Čo Babiš po rokovaní s Kažimírom podsunul a česká vláda to odmietla, ale tiež o nepriateľovi štátu a slobodách Novembra. Zamýšľa sa Ľubo Lintner

    0
    Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik (Autor: Archív ĽL)

    Každá z udalostí vo svete mala nepochybne vždy nejaké dôsledky na širšie okolie, ale určite to dianie nebývalo také dynamické, ako to môžeme vnímať po 30. septembri, keď Rusko vstúpilo bombardovaním do vývoja situácie v Sýrii. Na rokovaniach vo Viedni vznikla dohoda na začatí nového mierového úsilia v Sýrii, Rusi do diplomatického zákulisia vypustili návrh na vypracovanie sýrskej ústavy do 18 mesiacov, následného referenda o nej a potom uskutočnenie prezidentských volieb.

    To bolo 30. októbra. Hneď na druhý deň, v sobotu 31. októbra, necelú polhodinu po štarte z letoviska Šarm aš-Šajchu, bomba spôsobila pád lietadla s ruskými turistami, atentát priniesol 224 obetí. Neuplynuli ani celé dva týždne a piatok trinásteho novembra teroristické útoky na viacerých miestach v Paríži spôsobili smrť 129 ľudí, jeden ďalší človek zomrel v nemocnici, takmer dvesto ľudí utrpelo zranenia. A tento týždeň? Turecká stíhačka F-19 zostrelila ruský bombardér SU-24 a prezident Hollande počas troch dní absolvoval stretnutia s lídrami USA, V. Británie, Talianska, Nemecka a Ruska. S cieľom vytvorenia koalície v boji proti Islamskému štátu. Tí, čo sa zaujímajú o dianie vo svete, si už denne sadajú k televízorom či rádiám s otázkou: Čo sa stalo dnes?

    Rok 2015 – zásah na solar plexus

    Pred 14 rokmi sme sa na teroristické útoky 11. septembra v New Yorku a Washingtone síce dívali ako na tragickú a dramatickú udalosť, ale predsa to len bolo takmer sedemtisíc kilometrov ďaleko. Vojenské invázie do Afganistanu a Iraku, ktoré potom nasledovali, sme aj prostredníctvom účasti slovenských vojakov už pocitovo vnímali o niečo viac, hoci boli vzdialené tiež tisícky kilometrov. Ako jednotlivci sme to začali intenzívnejšie pociťovať tým, že sme sa zmierili s odoberaním odtlačkov prstov, naše pasy už musia obsahovať biometrické údaje. V súvislosti s tým chcem len pripomenúť, že hoci Američania žiadali takéto typy dokladov už po útokoch na dvojičky v roku 2001, tak v krajinách Európskej únie sa biometrické pasy začali používať až od roku 2005. Podiel na zintenzívnení riešenia má aj 11. marec 2004 (séria bombových útokov na vlakový dopravný systém v Madride – 191 mŕtvych, 2057 zranených) a 7. júl 2005 (tri výbuchy v londýnskom metre a jeden v autobuse – 50 mŕtvych, 700 zranených). Pokračujúce teroristické útoky na Blízkom východe alebo v krajinách Ázie, ale aj individuálnu akciu radikálneho Nóra Ch. Breivika z júla 2011 (77 obetí) sme celé uplynulé desaťročie už začali vnímať ako prirodzené sprievodné javy existujúceho nepriateľstva vo svete, či už existujú ako dôsledok náboženských konfrontácií, či civilizačného stretu kultúr, či iba ako rozhodnutie zradikalizovaného jednotlivca. Rok 2015 však zasiahol krajiny Európskej únie do základov jej hodnôt, do základov integrácie, boxerskou terminológiou by sa dalo povedať, že je to zásah priamo na solar plexus. Januárová streľba v parížskej redakcii Charlie Hebdo s 12 obeťami ostala ešte stále vnútornou francúzskou záležitosťou. Grécka finančná kríza a úvahy o vylúčení krajiny z eurozóny už takmer rozčesli Európsku úniu. Prvky nejednoty, aj keď zatiaľ iba vo verbálnej rovine, sa začali prejavovať pri posudzovaní negatívnej úlohy Ruska v konflikte na Ukrajine a anexii Krymu. Obraz skutočného levelu jednotlivých európskych krajín v integrácii však odhalila až utečenecká kríza a v spojitosti s ňou tragické útoky v Paríži a následné postoje a rozhodnutia politikov v jednotlivých krajinách.

