Podľa Freedlanda existujú určité miesta, ktoré sa stali metaforou nenávideného politického establishmentu či ľuďom vzdialenej, všemocnej vlády. „V Amerike je to ,Washington‘. Pre euroskeptikov je to ,Brusel‘. A v Británii je tou nenávidenou citadelou ,Westminster‘,“ uviedol s tým, že v stredu prišiel Westminster o svoje úvodzovky. „Popoludní už Westminster prestal byť tou nenávidenou baštou politických vládcov a stal sa skutočným miestom, kde sú úradníci, turisti, pracovníci ochranky a skupiny školákov na exkurzii,“ podotkol.
Následne sa venoval situácii, keď poslanec Tobias Ellwood poskytoval pobodanému policajtovi prvú pomoc, keď sa poslanci báli o osud svojich priateľov, kolegov aj zamestnancov. „Aj ja som bol vo Westminsteri (aj keď nie v parlamente), keď došlo k útoku,“ píše Freedland.
„Zdá sa, že potrebujeme násilnú tragédiu, aby sme si uvedomili, že tí, ktorých zvolíme, aby nás zastupovali, neprestávajú byť v momente zvolenia ľuďmi. Vlani to bola vražda poslankyne Jo Coxovej, ktorá ľuďom pripomenula, že aj poslanec alebo poslankyňa môže byť dýchajúca, žijúca, milujúca bytosť. V tej chvíli mali mnohí z nás pocit viny z toho, ako sa vyjadrujeme o politike. Na chvíľu sme prestali. Ale len na chvíľu,“ dodal. Opísal potom rýchlosť záchrannej služby, spomenul aj turistov, ktorých odvádzali do bezpečia, a nezabudol sa zmieniť ani o speve poslancov, ktorí sa snažili upokojiť školákov, ktorí boli v parlamente na výlete.
„Pred viac ako dvadsiatimi rokmi som bol svedkom tej istej premeny, keď sa stala terčom atentátu americká vládna budova v Oklahoma City, kde zahynulo 168 osôb. ,Federálni byrokrati‘ boli nenávidení až do chvíle, keď ľudia videli, ako vynášajú zranených a trúchlia pre svoje mŕtve deti. Teraz bol na rade ,Westminster‘. Už nie metafora odťažitej citadely zlovoľných, konšpirujúcich politikov, ale skutočné miesto plné skutočných ľudí – rovnako zraniteľných vražedným násilím ako ktokoľvek iný,“ poznamenal.
Simon Jenkins potom píše, že o motívoch útočníka stále nič nevieme. „Môžeme predpokladať, že útočník očakával, že jeho čin – a teda jeho poslanie – sa dočká obrovskej publicity. Možno chcel naozaj šíriť strach, podrobiť demokraciu zaťažkávacej skúške, a keby to bolo možné, zmeniť jej správanie,“ napísal s tým, že reakcia na takéto incidenty nesmie byť prehnaná. Terorista je podľa neho bezmocný bez pomoci médií a tých, ktorí ich kŕmia slovami a činmi.
„Musíme si uvedomiť, že dnes sú v boji proti terorizmu obrovské peniaze. Dnes nie je čas poukazovať na to, že je to prehnané, ale treba poukázať na to, že prehnané protiteroristické opatrenia napomáhajú teroristov. Všetci, ktorí sa na nich podieľajú, na tom majú záujem: od novinárov cez politikov a políciu až po bezpečnostných lobistov. Skutočnosť, že v totalitných krajinách k terorizmu v podstate nedochádza, pretože takéto krajiny cenzurujú informácie, dokazuje, akú kľúčovú rolu hrá pri teroristických útokoch publicita,“ dodal.
Reakcia britskej vlády na teroristické útoky Írskej republikánskej armády v sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch bola podľa jeho slov správna. Vtedajšia britská vláda ich vraj považovala za náhodné zločiny, nie za kvázi politické gestá. „Terorizmus IRA bol oveľa horší ako čokoľvek, čoho sme svedkami dnes. Ale ani vtedy nedošlo v podstate k obmedzeniu slobody v Británii, život išiel ďalej a teroristická hrozba nakoniec zmizla. Dúfajme, že to isté bude platiť aj dnes,“ uzavrel.
Pôvodný text si môžete prečítať TU a TU.
