Ste riaditeľom o. z. Vagus, ktorý sa špecializuje na pomoc ľuďom bez domova. Ako projekt vznikol?
Združenie sme založili s kolegom v roku 2011 a v tom čase sme pracovali v občianskom združení Proti prúdu, kde sme robili terénnu sociálnu prácu s ľuďmi bez domova. Toto združenie sme založili z toho dôvodu, že v Bratislave chýbajú služby pre ľudí bez domova a chceli by sme denné centrum. S mestom sme začali rokovať o vhodných priestoroch pre vznik takéhoto centra a v roku 2011 sa Proti prúdu rozhodlo, že terénnu sociálnu prácu pretransformuje, a tak, ako sa robila dovtedy, sa už robiť nebude. V podstate sme prebrali celý tím, celý systém práce a získali sme nové priestory a začali sme robiť už existujúci projekt. Ďalší rok prišiel magistrát s ponukou budovy na Mýtnej, ktorí sme si vytipovali a na desať rokov prenajali s tým, že sa začala rekonštrukcia a na jeseň 2013 sa otvorilo denné centrum. V roku 2014 prišla ponuka na projekt v Starej tržnici a my sme sa rozhodli, že otvoríme prosociálnu kaviareň, kde zamestnávame ľudí, ktorí vychádzajú z nášho denného centra.
Kaviareň, v ktorej sedíme, je teda „produkt“ vášho združenia?
Áno, ľudia, ktorí k nám prídu do denného centra a majú zabezpečené základné potreby, sú najedení, zdraví a sú skrátka viac v pohode, idú do integračnej časti. Tam sa už na nich pracuje, aby si hľadali trvalé zamestnanie a trvalé ubytovanie. Ľudia z integračného centra majú možnosť pracovať na chránenom pracovisku, ktorým je táto kaviareň.
Ako sa štát stavia k otázke bezdomovectva?
Za prvé si musíme povedať, že zákon nedefinuje človeka bez domova. Neexistuje skrátka pojem človek bez prístrešia či človek bez domova.
Čo to presne znamená, lebo bezdomovci sú viditeľnou súčasťou takmer každého mesta.
To je presne to. Existuje človek, ktorý je definovaný, že je v sociálnej núdzi alebo je na úrovni životného minima, a znamená to, že nám takíto ľudia niekedy z tejto siete vypadávajú. Potom je pre nich problém získať všetky služby, ktoré sú pre nich dostupné. A čo sa týka zákonov, je to postavené takto. V roku 2008 a 2011 urobilo ministerstvo decentralizáciu, to znamená, že veľa kompetencií prenieslo na obce, čím povedali, že obce nemajú možnosť, ale povinnosť financovať určité typy sociálnych služieb. Medzi nimi sú napríklad nocľaháreň, denné centrum či terénna sociálna práca. Síce im zákon ukladá povinnosť niečo financovať, ale obec vám povie, že na to nemá v rozpočte peniaze.
Pripomína to začarovaný kruh…
Áno, je to taký začarovaný kruh, lebo mesto, napríklad Bratislava, sa sťažuje, že nedostáva od ľudí, ktorí tu žijú, podielové dane a nemajú tu prihlásený trvalý pobyt, no zákon pritom hovorí, že mesto má povinnosť financovať takéto služby. Doteraz ale nedošlo k tomu, že by nejaká nezisková organizácia žalovala obec pre to, že si svoje povinnosti neplní. Zatiaľ je to vecou len určitých dohôd, ale ak štát prenesie kompetencie na obec, tak by mal zabezpečiť finančný tok, skrátka, odkiaľ to obce budú financovať. Buď im treba zvýšiť podiel z podielových daní, alebo domáci príspevok z ministerstva financií. Takýchto kompetencií, ktoré boli presunuté na obce, je vraj za posledné štyri roky asi sedemsto, no sú bez finančného krytia. Každý rok s magistrátom rokujeme, aké financie navrhnúť do rozpočtu na rok 2017, aby sme vedeli, či sa tam zmestíme. Každý rok do schválenia rozpočtu nevieme, či vykryjeme a prežijeme ďalší rok.
Mohlo by takéto sociálne zariadenie obec zažalovať pri neplnení si finančných povinností?
Nikdy k tomu nedošlo, no ak je raz v zákone napísané, že máte povinnosť niečo financovať a nerobíte to, tak zákon porušujete. Neviem, ako by sa to skončilo. Súdny spor by sa zrejme ťahal naozaj dlho.
Obce si túto povinnosť neplnia vôbec?
