič.
Radili ste predstaviteľom resocializačného centra Čistý deň, s ktorým je spojená kauza údajného zneužívania neplnoletej. Myslíte si, že vaše zapojenie do kauzy bolo správne? Neublížilo Smeru spolitizovanie kauzy ?
K mojej iniciatíve sa stále hlásim a ani na sekundu som o nej nezapochyboval. Na tomto príklade presne vidieť, akú mám komplikovanú pozíciu. Na jednej strane som poradca premiéra a na strane druhej poslanec národnej rady a člen sociálneho výboru. Opäť sa teda pýtam, kto iný ako člen sociálneho výboru národnej rady by sa mal s aktérmi tohto prípadu stretávať? S vedením zariadenia sme asi 20 minút hovorili o podstate témy a na záver mi povedali, že idú na tlačovú besedu, pričom sa opýtali, či majú alebo nemajú odpovedať na otázky novinárov. Povedal som im: „Áno, odpovedajte na otázky, ak nemáte čo skrývať. Lebo ak tak neurobíte, budete vyzerať ako ľudia, ktorí pred niečím utekajú.“ To bolo všetko a médiá túto tému nafúkli v zmysle, že som poskytol mediálne poradenstvo. Je dôležité povedať jedno. Od toho okamihu som sa stretol so všetkými aktérmi prípadu. Stretol som sa s Natáliinou matkou a otcom, ako aj s rodičmi klientov z Čistého dňa.
Na základe týchto stretnutí som si urobil názor, že táto téma jednoducho nie je čiernobiela, nie je taká, ako bola prezentovaná na úvod. Za všetko zrejme hovorí fakt, že 53 rodičov, príbuzných i samotných dospelých klientov, ktorí pokrývajú 31 z 37 klientov, sa za toto zariadenie postavilo. Stále mám pocit, že ten druhý názor nie je dostatočne vypočutý a medializovaný. Nerozumiem prečo. Táto téma na začiatku okamžite nadobudla politický charakter, a to najmä preto, že ju poslankyňa z SaS medializovala. Namiesto toho, aby so svojimi zisteniami išla rovno za orgánmi činnými v trestnom konaní, išla s tým do médií. A práve preto som sa do toho vložil. Nepáči sa mi, že takáto citlivá téma týkajúca sa detí sa zneužíva na politické ciele. Ani v jednom svojom vyjadrení som sa nepridal ani na jednu, ani na druhú stranu. A stále tvrdím, že ak sa naozaj niečo stalo, tak nech sú páchatelia potrestaní. Kladiem si ale otázku, prečo médiá zamestnancov a všetkých ľudí okolo odsúdili ešte predtým, ako rozhodli kompetentné orgány?
Prednedávnom zarezonovala čerstvá správa o vašom údajnom spore s predsedom parlamentu. Vraj ste médiám odovzdali „nelichotivé“ fotky, na ktorých bol Andrej Danko. Je to tak? Čo malo byť na kompromitujúcich fotkách?
Pán redaktor, ozvalo sa nejaké médium a tvrdilo, že má fotky? Žiadne. Myslím, že ich existenciu poprel v stanovisku pre denník Nový Čas aj sám pán Danko. Údajná antikampaň proti nemu z našej strany je jedna veľká klebeta. Z rešpektu k stabilite vládnej koalície, z rešpektu k funkcii predsedu parlamentu, ale aj z rešpektu k samotnému Andrejovi Dankovi nebudem túto tému ďalej komentovať. Podľa mňa voliči vládnej koalície, ale aj občania Slovenska vo všeobecnosti, nepotrebujú v koalícii vidieť škriepky, ale prácu.
Tvrdíte, že spomínané fotky sú výmyslom. Ako sa tu takáto fáma vôbec vzala?
Okrem reálnych informácií sa okolo politikov točí aj mnoho klebiet. Ja som v kuloároch označovaný za „ministra propagandy“ a prakticky všetko, čo sa udeje v zákulisí, môže byť pripísané ľuďom ako ja. Dúfam, že tento typ klebiet nebude narúšať vzťahy vo vládnej koalícii.
Ako by ste teda zhodnotili váš vzťah s pánom Dankom?
V princípe to je tak, ako to povedal pán Danko. Jeho partnermi na komunikáciu sú lídri koaličných strán. A každý z lídrov je zodpovedný za personálnu politiku vo svojej strane.
Ako si ale sedíte po ľudskej stránke? Rozumiete si?
S Andrejom Dankom sa poznáme už dlho. Je to ďalší príklad toho, aké je Slovensko malé. Bývali sme spolu v jednom internáte, on študoval právo a ja prírodné vedy. Poznáme sa teda z vysokoškolských čias a odvtedy si tykáme. Verím, že toto nedorozumenie sme si už vysvetlili.
