Myslíte si, že je po tých šialených samovražedných útokoch v Bruseli načase, aby sme si priznali, že nám nezostáva nič iné, ako si na také desivé udalosti zvyknúť?
To, čo sme videli v prvých desiatkach hodín po atentátoch, boli tradičné rituály dnešnej európskej politiky, teda fňukanie, sviečky a reči o tom, že sa islamistami nenecháme zastrašiť. A, samozrejme, urážky vítačov na adresu možno deväťdesiatich percent tradičného európskeho obyvateľstva. Takže áno, bude sa po nás chcieť, aby sme si zvykli.
Minimálne tí dvaja bratia, ktorí samovražedné atentáty spáchali, boli belgickými občanmi. Nevyužijú to zástancovia prijímania migrantov z tej už takmer rok trvajúcej aktuálnej vlny, aby nás presviedčali, že medzi terorizmom a tými prichádzajúcimi súvislosť nie je?
Medzi imigráciou z Blízkeho východu či severnej Afriky a islamským fundamentalizmom v Európe je jednoznačne priama úmera. Trebárs do Francúzska od konca druhej svetovej vojny prišlo veľa Arabov, v absolútnej väčšine to boli lojálni ľudia, ktorí boli vďační za azyl. Francúzsko venovalo obrovské úsilie a zdroje na ich integráciu a integráciu ich detí a vnukov. Situácia sa tam však celkovo skôr zhoršuje: v mestách vznikajú ďalšie a ďalšie “no go” zóny, ľudia z týchto arabských giet sa izolujú, nemajú záujem o kvalitné a užitočné vzdelanie a nahrádzajú ho Koránom. Neintegrujú sa v ničom, oblečením počínajúc a jedlom končiac. Žiadna civilizačná plejáda zvykov, farieb a chutí, ale stále to isté a len ich. Cez všetko úsilie krajiny ako Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švédsko a dnes už aj Nemecko padajú do problémov. A do konfrontácie. Je to rovnaké všade, nikde sa integrácia islamskej populácie nepodarila. Viete, Vietnamcov si tiež nemôžete nevšimnúť. Vyzerajú inak. Lenže drú od rána do večera, integrujú sa, nepoberajú dávky, nevytvárajú spoločenské problémy, a napríklad v českých školách patria vietnamskí a čínski študenti často k najlepším – aj v češtine. Takže to ide. Skrátka, problém nie je v Česku alebo v Európe, ale jednoznačne v islamskej populácii. Jej prítok musíme zastaviť. A ešte viac: dôrazne zastaviť! My nie sme ten problém. Oni sú ten problém a prinášajú ho do Európy.
Európska únia sa dohodla s Tureckom na vrátení imigrantov. Bude ten systém fungovať?
Tak rozhodne je to lepšie ako nič. Ale zároveň tú dohodu vôbec nevidím ako definitívne riešenie problému. Vidím to ako takú – európskym obyvateľstvom na Bruseli vynútenú – medzihru. V prvom rade: veľa ľudí na dôležitých postoch v Bruseli, v Berlíne aj inde, žiadny problém nevidí. Čím viac imigrantov, tým lepšie. Wilkommen! Angela Merkelová reprezentuje Nemecko a jeho vítajúcu kultúru, a stále je vo funkcii. Svoju rétoriku príliš nezmenila, v najlepšom prípade sa snaží, aby – z jej hľadiska – špinavú prácu robil za Nemecko niekto iný, Macedónskom počínajúc a Tureckom končiac. Ale ona, a tá podivná subkultúra okolo nej, chce migračné toky z tretieho sveta zachovať v plnej miere. Protestujúce a “nesprávne” hlasujúce obyvateľstvo je len taká príťaž, ktorá sa podľa týchto bruselských pokrokárov musí, žiaľ, nejako brať do úvahy, ale je to len brzda na ceste ku skvelej novej multirasovej, multikultúrnej a multináboženskej Európe.
Čo sa vám nezdá na tom, že politici na čele s kancelárkou Merkelovou tvrdia, že chcú len pomáhať potrebným, ktorí utekajú pred vojnou?
