Už z vlaku smerom na Calais vyviedla ochranka niekoľko pasažierov bez dokumentov, stanica na mieste bola úplne obkľúčená políciou. Smerom na okraj mesta, k utečeneckému táboru zvanému Džungľa, stálo niekoľko policajných kontrol. V jednej ulici postarší pán z kufra svojho citroënu, kde mu ležala ceduľa s nápisom Veľa šťastia, dovidenia!, podával dvom migrantom z Afriky sušienky a krabicu s džúsom.
“Napíš presne, čo si tam videl. Ako sa k nim polícia správa ako k ľuďom druhej kategórie. Ako ich triedi a vyberá, ako by to bol dobytok,” vyzval ma.
Na mieste zrazu utečencov
Ulica Garennes, ktorú z jednej strany lemujú trávou zarastené koľaje a z druhej obrovskej sklady priemyselnej zóny, bola v polovici prehradená policajnými kordónmi. V železnými bariérami ohraničených koridoroch sa každé dopoludnie tlačili stovky migrantov a pomaly sa posúvali k veľkej budove prázdneho skladiska, kde boli zaregistrovaní. Záujemcov, ktorí tu stáli už skoro ráno, odvážali prvé autobusy do francúzskych utečeneckých centier. Jeden mladík s pôvabnou tvárou severoafrického Tuarega, čo je etnikum známe hlavne vďaka filmovým dokumentom o mužských súťažiach krásy, im v jednej chvíli mával na rozlúčku.
Niektorí migranti niesli svoje tašky a kufre na hlavách, v zhluku ľudí občas došlo ku strkaniciam.
“Už nechcem v Džungli žiť. Pod stanom je zima, rýchlo sa tam šíria choroby, mám nohy obhryzené od ploštíc. Nechcem ale zostať vo Francúzsku, nemám to tu rád,” povedal dvadsaťosemročný Mustafa, ktorý utiekol zo stále nepokojného Iraku a v dunách pri Calais strávil poldruha roka.
“Chceme do Anglicka. Nič nám v tom nezabráni,” vyštekol sedemnásťročný Girmay z Eritrey a jeho kamarát súhlasne kývol hlavou. Obaja sa triasli chladom. Mali na sebe len tenké svetre, na nohách žabky.
V opustenej Džungli
Prejsť pod diaľničným nadjazdom a Džungľu z násypu vidieť ako na dlani. Práve pri betónovej opore nadjazdu leží ceduľa: Vitajte v Džungli. Populácia 8143, detí 1496, bez sprievodu 1291.
Cifry však boli v tomto ľudskom mravenisku vždy najzradnejším údajom, uvedené čísla vyzerali pri evakuácii Džungle dosť nadnesene. Obďaleč stál obrnený voz polície.
Policajné dodávky obklopovali celý utečenecký tábor, ktorého južná časť bola už dávno takmer celá zrovnaná so zemou. Stále tam stojí iba improvizovaný drevený kostol, za ktorým dobrovoľníci rozmontovávajú škôlku z preglejky, pričom učebnice a stránky z nich vypadávajú z niekoľkých škatúľ rovno na zem.
A modrým igelitom potiahnutá mešita. Podľa jedného z plánikov bolo v Džungli podobných mešít celkom sedem.
V severnej časti, kde bola síce väčšina drevených obchodov už vysťahovaná, ale stany stáli stále na svojich miestach, sa dymilo z ohňov. Tu chlapec rozoberal reštauráciu a drevom živil plamene, inde do ohňa prikladala partia výrastkov bicykle, oblečenie a dokonca aj stanové celty.
Keď prišli dobrovoľníci nebezpečný oheň uhasiť, znieslo sa na nich niekoľko kameňov, ale po ich výhražných pohľadoch neisté kameňovanie ustalo. Tiež pri umyvárňach bolo rušno.
“Vo Francúzsku je bordel, chceme do Anglicka, tam je oveľa lepšie,” prekrikovalo sa päť chalanov vraj zo sudánskeho Chartúmu. Všetci chcú študovať v Londýne, len sedemnásťročný Mohamed sa chce dostať do futbalového tímu Liverpool FC.
Dopredaj tovaru
Ešte v utorok tu fungovalo pár stánkov, niektorí utečenci predávali posledný tovar na doske pod šírym nebom. Cigaretové papieriky, zapaľovače, šampóny, obrúsky.
“Do Francúzska som sa z Kábulu dostával osemnásť mesiacov. Prišiel som za rodinou do Paríža, ale tých žije v jednej miestnosti skoro desať, takže som sa musel postarať sám o seba. Povedali mi, že v Džungli v Calais je ubytovanie aj jedlo a tak som prišiel sem. Hrôza a veľa problémov. Raz som napríklad volal rodičom, ohromný černoch mi vytrhol mobil z ruky, a keď som požiadal, aby mi ho vrátil, nastriekal mi ´slzák´ do očí. Ja nechcem ísť do Anglicka, chcem zostať vo Francúzsku, ale na lepšom mieste. Preto odtiaľ rád odídem,” vysvetlil dvadsaťpäťročný Afganec, obchodník Amadzei.
