Autor uznávanej knihy o Gustávovi Husákovi búra tradičné mýty. Okrem iného vám prezradí, čo našiel v ruských archívoch. Je to často prekvapivé

    0
    Gustáv Husák (Autor: TASR)

    Koncom minulého roka vydal bádateľ a historik Michal Macháček obsiahlu publikáciu o Gustávovi Husákovi. Čerpal z mnohých archívov vrátane tých súkromných, deväť rokov objavoval a čítal stovky a tisíce spisov a zväzkov.

    Je to tak – a nie inak(?)

    „Keď človek sleduje situáciu s prezidentskými voľbami, fascinuje ma priamočiarosť niektorých ľudí, že nie sú pochybnosti – je to tak a nemôže to byť inak. Kritické myslenie, hlboká analýza – toho je poskromne a skôr tam hrajú rolu emócie,“ uviedol k aktuálnemu dianiu v Česku Macháček. Potom už však prešiel k „svojmu remeslu“. Má skúsenosti s ruskými archívmi, s ktorými sa stretol v priebehu niekoľkých rokov, keď pracoval na autobiografii o Gustávovi Husákovi. Každá krajina má svoj archívny systém a archívne zákonodarstvo a jednotlivé archívy tiež fungujú inak. Ruské archívy neboli podľa neho veľmi prístupné, sú citlivé vzhľadom na politizáciu.

    „Ruský pohľad je pre naše dejiny dvadsiateho storočia celkom zásadný,“ konštatuje pre Parlamentné listy Macháček. „Ak tam niekto ide na jeden týždeň, tak tam toho veľa nestihne. Mal som možnosť študovať v bývalých straníckych archívoch, ktoré sú pre nás kľúčové. Je to Ruský štátny archív sociálnych a politických dejín a Ruský štátny archív súdobých dejín, ktorý je teraz súčasťou prezidentskej kancelárie, kde sú uložené tie najvzácnejšie ,kúsky‘, ktoré sa viažu aj k našim dejinám. Podarilo sa mi študovať Fond medzinárodného oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Tam sa dalo predpokladať, že si na každého významnejšieho funkcionára viedli vlastný personálny spis,“ pokračuje.

    Spisy, spisy…

    „Je tam, samozrejme, spis na Gustáva Husáka… Mal som však možnosť študovať aj spis Ludvíka Svobodu, Viliama Širokého, ktorý bol významným funkcionárom na Slovensku v päťdesiatych rokoch, keď bol predsedom vlády a skoro sa stal prezidentom. Tiež napríklad Vladimíra Klementisa. Nejde len o komunistických politikov. Sú tam uložené spisy napríklad Edvarda Beneša. Ide predovšetkým o správy, ktoré dodávali zo sovietskeho veľvyslanectva v Prahe alebo generálneho konzulátu v Bratislave, ale aj z iných miest, o tom, ako sa dotknuté osoby správajú alebo čo o nich hovoria druhé osoby, čo vám dáva jedinečný pohľad do politického zákulisia. Ako je známe, politik niečo robí, niečo hovorí a niečo si myslí,“ uviedol autor knihy.

    Viliam Široký pri prejave, štvrtý sprava Gustáv Husák

    Viliam Široký pri prejave, štvrtý sprava Gustáv Husák Zdroj: TASR

    „Ku Gustávovi Husákovi je tam uložený spis, ktorý má 26 zväzkov v celkovej hodnote 3 500 písomností, pričom prvý dokument pochádza z roku 1936 a nie je tam príliš dobre vykreslený ako študentský funkcionár,“ hovorí Macháček. „Je tam vykreslený ako nedisciplinovaný človek, ktorý sa v rámci komunistickej strany snaží o právo na vlastný názor, a museli mu dosadiť staršieho súdruha, aby na neho dohliadal. To nás celkom prekvapí, pretože my si ho vybavíme predovšetkým v tej jeho hlavnej sfére, keď stál na čele Komunistickej strany Československa a štátu.“