To nemá logiku. Imigranti lezú do Nemecka dverami, oknom i pivnicou, zatiaľ čo musia prekonávať jednu bezpečnú krajinu za druhou. Keď by im primárne išlo o život, zostanú čo najbližšie k domovu. Teda napríklad v Turecku, Jordánsku alebo v Libanone. To sú bezpečné krajiny. Alebo by sa napríklad primárne presúvali do krajín svojich arabských krajanov a spoluveriacich. Málo sa vie, že z Jordánska vedie pohodlná železnica až do stredu Saudskej Arábie. Aj loďou je možné sa ľahko a lacno z Jordánska, Turecka a Libanonu dopraviť až do Mekky. Saudská Arábia má jedny z najväčších devízových rezerv na svete, má obrovské zásoby ropy, príjemné podnebie a celoročne teplé more, a územie šesťkrát väčšie ako Nemecko. Všetky mysliteľné plusy. Prečo tam imigranti nejazdia? Pretože ich nikto nepozval a nikto sa im tam nepostará o bezpracný blahobyt. Nemecko to robí, chce to robiť aj naďalej, a preto je magnetom pre všetkých imigrantov sveta.
Teda: kým bude v Nemecku Merkelová a jej vítajúca kultúra, kým tam budú cudzincom lietať pečené holuby až do úst, bude ako magnet priťahovať stovky miliónov ľudí. Nezadržateľne a s obrovskou silou. Dnes sú na svete možno štyri miliardy ľudí, ktorí majú príjmy nižšie, ako sú nemecké sociálne dávky. Európske cedidlo, ktorému sa hovorí schengenská hranica, preto bude deravá neustále a Európa sa ďalej bude plniť ľuďmi, ktorí dokopy nič nevedia, sú nositeľmi neeurópskej kultúry, nemajú žiadne uplatniteľné vzdelanie a dokonca o neho v skutočnosti ani nestoja. Ale pretože je to výhodné, všetci sa naučia hovoriť, že sú Sýrčania, len stratili pas a sú to doktori alebo inžinieri.
Je dôvodom na obavy aj to, že Turecko by od júna malo mať bezvízový styk s Európskou úniou?
Maďarský premiér Orbán glosoval, že nepotrebujeme – slabú – dohodu s Tureckom, ale pevné európske hranice. A namiesto toho máme práve dohodu s Tureckom a bezvízový styk s touto 80-miliónovou moslimskou krajinou, kde sa vedie vojna proti 15 miliónom vlastných občanov, Kurdom, ktorým sa upiera právo na vlastný štát, a vojna proti novinárom, proti umiernenej opozícii, proti akademickej obci, vojakom, sudcom a tak podobne. Nerobím si ilúzie, ako sa to skončí. V druhej polovici roka je imigračná kríza späť. Boli sem pozvané zástupy ako cedidlom.
Kancelárke Merkelovej teda nedávate šancu?
Ona nedáva šancu Európe a národom, ktoré tu tisíce rokov žijú. Preto skončí a čím neskôr to bude, tým viac to bude škaredé, ale nemecká kríza nie je zďaleka len o nej. Všimnite si, že je tam stále celkom populárna a dôveryhodná. Áno, prieskumy možno ľahko prekrútiť, a po sociológoch, ktorí ich vytvárajú, je dopyt. Lenže problém Nemecka je hlbší. Všimnite si, že Merkelová je nemeckou kancelárkou už jedenásty rok bez toho, aby uskutočnila akékoľvek zaznamenaniahodné reformy. Ako obrovský rozdiel oproti jej predchodcovi Schröderovi, ktorý, hoci sociálny demokrat, úplne prekopal a zmodernizoval nemecké pracovné právo. Napríklad. Merkelová je zvyknutá problémy len vysedieť. Hrnúť pred sebou a znovu vysedieť. Alebo ich vôbec nevidieť.
Ona je vyštudovaná fyzikálna chemička, nie je teda pohľad vedkyne pre vysokú politiku skôr hendikepom?
