Blaha pri príležitosti výročia publikoval na sociálnej sieti príspevok, kde dlhoročného prezidenta ČSSR nazval jednou z najvýznamnejších slovenských komunistických osobností 20. storočia. „V roku 1968 stál po boku Dubčeka a bol ešte reformnejší ako on… A dnes sa o ňom hovorí iba ako o symbole normalizácie. Zaslúži si viac,“ opáčil Blaha, ktorého potešilo, že o Husákovi vznikajú kvalitné historické knihy, ktoré sa ho snažia vysvetliť ako komplexnú osobnosť.
Zaslúži si uznanie, nemuseli sme sa zaňho hanbiť
„Som presvedčený, že Gustáv Husák si zaslúži uznanie ako ľavicový intelektuál, ako povstalecký antifašistický líder, aj ako štátnik a vlastenec. Verím, že jedného dňa bude Slovensko natoľko vyspelé, že tomuto významnému človeku vyjadrí svoju úctu aj napriek štekotu antikomunistických psov. Ak máme na Slovensku Lex Hlinka, som si istý, že môžeme mať aj Lex Husák,“ nazdáva sa poslanec, pričom podľa neho ešte potrvá, kým väčšina slovenskej spoločnosti docení u exprezidenta to dobré, čo pre Československo urobil. „Napokon, kto by mal vyjadriť vďaku Husákovi, ak nie ,Husákove deti'?“ pýta sa Blaha. Použil pritom označenie generácie narodenej v silnej populačnej vlne, ktorá sa začala v čase tzv. normalizácie začiatkom 70. rokov minulého storočia.
„V Dúbravke pri Bratislave sa narodil chlapec, neskôr doktor práv, jeden z iniciátorov slávnej, dnes aktuálnej Vianočnej dohody. Bol hlavným organizátorom Slovenského národného povstania a väzňom pre nekompromisné obhajovanie ideálov komunistického hnutia. Etabloval socializmus v tých najťažších a najbúrlivejších časoch,“ konštatoval podpredseda Komunistickej strany Slovenska Jalal Suleiman. Normalizačného generálneho tajomníka KSČ a prezidenta označil za otca nevídaného rozmachu, vrátane nárastu obyvateľstva. „Posilnil genofond tak na Slovensku, ako i v Čechách. Jeho najväčším osobným úspechom však bolo, že sa mohol stať hlavou krajiny, ktorú tak miloval, Československej socialistickej republiky. Česť jeho pamiatke!“ dodal Suleiman.
Pridal sa k sovietskym vojskám, nie je dôvod ho rehabilitovať
Výrazne odlišne vidí Husákov odkaz pravicová časť politického spektra. „V moderných dejinách Slovenska máme jednoznačne pozitívne postavy, ako je napríklad generál Štefánik alebo generál Golian, ktorí sú nespochybniteľní bojovníci za slobodu Slovenska,“ odvetil podpredseda Sme rodina Milan Krajniak s tým, že Husák bol kontroverzná osobnosť. „Človek, ktorý sa pridal k okupantom po roku 1968, nie je podľa mňa pozitívnou, nasledovaniahodnou postavou. V tomto zmysle skôr mi je sympatickejší Alexander Dubček. Aj keď bol možno naivný politik, nedajú sa mu uprieť dobré úmysly v roku 1968. Ale keď sa niekto pridá k sovietskym vojskám, ktoré nás obsadili, to neviem, či je vzor, ktorý by sme mali nasledovať,“ myslí si Krajniak.
V podobnom duchu sa pre Parlamentné listy vyjadril aj saskár Ľubomír Galko. „Určite si nemyslím, že by mal byť rehabilitovaný, jednoducho je to jeden z čelných predstaviteľov despotického režimu, ktorý tu vládol až do roku 1989, a nie je žiaden dôvod na jeho rehabilitáciu. Ja ho vnímam naďalej negatívne tak, ako som ho vnímal aj včera, pred týždňom, aj pred desiatimi rokmi a akékoľvek pokusy o rehabilitáciu pokladám za úplne scestné. Tu sa nemáme o čom baviť,“ ukončil rázne exminister obrany.
Husák očami historika
Vo svojej dizertačnej práci Gustáv Husák. Politická biografie se zvláštním zřetelem k česko-slovenským vztahům ve 20. století český historik Michal Macháček rozdelil obdobie Husákovho života na sedem rôzne dlhých období: mladý radikál (1913 – 1938), pragmatický odbojár (1938 – 1945), zápasník o Slovensko (1945 – 1948), buržoázny nacionalista (1948 – 1960), muž budúcnosti (1960 – 1968), normalizátor (1968 – 1977) a odchádzajúci konzervátor (1977 – 1991). Pri príprave práce Macháček využil aj slovenské archívy.
Husák bol podľa neho vzdelanostne i politicky na úrovni. Po roku 1969 bol dlho vnímaný ako nádej a symbol dočasnosti vládnucich pomerov, čomu asi sám tiež veril, no aj z toho ťažil. Vedomie dočasnosti totiž otupovalo občiansky aktivizmus. Husákova rola bola preto jedinečná rétorickou úrovňou, umením taktizovať a príbehom bývalého politického väzňa, nazdáva sa historik. „A keby na čele štátu stál niekto iný, pôsobila by politická situácia pre mnohých ľudí zrozumiteľnejšie, menej nejednoznačne, čo by neviedlo k takej dlhej občianskej apatii,“ povedal. Husák sa pritom snažil o zníženie počtu sovietskych vojakov v krajine, podporoval iniciatívy, ktoré mali viesť k uvoľneniu napätia v strednej Európe, musel sa však pohybovať v limitoch bipolárneho sveta.