Plnia si ju čiastočne. Nevyčlenia sto percent, ale vyčlenia nižšiu sumu. Ešte minulý rok sa nám podarilo dostať do rozpočtu asi najväčší balík peňazí za posledných desať rokov, lebo boli roky, keď tam bolo 40-tisíc pre všetky služby, a tie v Bratislave stoja približne 600-tisíc. Dozvedeli sme sa to z prieskumu, ktorý sme robili medzi neziskovými organizáciami. Mesto si môže zriadiť aj vlastné zariadenie alebo si môže kontrahovať od nejakého neverejného poskytovateľa ako napríklad charita alebo nezisková organizácia. Tým, že mesto nemá vlastné zariadenia, ani kapacity, ani personál a ani skúsenosti, tak sa musí zazmluvňovať. Vieme, že takíto ľudia tu sú a tieto služby aj využívajú. V novembri sa plánuje v Bratislave urobiť prvé sčítanie ľudí bez domova. Toto celobratislavské sčítanie sa bude robiť priamo v teréne, v uliciach.
Kto sa o toto sčítanie postará?
Robíme ho my spoločne s magistrátom a Inštitútom pre výskum práce a rodiny.
Vedeli by ste odhadom povedať, koľko je v Bratislave bezdomovcov?
Neziskové organizácie hovoria o čísle od 3 500 do štyritisíc ľudí bez domova.
Takže ide o tisíce…
Áno, sú to tisícky. Denné centrum máme otvorené už tretí rok a zaregistrovali sme 1 800 individuálnych klientov, jednotlivcov. Viem, že ďalšie nocľahárne majú ešte vyššie čísla.
Koľko je v hlavnom meste takýchto sociálnych zariadení? Ste jediní?
Je ich viac. Denné centrá sú dve, a to je tiež poddimenzované na počet ľudí. A podprahové nocľahárne sú tiež dve a organizácií, ktoré sa venujú sociálnym službám je desať, čo je tiež podhodnotené. V minulosti sa tiež otvorila určitá koncepcia na riešenie tejto problematiky. Mali by teda vznikať malé zariadenia, s nízkou kapacitou a mali by byť rozložené vo viacerých mestských častiach. Keď si teraz pozrieme mapu služieb, tak väčšina ich je situovaná do Ružinova či Nového Mesta. Ale v Karlovke, Dúbravke či na Dlhých dieloch nie je nič. Buď sa deje to, že ľudia bez domova cestujú mestskou hromadnou dopravou za službou, kde sa môžu osprchovať, prezliecť či najesť, alebo tieto služby vôbec nevyužívajú, a to je zle.
Aká je tá „najbežnejšia“ cesta, ako sa z človeka stane bezdomovec?
Múdre knižky hovoria, že medzi ľuďmi bez domova sa vyskytujú všetky kategórie ľudí, ktoré sa vyskytujú v sociálnej práci. Sú to napríklad aj odchovanci detských domovov. Tí nemajú kam ísť a často skončia na ulici. Alebo ide napríklad o ľudí, ktorí vychádzajú z výkonu trestu, o ľudí s psychickými diagnózami. Ďalšou veľkou skupinou sú ekonomickí ľudia bez domova. To znamená, že pracujem a šéf ma napríklad nevyplatí, nemám si z čoho zaplatiť ubytovňu, po dvoch mesiacoch bez peňazí ma z nej vyhodia a skončím na ulici. Sú tu aj skupiny potenciálnych ľudí bez domova a to sú ľudia, ktorí nemajú vlastné bývanie a žijú buď v ubytovniach, alebo podnájmoch. Tým, že nemajú ubytovanie, existuje riziko, že sa môžu dostať na ulicu a sú na hranici potenciálneho bezdomovectva. Sú tu potom ešte ľudia so zdravotným postihnutím, napríklad nejakým hendikepom alebo mentálnym problémom. Práve množstvo takýchto ľudí končí na ulici.
Počas väčších akcií na Slovensku má štát vo zvyku bezdomovcov odpratať bokom. Stalo sa tak napríklad aj v roku 2011 počas majstrovstiev v hokeji v Bratislave, ale aj v Košiciach. Čo hovoríte na tento sklon štátu počas masových akcií maskovať pred zahraničnými hosťami túto problematiku?