Jej otec emigroval z Hamburgu do východného Nemecka, takže ona má nejakú mentálnu výbavu. Keď tam potom 35 rokov žila, aj v Akadémii vied, nestála východonemeckej politickej polícii ani za zložku. Nič nepodpísala, nič nezorganizovala, a hoci musela mať dennodenne prístup k západonemeckej televízii a rozhlasu, všetky informácie, do poslednej chvíle o politike mlčala. Musí teda dobre rozumieť takému tomu drobnému aj veľkému intrigovaniu. Má vysokú sociálnu inteligenciu. Zaujala samotného Helmutha Kohla, ktorý z nej – príznačne – urobil ministerku “pre ženy a mládež” a potom aj “pre životné prostredie”. Už v týchto funkciách musela civilizácií škodiť od rána do večera. Potom Kohla podrazila, to už nemlčal. A dnes Kresťansko-demokratickú stranu fakticky premenila v akýsi hybrid medzi Stranou zelených a ďalšími “modernými” ľavičiarmi a pokrokármi všetkého druhu. Politická scéna v Nemecku sa sploštila na priateľov a nepriateľov Angely Merkelovej. Ona vlastne zrušila tradičnú politiku.
Dá sa to brať tak, že v Nemecku už nie je klasický demokratický pravoľavý systém, ale “blok Merkelovej”, teda kresťanskí demokrati, sociálni demokrati, zelení, komunisti verzus opovrhovaný zvyšok?
Áno, presne. Tam už politika skončila, len sa bojuje so zvyšnými nositeľmi nesprávnych a nepovolených názorov. A to je terajšia Alternatíva pre Nemecko. Je udivujúce, ako bol pred nedávnymi voľbami nemecký verejný priestor zaplnený nenávisťou voči niektorým vlastným spoluobčanom, ktorí sa previnili tým, že sú Alternatíva, zatiaľ čo voči cudzej kultúre sa oficiálne praktikuje a povoľuje iba láska a politika úplnej tolerancie. Nežijeme ale vo svete hlúpych obrázkov z jehovistických Strážnych veží, ale vo svete reálnom. A preto sa aj Nemecko nakoniec preberie. Dúfajme len, že to bude skôr, než táto čudná krajina zatiahne Európu do tretieho fatálneho šialenstva za posledných sto rokov.
Nemci na to síce majú náturu, ale nie je Európa teraz už niekde inde?
Tretej ríše sa tiež držali do poslednej chvíle. A potom bedákali ako len mohli. Na druhej strane, keď tam v päťdesiatych rokoch robil sociologický prieskum špeciálny oddiel americkej armády, zistil zaujímavé veci. Napríklad v pohľade na Hitlera. Väčšina ľudí sa zhodla, že jeho sociálna a hospodárska politika bola výborná, len nemal byť taký agresívny a začínať vojnu. To bolo nedlho potom, čo im Američania fakticky vnútili liberálny poriadok a zaviedli zásadné ekonomické a spoločenské reformy, z ktorých potom vzišiel takzvaný ekonomický zázrak. Lenže medzitým sa vystriedali generácie, preč je nielen Konrad Adenauer a Ludwig Erhard, ale aj Helmut Kohl a preč je aj ekonomický liberalizmus. A je tu zväzácka Angela, ktorá ničí Európu zďaleka nielen migračnou politikou, ale všeobecne svojou politikou. Dochádza k rozvratu trhov, ktoré sú fragmentované takzvanou reguláciou – energetika, chémia, stavebníctvo a k rozvratu meny.
Ale to azda nepovažujete len za dielo jej a Nemcov?