    „Čo mohli nanosiť v tých batohoch“


    Od júna tohto roku, keď sa premiér R. Fico vrátil z vtedajšieho samitu lídrov s výrazom víťaza, že slovenský negatívny postoj voči kvótam bol úspešný a forma povinnosti nebola prijatá, uvažujem nad tým, prečo sa líder vládnej strany rozhodol pre tento odmietavý postoj. Na stôl totiž neponúkol žiadne alternatívne riešenie, len prísľub dobrovoľnosti v prijatí 200 sýrskych kresťanov počas dvoch rokov. V prípade ústretového postoja k určeným 785 žiadateľom (malo ísť o utečencov zo Sýrie a Eritrey) o azyl, by sa bol začlenil medzi štátnikov, ktorého by rešpektovali lídri veľkých krajín, on radšej volil pozíciu úspešného regionálneho politika v rozsahu malého Slovenska. V súčasnosti by pritom R. Fico nebol v slovenskej verejnosti o nič menej úspešný, v diskusiách so zahraničnými lídrami by jeho argumenty teraz určite zavážili oveľa viac. Neviem si však predstaviť, že by ho teraz na dvojstrannom stretnutí prijala kancelárka A. Merkelová, prezident F. Hollande či švédsky premiér S. Löfven, ktorého krajina na svoje územie prijala už 190-tisíc utečencov, ale nápor nezvláda, a tak Švédsko chce, aby aj ďalšie krajiny prevzali zodpovednosť.

    R. Ficovi sa nedá vyčítať, že poukazuje na riziká, ktoré vyplývajú z pohybu množstva utečencov v schengenskom priestore, vyčítať mu však musíme spôsob, aký k téme zvolil. To nie je vyvážený postoj štátnika, to je postoj plný pokrytectva, ktoré sa napríklad ukazuje v tom, že si na jednej strane zorganizuje stretnutie so zástupcami ľudsko-právnych organizácií, ale jeho ľudsko-právny prístup k utečencom sa skončí rozhodnutím o finančnom príspevku – ľudia z charity sú potom už len svätuškári, ktorých postojom sa on veru riadiť nebude. A k utečencom ním vyslovené vety typu „keď si len predstavíme, čo mohli nanosiť v tých batohoch“, sú úplne v protipóle toho, ako sa k utečencom vyjadrujú štátnici A. Merkelová, F. Hollande, D. Cameron, ale napríklad aj český premiér B. Sobotka. „Prejaviť minimálnu solidaritu prijatím 3 až 4-tisíc utečencov nemôže byť problém,“ uviedol šéf českého kabinetu. Návrh ministra financií A. Babiša, ktorý s ním prišiel po štvrtkovom rokovaní so slovenským náprotivkom P. Kažimírom (zaujímavá časová zhoda), aby sa česká vláda pripojila k Slovensku v žalobe na kvóty, kabinet na sobotňajšom rokovaní odmietol, čo B. Sobotka odôvodnil slovami, že žalobou by si Česko medzi krajinami EÚ poškodilo. „Vláda bude naďalej zastávať stanovisko, že sa Česká republika k žalobe nepripojí. Vidíme v tom riziká z pohľadu deštrukcie pozície, ktorú dnes máme v EÚ, uviedol český premiér. Naopak, slovenský predseda vlády potreboval tento týždeň pred domácou verejnosťou zdôrazniť, že žaloba je pripravená a Slovensko ju odovzdá ešte skôr, ako stanovuje termín 18. decembra.