Vieme, že to je nekoncepčný prístup a nikam to nevedie. Hovorí sa, že raz, keď bola v Rusku v Moskve jedna veľká akcia, tak ľudí bez domova odtiaľ odviezli na Sibír, údajne, keď sa odtiaľ za pár rokov vrátili, tak ich bolo dvojnásobné množstvo. To sú len chvíľkové riešenia, ktoré sú na to, aby niečo vyzeralo pekne, ale tí ľudia nezmiznú a neodídu a stále tu budú. Ono to situáciu nerieši a vo veľkej miere sú to len politické riešenia, ktoré k ničomu nevedú. Skrátka, tie majstrovstvá sa po dvoch týždňoch skončia, a títo ľudia sa vrátia naspäť, no a keď nevzniknú nejaké nové služby, tak to celé nemá zmysel.
Zaznamenali ste podobný odsun bezdomovcov aj na nedávnom summite EÚ v Bratislave?
Sťahovanie nebolo, no jediné, čo sa stalo, boli intenzívnejšie kontroly. V takejto situácii je viac kontrol a takíto ľudia si musia dať väčšieho bacha. Skôr sa vyhýbajú centru mesta, kde bolo najviac policajtov, ale je to tiež len dočasné.
Minister vnútra Robert Kaliňák pred summitom odporučil ľuďom…
…aby zostali doma (smiech).
Niečo podobné. Odporučil domácim, aby počas summitu radšej odišli z mesta. A čo bezdomovci? Ako by sa mali počas takejto situácie správať?
Myslím si, že nemajú v čom meniť svoje návyky, lebo aj oni si musia zabezpečiť svoje potreby. Niečo zjesť, ísť niekam spať či nejakým spôsobom si skrátka vyriešiť svoj deň. Zrejme to v tomto prípade urobia len na inom mieste, no základné fyziologické potreby si zabezpečiť musia. Doma zostať nemôžu, lebo domov nemajú a podľa mňa to pre nich nie je nejaký veľký rozdiel. Ak si tieto veci zabezpečovali v centre, tak teraz si ich zabezpečia niekde inde.
Spolupracujete pri tejto problematike s konkrétnymi politikmi? Napríklad tými regionálnymi?
Najčastejšie spolupracujeme s obcou, teda s magistrátom, od pána primátora až po poslancov. V druhej fáze s komunálnymi politikmi či starostami mestských častí, ale najmä so sociálnymi zariadeniami v týchto lokalitách. Čo sa týka zákona o sociálnych službách, tak sme súčasťou určitých pracovných skupín, pri tvorbe noviel o zákonoch o sociálnych službách.
Spomínali ste, že termín človeka bez domova v zákone nie je definovaný. Preberá sa alebo sa v minulosti preberala táto problematika v parlamente?
Neviem o tom, myslím si, že takýto návrh nikdy neprišiel. Teraz by mala prísť malá novela sociálnych služieb, v ktorej sme ako nezisková organizácia mali zmeny najmä v oblasti financovania. No povedali nám, že v tomto smere teraz nie je politická vôľa a v novele sa budú otvárať len škôlky a bude sa pridávať len ich financovanie. Budeme zase čakať na veľkú novelu sociálnych služieb, kde by sa malo financovanie dostať zvlášť do zákona. Či to prejde a zoberie si to niekto ako svoju tému, tak to uvidíme.
Poslanec za ĽS NS Milan Uhrík sa na Facebooku, ale aj vo vyjadreniach pre PL.sk nedávno vyjadril, že ak by sa mala zlepšiť problematika bezdomovectva na Slovensku, policajti by mali získať väčšie právomoci a mali by sa zriadiť akési záchytné centrá podobne, ako to majú riešené údajne v Maďarsku. Je to správny prístup?
Podľa mňa to je opačný extrém. V momente, ak budete kumulovať veľký počet ľudí na jednom mieste, tak sa s nimi robí oveľa ťažšie, ako keby boli v menších zariadeniach s nízkou kapacitou. V zariadení s kapacitou dvesto ľudí neviete s nimi tak dobre pracovať, lebo im viete poskytnúť len nocľah, jedlo a základné služby. Chce to skôr menšie zariadenie, kde sa s týmito ľuďmi dá aj individuálne pracovať. To znamená, že razíme úplne opačný názor, a to, že s nimi treba pracovať na miestach, kde sa nachádzajú. Politici si niekedy myslia, že ich zoberieme dakde za Trnavu či na stredné Slovensko, a tam budú fungovať. Opakom ale zostáva, že s takýmto človekom musíte robiť tam, kde sa vyskytuje a preto robíme aj terénnu sociálnu prácu a chodíme na miesta, kde žijú. Napríklad v chatkách či pod mostami, skrátka v ich prirodzenom prostredí.