Samozrejme, je tu Brusel, ktorý vábi všetkých ľavičiarov asi rovnako ako kliešťa pouličná lampa. Oni sa tam vidia, v tých nariadeniach, reguláciách a povoleniach. To bol vždy sen všetkých patologických ľavičiarov – akýsi ten Brusel. Teda ústredie, kam ich nikto nemusel zvoliť, kde len našli a majú všetku moc. Sedí ich tam tridsaťtisíc, neplatia dane a vyrábajú to svoje zvrátené neomarxistické regulačné dobro. Všimnite si, že na najvyššie posty v Európe sa pravidelne dostávajú úplní magori. Trebárs Barroso, dlhoročný predseda európskej vlády, bol známym portugalským fanatikom, ktorý viedol v Lisabone maoistickú študentskú organizáciu. Dnešný predseda európskej vlády Juncker je zase svetoznámy daňový intrigán, ktorý robil – čoby luxemburský premiér a minister financií v jednej osobe – špeciálne antisystémové daňové dohody s nadnárodnými koncernami, na úkor všetkých ostatných. Ministerka zahraničných vecí Mogherini potom bola talianskou komunistkou ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Títo ľudia dnes reprezentujú Európu a poučujú nás aj svet o “európskych hodnotách”. Ak počúvate predsedu Európskeho parlamentu, číreho komunistu a autoritára Schulza, reprezentanta postnacistického a postkomunistického Nemecka, je to viac než pikantné. Je to nechutné.
Vy si asi nemyslíte to, čo veľa ľudí, že keď majú v Nemecku peniaze a uprataný dvor, že by mali vládnuť Európe?
Bývalý poľský minister zahraničia Sikorski o tom vo svojom neslávnom prejave dokonca prosil… Nemecko sa mu snaží vyhovieť a výsledky tu vidíme. Robia si v Európe, čo chcú. Nedávno napríklad rozhodli o druhej vetve plynovodu Nordstream z Ruska pod Baltským morom a Poliakom ostala iba padnutá sánka. A stalo sa to pár týždňov po tom, čo práve Nemci z “morálnych dôvodov” zablokovali plynovod Southstream z Ruska do Talianska. Zaujala ma teraz informácia z diskusie v časopise Reflex, kde sa poľský pamätník zakladania Vyšehradu zmienil, ako vtedy Nemci stoj čo stoj chceli zabrániť jeho vzniku. To bolo hneď začiatkom deväťdesiatych rokov, teda v čase, keď sotva dostali súhlas veľmocí, napriek odporu prezidenta Mitteranda a premiérky Thatcherovej, k zjednoteniu Nemecka a kedy tiež jednostranným uznaním Chorvátska a Slovinska rozvracali Juhosláviu. Dnes vidíme, že Nemci pomohli rozvrátiť aj Ukrajinu. Skrátka, buduje sa nemecká Európa, nie európske Nemecko. Našťastie, majú Nemci vskutku slabú a mizernú armádu, ale aj to sa môže zmeniť. Že by úloha pre najbližších tridsať, štyridsať rokov?
Peniaze rozhodujú a oni ich majú, takže prečo by nemohli byť presvedčení, že môžu Európe diktovať?
Určite ich majú. Ale zďaleka nie toľko, aby s Európou len tak orali. Všimnite si: Európska únia má 510 miliónov obyvateľov a z toho Nemecko sotva osemdesiat. Teda necelých šestnásť percent. Ak porovnáte HDP, teda výkon ekonomiky, je podiel Nemecka na HDP Európskej únie asi dvadsať percent. Teda pätina. Stále dookola počúvame, že nemecká ekonomika je v Európe “najväčšia, najsilnejšia, najdôležitejšia” a tak podobne. Síce to je pravda, ale zďaleka nie v takej miere, ako si ľudia tieto opakované tézy bežne vykladajú. Nemecku veľa pomáha eurozóna a východné rozšírenie EÚ. Eurozóna tým, že zlacňuje ich prácu. Ak by totiž nebolo euro, marka by spevňovala ako švajčiarsky frank a zdražovala by ich exporty. Nepredali by napríklad toľko áut, zvlášť tých skôr naozaj veľmi drahých, typu BMW, Mercedes, Audi. Rovnakým smerom im pomáha aj východná časť strednej Európy, lebo veľa subdodávok pochádza z týchto nízkonákladových ekonomík. Súčinom týchto faktorov potom je postupná likvidácia automobilového priemyslu v Taliansku a vo Francúzsku. Tieto trendy sú v rade ďalších odvetví. Sme svedkami deindustrializácie vo významnej časti západnej a južnej Európy. To sa nemôže dobre skončiť.