    R. Ficovi sa nedá vyčítať racionalita argumentácie, že utečenecký exodus má základ v dlhotrvajúcom konflikte v Sýrii. Pokrytecky však v jeho postojoch vyznieva nasledujúci  moment. Od apríla, po hlasovaní o kvótach v európskom parlamente, keď sa začalo o probléme intenzívnejšie diskutovať, tak pred kamerami len zdôrazňoval vetu, že konflikt treba riešiť tam, kde vznikol. Nikdy však nepovedal, ako by to rýchle riešenie v Sýrii malo vyzerať. Vždy len pripomínal, že Slovensko v regióne nezasahovalo. Po angažovaní Ruska v Sýrii sa jeho argumentácia zrazu zmenila a v relácii O 5 minút 12 už zrazu podotkol, že to také rýchle nebude. „Nevieme v krátkom čase riešiť situáciu v Sýrii a Líbyi. Je naivné sa domnievať, že zajtra bude poriadok v Sýrii, že prestane, s prepáčením, bordel v Iraku a že Líbya sa postaví na nohy. To sú nereálne veci,” uviedol premiér.

    Racionalita argumentov a perfídnosť správania sa


    R. Ficovi sa nedá vyčítať racionalita argumentov pri zdôrazňovaní nutnosti ochrany vonkajšej schengenskej hranice, premiérovi však treba vyčítať, že prirodzené obavy ľudí zneužíva v prospech vlastného politického prospechu a úspešnosti strany SMER-SD v najbližších voľbách. Pretože v jeho prípade nejde o využívanie okolností, ale zneužívanie. Ináč sa totiž nedá vysvetliť, že k rovnakej veci a s používaním tých istých argumentov sa posadí či postaví pred kamery tri razy za jeden týždeň: v stredu po rokovaní Bezpečnostnej rady štátu, vo štvrtok na Hodine otázok v NR SR (vystúpenie v tomto prípade bolo neúplné, pretože ho z miery vyviedol I. Matovič, ktorý stál pred ním v tričku s nápisom Fico chráni zlodejov) a v piatok po rokovaní vlády. Slovenskému premiérovi sa nedá vyčítať snaha, aby krajina, kde vládne jeho strana, bola bezpečná, musíme mu však vyčítať spôsob, ako okolnosti zabezpečenia ochrany Slovenska dáva okato najavo, často v priamom prenose pred televíznymi kamerami. Občan by sa mal cítiť bezpečne prirodzene, nemusí mu byť dookola cez médiá zdôrazňovaný zvýšený počet policajtov v uliciach, nemali by byť medializované policajné zásahy so zvýraznením potenciálneho teroristického nebezpečenstva. To totiž nemá nič spoločné s racionalitou, je to len predvolebný politický marketing s cieľom udržiavať ľudí v obavách. A za tým všetkým sa skrýva iné nebezpečenstvo. Volič v strachu sa viac sústredí na to, či je chránený jeho život a prestáva vnímať to, akým spôsobom sa zasahuje do jeho občianskych slobôd. A v tom je perfídnosť súčasného správania sa lídra SMER-SD.