Exprezident bol introvert a neskôr veľmi uzavretý človek. Chránil si súkromie aj privátne názory, uvedomoval si, že by mohli byť proti nemu využité. „Koľkokrát ako politik niečo hovoril, niečo iné robil a niečo iné si myslel. Preto je pre väčšinu i jemu blízkych ľudí ťažko pochopiteľný. Ale ruku na srdce – nerobia to všetci politici a ľudia vôbec? Ide však o mieru, ktorá bola v jeho prípade umocnená povahou i dobou,“ tvrdí Macháček.
„Ide o veľmi významnú osobnosť. Veľkosť jeho osobnosti je nesporná, či už ho hodnotíme pozitívne, alebo negatívne. Bol pri všetkých politických medzníkoch našich politických dejín, v krízových situáciách a ovplyvňoval naše dejiny,“ uviedol Macháček na prezentácii svojej knihy Gustáv Husák začiatkom decembra v bratislavskom hoteli Devín.
Väzenie sa na človeku podpíše
Husák bol podľa neho húževnatý, rétoricky veľmi zdatný človek, hoci veľmi tvrdý na seba aj na druhých. Označil ho aj za veľmi statočného politického taktika, ktorý bojoval za sociálne práva. Považuje ho rovnako za tragickú osobnosť, ale z iného pohľadu ako predošlí autori. Husák totiž vyrastal v medzivojnovom období v chudobných pomeroch, v časoch Veľkej hospodárskej krízy, zohral však významnú úlohu v štátoprávnom úsilí Čechov aj Slovákov, pričom si zvolil cestu hlbšej socializácie, spolupráce so ZSSR v rámci komunistickej strany. „Vysnená revolúcia však požiera vlastné deti a aj jeho,“ nadhodil Macháček.
Priblížil, že po deväťročnom väznení sa Husák opäť pustil do budovania režimu v snahe o jeho zmenu, nielen v štátoprávnom smere. „To sa, samozrejme, na človeku podpíše. Po tom, čo opustil väzenie, bol opatrnejší, obozretnejší a viac veci zvažoval, v mnohých veciach nebol taký radikálny. Keď sa pozrieme na jeho aktivity tesne po vojne, vidno, že konal veľmi samostatne a neuvážene. To sa neskôr zmenilo,“ uviedol Macháček v staršom rozhovore pre denník Sme.
Aj v roku 1989 bol Husák stále aktívny, po odstúpení Miloša Jakeša z čela KSČ sa zasadil za to, aby ho nahradil Karel Urbánek. Husákovo slovo malo veľký vplyv, pretože ďalším vážnym kandidátom bol Lubomír Štrougal. Husák chápal, že prichádza nová historická etapa, ktorú by mali reprezentovať noví ľudia, menej zaťažení politickou minulosťou, preto sa v novembri 1989 postavil proti Štrougalovej kandidatúre. Možno ho chcel aj uchrániť pred fiaskom, ktoré predvídal, ako neskôr tvrdil. Existuje aj názor, že vraj neskôr prekazil prezidentskú kandidatúru Alexandra Dubčeka tým, že 10. decembra vymenoval za premiéra Slováka Mariána Čalfu, dopĺňa historik.
Aj bez revolúcie by sa však Husákovi v máji 1990 skončil prezidentský mandát a nerátalo sa s tým, že by ho obhajoval. Navyše od roku 1987 nebol generálnym tajomníkom komunistickej strany. V tom čase už dosluhoval, tvrdí Macháček. Už pred novembrom 1989 bolo Husákovi zrejmé, že éra reálneho socializmu sa končí. Videl, čo sa deje v okolitých štátoch, v Poľsku a Maďarsku došlo k zmenám už o niekoľko mesiacov skôr. Členom politbyra preto vyčítal, že nič nerobia.
Stopercentná pravda v histórii neexistuje
Husák sa tak dožil aj pádu režimu, keďže umrel v novembri 1991. „Domnievam sa, že musel prežívať veľmi silnú dezilúziu. Dožil sa vlastne návratu toho, proti čomu od samého začiatku bojoval,“ dodal historik. Nestačil sa pritom vraj sám diviť, ako mnoho vecí z 30. rokov minulého storočia súvisí s dneškom. „Nezbavuje to však Husáka zodpovednosti za to, ako sa 70. a 80. roky skončili. Aj keď nie je to len jeho zodpovednosť, je to omnoho zložitejšie,“ konštatoval s tým, že stopercentná objektívna pravda v histórii neexistuje, ale je dôležité sa o ňu snažiť.
Príkladom je aj samotné Husákovo úmrtie. Podľa výpovede arcibiskupa Jána Sokola, ktorý ho navštívil v nemocnici, sa bývalý prezident navrátil na smrteľnej posteli do cirkvi. Macháček je k Sokolovmu vyjadreniu obozretný vzhľadom na osobnú zainteresovanosť dotyčného. „Ošetrujúci lekári aj Husákova rodina navyše svedčia, že Husák už nebol v stave vedome vnímať okolie,“ upozornil historik.
Husák navyše podľa neho túto situáciu predpokladal a synom v predstihu povedal, aby ho pred cirkvou uchránili, lebo nechce skončiť ako Voltaire alebo Tatarka. Takisto si neprial cirkevný obrad. „On síce nebol proti náboženstvu ako takému, aj keď sa považoval za ateistu, ale rezervovane pristupoval ku katolíckej cirkevnej hierarchii, zrejme si uchoval v pamäti, ako prakticky pomáhala ospravedlňovať kapitalistický systém, koketovala s fašizmom i ľudáckym režimom,“ vysvetlil Macháček v rozhovore pre denník Pravda.