Podľa vás je teda dominancia Nemecka v Európskej únii umelá a kontraproduktívna?
Úplne. Česko navyše nemôže mať záujem na oslabovanie krajín, akými sú práve Francúzsko a Taliansko. To sú staré kultúrne krajiny, ktoré nikdy neurobili ani zlomok zla, koľko Nemecko. Navyše, väčšinu ľudských dejín to boli krajiny ekonomicky vyspelejšie ako Nemecko. Zlom priniesla až práve Európska únia. Nemecku sa začalo disproporčne dariť. A sú za tým konkrétne politické rozhodnutia v Bruseli, nie akási náhla nemohúcnosť Francúzov, Talianov alebo dokonca Britov. Je len príznačné, že luxemburská bábka Juncker bol zase do funkcie dosadený Nemcami a že Luxembursko má už tretieho predsedu Európskej komisie čiže vlády, zatiaľ čo má menej obyvateľov než Brno… Je tu akási rozhodovacia mašinéria na línii Paríž – Berlín, na ktorú je napasovaná aj Lisabonská zmluva. Na čom sa teda dohodnú tieto dve krajiny, prípadne Nemecko s Talianskom, to sa aj presadí.
Menšie krajiny sú totiž zhora mocensky zručne rozdeľované a nie sú schopné tomuto valcu čeliť – dokonca aj vtedy, keď sú niektoré rozhodnutia úplne proti ich záujmom. Tradične to býva zákonodarstvo, chystané lobistami na mieru veľkým nadnárodným koncernom, ktoré takmer vždy majú sídlo vo veľkej krajine EÚ alebo sú radšej mimo, vo Švajčiarsku. A keďže daňové aj mnohé iné výnosy mieria z Východu na Západ, do firemných centrál a do tamojších rozpočtov, súčasná daňová legislatíva EÚ sa podstatne nezmení. Žmýkajú nás ako kus mokrej handry a len z Česka ročne vytiahnu cez tristo miliárd korún. Čo sú proti tomu tie drobné z európskych fondov, pre ktoré máme vraj mlčať? Český priemysel je úplne prebudovaný z tunajších ziskov a dnes je už silnejší a dokonca konkurencieschopnejší než napríklad ten rakúsky. Robotníci, úradníci, technici, lekári a dokonca bankári tu však zarábajú sotva štvrtinu rakúskej nominálnej mzdy. Iste, v Rakúsku majú zamestnanci vyššie náklady. Ale to nás predsa nemusí zaujímať. Kde tie výplaty sú?
Veľká Británia Nemecku často oponuje, ale zostáva viac menej v izolácii. Domnievate sa, že Francúzsko a Taliansko by mohli prispieť k nejakej novej rovnováhe?
Francúzsky premiér Manuel Valls nedávno vystúpil rovno v Mníchove a povedal, že Francúzsko žiadnych ďalších imigrantov z Blízkeho východu nad tie vlani vnútené kvóty nepríjme. Merkelová potom so svojimi permanentnými kvótami zaklapla. Takže to je akási dôležitá lastovička. Je len otázkou času, kedy sa Francúzsko a Taliansko budú od Nemecka viac emancipovať, lebo týmto krajinám – a niektorým ďalším – hlavne euro nevyhovuje, dokonca škodí a tamojšie elity spoločná mena ohrozuje. Ak nebudú ešte desať rokov Francúzi a Taliani strategicky nič robiť, pripraví ich euro o moc, a tieto krajiny sa dostanú do chaosu. Mena a potom imigračná politika sú dve hlavné otázky Európy tohto a budúceho desaťročia. Zásadné otázky. Otázky, na ktoré sa mnohé európske krajiny doteraz boja normálne a strategicky odpovedať.