    Podoba s orbánovskou mocou

    V piatok vláda schválila 17 noviel zákonov, v jednom prípade s presahom zásahu do Ústavy, ktoré hneď na začiatku dostali prívlastok antiteroristické. Pod kepienkom ohrozenia krajiny sa bude v zrýchlenom procese prijímať legislatíva, ktorá zasahuje aj do oblasti ľudských slobôd.  L. Bernátová z Amnesty International pripomenula, že „niektoré opatrenia môžu byť zneužité v neprospech určitej skupiny ľudí“. Expert na trestné právo J. Dobrovič so zarazením prijíma ustanovenie, že súd bude môcť prijať bez uvedenia dôvodu do väzby osobu, ktorá je obvinená z trestného činu, ktorý súvisí s terorizmom. „Neviem si vôbec predstaviť, ako sa rozhodne o vzatí do väzby bez toho, aby sa to nejako odôvodnilo. To je už mimo rámca všetkých práv človeka,“ konštatoval právnik. Premiérovi často v tých istých intenciách sekunduje minister vnútra. Veď osobitná tlačová konferencia R. Kaliňáka o zadržaní štyroch podozrivých osôb, z ktorých sa dvaja ukázali ako Ukrajinci s falošnými bulharskými pasmi, v jednom prípade išlo o Alžírčana s falošným dokladom, ktorý sa v Smižanoch oženil s Rómkou, a potom o muža zo Saudskej Arábie, ktorý sa stal podozrivý skladaním dronov, ale o jeho reálnom riziku pre Slovensko minister nepovedal nič. Vo všetkých prípadoch teda išlo vlastne o kriminálne delikty, nie o teroristickú hrozbu. Organizovanie takých vystúpení pred kamerami slúži len na jediné: držať ľudí v obavách. Naozaj nie je dôvod riešiť bezpečnostné akcie pred objektívmi kamier. Napokon aj hovorkyňa rezortu vnútra A. Dobiášová zdôraznila, že „Slovensku nehrozí teroristický útok a patríme medzi krajiny s najnižším – základným stupňom ohrozenia“. V snahe ukázať, že vládna strana napĺňa svoj predvolebný slogan Chránime ľudí, sa začínajú objavovať policajné akcie bez spresnenia, čo sa za nimi skrýva. Návštevy policajných príslušníkov v penziónoch v B. Štiavnici a Kremnici s otázkou, či tam nie sú ubytovaní hostia z arabského sveta, je už doslova účelovosť. Aj v tomto sa vládna moc čoraz viac podobá na tú orbánovskú v prehnanej snahe prezentovať hrozbu. Šéf maďarského antiteroristického strediska J. Hajdu v tajuplne znejúcej informácii hovoril o zadržaní štvorice ľudí, pritom celú akciu spojil s parížskymi útokmi, s bezpečnosťou chránených osôb v Maďarsku a dvojzmyselne hovoril o štátnej príslušnosti zadržaných. Napokon sa ukázalo, že ide o zberateľov historických zbraní, dvaja z nich boli Slováci maďarskej národnosti.

    Nepriateľ štátu a slobody Novembra

    Iba deň po tom, keď slovenská vláda schválila balík 17 zákonov posilňujúcich kompetencie tajných služieb, polície a justície, tak český premiér B. Sobotka na otázku o nebezpečenstve teroristických útokov na území Českej republiky konštatoval: „Nie je dôvod, aby sme podliehali strachu a nechali sa viesť strachom.“ Na budúci týždeň v parlamente by opozícia nemala k tzv. antiterostickému balíčku pristupovať s takou ľahkovážnosťou, akú prejavil exminister obrany Ľ. Galko, ktorý očakáva zhodu naprieč politickým spektrom. Hranica medzi ohrozením slobody jednotlivca a jeho bezpečnosťou je veľmi tenká a v našom priestore máme so zneužitím policajných zložiek alebo tajných služieb voči politickým protivníkom dostatok skúseností. Ak ste niekedy videli film Nepriateľ štátu, tak určite viete, o čom píšem. O možnosti nahliadnuť technickými zariadeniami až do vašej nákupnej tašky s vianočnými darčekmi. Že sa nepovažujete za nepriateľa štátu a nemáte žiadny pocit ohrozenia osobnej slobody? Také myšlienky nemal  ani hlavný hrdina spomínaného filmu. Iba sa ocitol v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste, dôsledkom čoho sa mu do nákupnej tašky dostala disketa s kompromitujúcim videom na vysokopostaveného politika. A ten mal ešte vyššie ambície a zverejnenie kazety by tým ambíciám urobilo koniec. Navrhnutý súbor posilnenia kompetencií tajných služieb, polície a justície možno považovať za jeden z najvážnejších zásahov do osobných slobôd v období po Novembri.

    R. Ficovi sa nedá vyčítať, že má na svojej strane milión dospelých obyvateľov Slovenska, R. Ficovi však treba vyčítať, že riskuje (horšie, ak vedome koná) budúce geopolitické začlenenie krajiny, ktorú teraz vedie. Spoločná Európa nemôže ďalej existovať na báze syndrómu vystretej ruky (výraz lekára V. Krčméryho) za peniazmi druhých a na druhej strane zmiešavaním utečencov s teroristami („keď si len predstavíme, čo mohli nanosiť v tých batohoch“), volaním po stavaní plotov a zneužívaním prirodzených obáv ľudí na vlastný politický prospech. Žiadna z krajín, ktoré sú oveľa výraznejšie zasiahnuté utečeneckou krízou a s potencionálne vyšším stupňom ohrozenia teroristickým útokom, neprijíma naraz v takom výraznom rozsahu zvýšené kompetencie pre políciu, tajné služby a justíciu. Geopolitická hra veľmocí o územie, ktoré sa síce ešte stále nazýva Sýriou, ale už nikdy Sýriou v jej predchádzajúcej podobe nebude, sa raz skončí. A následné odpovede na otázky, kto je kto medzi politickými lídrami v jednotlivých krajinách Európy budú rozhodovať, kde bude patriť Slovensko.