Na severe Džungle leží medzi stanmi a drevenými prístreškami polooficiálny a oficiálny utečenecký tábor. V prvom stoja modré stany rozostavané ako vojaci na prehliadke, v druhom sa za kovovým plotom belejú vždy dva na seba postavené kontajnery – ubytovanie pre utečencov s papiermi. Neďaleko odtiaľto narazím na drevenú chalupu oblepenú americkými a britskými vlajkami. Ide vraj o prístrešie jedného z najstarších obyvateľov Džungle, ktorého snom je získať azyl práve buď v USA, alebo v Británii.
Prezradil mi to okoloidúci, predstavil sa ako Salim a hneď spustil: “Novinári ničomu nepomôžu. Tu, v Európe si musíte uvedomiť, že sme tiež ľudia a nie zvieratá, ale o tom sa nepíše. V Sudáne som pracoval ako advokát, ale po rozdelení som utiekol, lebo by ma tam niektorí videli radšej mŕtveho. Odvtedy sa snažím dostať do Anglicka, tu žijem už dva roky.”
Oznámenie o odchode
Charitatívni pracovníci na ulici ohraničujúci Džungľu rozdávali prehlásenia – v niekoľkých jazykoch – prefektúry v Calais, kde sa okrem iného píše: “Každý, kto žije v calaiskej Džungli, musí odísť, lebo bude ubytovaný v niektorom z utečeneckých centier na území Francúzska. Tam si môže v pokoji premyslieť svoje ďalšie kroky.”
Keď som si chcel tiež jedno vziať, osopil sa na mňa dobrovoľník: “Si azda utečenec? Toto je pre nich!”
Ale hneď za jedným z improvizovaných obydlí ležalo tých letákov pokrčených zhruba dvadsať.
Atmosféra medzi utečencami bola plná stresu. Niektorí sa snažili na mape Francúzska objaviť najlepšie miesto na život či aspoň dočasný pobyt, iní sa medzi sebou bili natvrdo alebo len tak pre zábavu.
O kúsok ďalej na ceste fajčili dvaja Afričania joint, marihuanovú cigaretu.
“No a toto tu máme na očiach každý deň. Akoby celé roky žili v hlučnej a vykričanej štvrti. Ak sa to skončí, budem rada, ale veľmi tomu neverím,” podotkla anonymne obyvateľka priľahlej zástavby.
To už sa však pri autách na druhej strane planiny, ktorá bola ešte nedávno celá posiata ilegálnymi prístreškami, rozdával v papierových škatuliach obed.
História od mnícha Johannesa
“S demoláciou južnej časti tábora, kde sú dve jazerá, sa začalo v marci. Trvalo to len tri týždne. Zhruba 3000 ľudí bolo prinútených premiestniť sa a väčšina len preniesla svoje príbytky severnejšie. Ľudia začali žiť natlačení jeden na druhého a občas dochádzalo k bitkám o miesto. Zhruba pred dvoma mesiacmi boli v severnej časti zatvorené všetky obchody a reštaurácie, ale súd vyhlásil, že ich nemožno zničiť. Teraz však prišla prefektúra s tým, že do konca týždňa bude celý tábor zbúraný a všetci musia odísť. To sa podľa mňa nestane. Veď ani nie je dostatok autobusov. Ako vidíte, stále tu zostáva veľa ľudí,” vykreslil aktuálnu históriu Džungle brat Johannes.
Je z malej komunity benediktínov Bratia a sestry dobrého pastiera v Belgicku a v Calais si prenajal malý dom, kde zadarmo ubytováva hlavne matky s deťmi.
Neustále prechádza táborom. Občas niekomu poradí, inému pomôže s batožinou.
“Ľudia sú zmätení. Veľa ľudí nevie, kam ide, lebo nedostali potrebné informácie. Mnoho ľudí sa chce presťahovať, väčšina ale nechce ostať vo Francúzsku. Napríklad Etiópčania tu nemajú veľké komunity, takže chcú ísť za hranice. Afganci a Sudánci tu naopak chcú zostať, lebo už vo Francúzsku žije mnoho ich krajanov,” vysvetlil.
Džungľa zmizla
Späť na zhromaždisko na ulici Garennes, kde boli koridory popoludní už prázdne. Len nimi v krátkych časových intervaloch prebiehali rôzne veľké skupinky utečencov, ktorí už zaregistrovaní a s patričnými páskami na rukách nasadali do autobusov na sedadlá “hygienicky” potiahnuté igelitom.
Hneď prvý deň, teda v pondelok, odviezli približne 2300 ľudí a menšie konvoje nasledovali. Dohromady previezli okolo 6000 utečencov. Neplnoletí, ktorých bolo v Džungli viac ako 1200, mali podľa Dublinskej dohody v rámci zlúčenia rodiny možnosť požiadať o transport do Anglicka.
Na zhromaždisku policajných áut stál každý deň z polovice vyprázdnený kamión, v ktorom boli zhruba dvanástim stovkám policajtov dovážané balené vody a sendviče.
- Reklama -