    Televízna neprofesionálnosť či účelovosť?

    Vyšší stupeň solidarity Slovensko nezíska ani rozhodnutím, že Francúzom v rámci aktivácie článku Lisabonskej zmluvy poskytnúť pomoc a podporu krajine, ktorá sa stala obeťou útoku, pomôžeme vyslaním maximálne 5 (!) vojakov do misie Mali. K číslu „do päť“ minister obrany M. Glváč podľa správy TASR vraj dospel „na základe analýzy aktuálnych možností ozbrojených síl“. Naproti tomu český minister M. Stropnický uviedol, že pokiaľ by sa začala v Sýrii pozemná operácia, Česko uvažuje o vyslaní 200 vojakov. A keď už porovnávam Slovensko a Česko, tak uplynulý týždeň aj televízne spravodajstvo ukázalo rozdiel v schopnosti priniesť divákovi vyváženú objektívnu informáciu. Išlo o moment, či posádka ruského bojového lietadla SU-24 počula výstrahu posádky tureckej stíhačky F-16 pred tým, ako ju Turci zostrelili. Udalosti ČT vo svojom spote zverejnili zvukový záznam komunikácie tureckej strany aj s dôležitou vetou: „Blížite sa k tureckému vzdušnému priestoru. Zmeňte kurz na juh. Okamžite!“ Táto veta zaznela počas piatich minút 10-krát. Zároveň v spote bol aj radarový snímok letu ruského lietadla. Vzápätí bol v spote záznam rozhovoru ruských novinárov s navigátorom, ktorý zostrelenie prežil. „Dobre som videl na mape aj v teréne, kde je hranica a kde sme my. Ani varovanie zo strany Turkov žiadne nebolo.“ Nasledovala mapka ruskej strany, ktorá ukazovala trasu letu mimo tureckého územia. Vojenský expert však mapku komentoval slovami, že v tom čase v priestore operovali dva ruské stroje a mapka môže ukazovať let toho druhého. Divák sa zároveň zo spravodajského spotu Českej televízie dozvedel aj súvislosti aktuálneho vojenského diania v danej oblasti, v ktorej ruské lietadlá už tri dni bombardovali pozície sýrskych Turkménov, ktorí bojujú proti Asadovi. Jedinou televíziou, ktorá vo svojom spravodajstve zaradila zvukový záznam komunikácie posádky tureckej stíhačky, bola Markíza, neodvysiela však rozhovor ruského navigátora, len v texte redaktor uviedol pilotovo tvrdenie, že ich nikto nevaroval. TA 3, JOJ a RTVS odvysielali iba ruský pohľad na celú situáciu. Je to naozaj neprofesionálnosť? Či účelovosť? Podľa Správ RTVS ďalší deň ide skôr o neprofesionalitu, ktorá však skresľuje skutočnosť. Vo verejnoprávnom médiu odvysielali iba zvukový záznam upozornenia tureckej posádky. Markíza zasa v tento deň vysielala iba rozhovor s ruským navigátorom, ktorý zostrelenie prežil. Dianie v Sýrii sa pre médiá stane v najbližších týždňoch tiež ukazovateľom profesionality či manipulovania, podobne ako to bolo v prípade konfliktu na Ukrajine, kde často dostal priestor práve ruský pohľad na dianie. Pritom je jasné, že Rusko používa dezinformácie. Príbeh o Putinových „zelených mužíkoch“ na Kryme je dostatočne známy. A dva dni pred začiatkom bombardovania v Sýrii ruský prezident pre televíziu CBS povedal: “Rusko sa nezúčastní na nijakých vojenských akciách na území Sýrie alebo iných štátov.” Len aby bolo jasné, s kým máme do činenia.


     

    - Reklama -