    Strach v strane

    Pri politických procesoch v päťdesiatych rokoch je podľa Macháčka zjavná rola Klementa Gottwalda, „ktorý si tieto procesy so straníkmi neprial“. „Naopak tam fungoval silný strach, koho to môže postihnúť. Zadanie bolo jasné: Niekto do toho ,musí spadnúť‘. Máme zradcu v Maďarsku, v Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, a ako je možné, že nie v Československu. Tu už človek vidí, ako sa ľudia snažia zachrániť, podsúvať určité ,kompromitujúce veci‘ na tých druhých. Bol zjavný rozpor medzi Gustávom Husákom a Karolom Šmidkem, čo bol významný funkcionár na Slovensku počas povstania, ktorý sa potom stal aj nakrátko predsedom Komunistickej strany Slovenska a tiahol k juhoslovanskému modelu. V súvislosti s roztržkou medzi Stalinom a Titom došlo ku kampani proti ,titoizmu‘ a tí, ktorí spolupracovali alebo nejako vzhliadali k Titovi a k jeho politickému modelu, sa dostali do zorného poľa bezpečnostných orgánov,“ doplnil.

    „Na druhej strane povojnový minister poľnohospodárstva Július Ďuriš, ktorý mal potom na starosti financie a až do šesťdesiatych rokov pôsobil vo významných funkciách, to bol jeden z najprednejších informátorov, ktorý sa snažil donášať rôzne kritické informácie. Ani nie preto, že chcel niekoho poškodiť ako preto, že bol taký zanietený, fanatický vo svojom uvažovaní, keď sa snažil realizovať myšlienku ako najčistejší a videl chyby na druhých a zveličoval ich. Nezdráhal sa ani donášať na Klementa Gottwalda, keď ho v roku 1948 kritizuje, že prezentuje vlastnú cestu k socializmu. Tým, že sa nemusí kopírovať sovietsky model a že sa môže ísť vlastnou cestou, tak to kritizuje,“ opisoval vtedajšiu situáciu bádateľ Macháček. „Potom je to boj kto z koho, keď zase Husák so Šmidkem podsúvajú kompromitujúce materiály na Viliama Širokého. Tam stačilo málo a mohol sa stať po smrti Antonína Zápotockého československým prezidentom,“ uviedol.

    Po pravici Klementa Gottwalda stojí Gustáv Husák

    Po pravici Klementa Gottwalda stojí Gustáv Husák. Zdroj: TASR

    Z nespoľahlivého zanietený

    Zaujímavé sú podľa výskumníka šesťdesiate roky, keď je v spisoch Gustáv Husák opäť predstavovaný ako nedisciplinovaný komunista. „Proti nemu sa ohradzujú Vasil Biľak aj Alexander Dubček, ktorí Husáka nemajú radi a považujú ho za ambiciózneho človeka, ktorý by ich mohol vystriedať. Vyčítali mu napríklad rôzne epizódy za vojny, keď vraj navštívil katyňské hroby. On na Ukrajine bol, ale rok a pol predtým, v septembri 1941, kde tieto hromadné hroby navštívil, a to sa proti nemu potom zneužívalo. Proti nemu sa potom využívali aj disidenti a exil v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch,“ konštatoval ďalej Macháček.

    „Jeho hodnotenie sa potom mení vzhľadom na augustové udalosti roku 1968, keď dovtedy bol Husák stále negatívne hodnotený, že má divnú minulosť, že má nacionalistické sklony a že je protimaďarský. V tom čase potom o pozíciu v Komunistickej strane Slovenska súperí s Vasilom Biľakom. Ten je naopak jednoznačne u Sovietov kladne hodnotený. Po augustových udalostiach ZSSR hľadal náhradné riešenie. Sú určité záznamy, kde je zrejmé, že nadávajú na Biľaka aj ďalších, že sú neschopní, že sa boja ísť do verejného priestoru a schovávajú sa na sovietskom veľvyslanectve v Prahe. A že treba hľadať niekoho iného. Okrem sovietskeho veľvyslanectva tu existovala aj rezidentúra KGB a už dávno pred augustom 1968 tam bolo veľmi rušno, keď sa to začína už koncom roka 1967,“ pokračoval Macháček.

    (Ne)známy agent aj kamoš samotného Brežneva

    Potom sa pochválil. „Čo sa mi podarilo objaviť, je, že tu okrem iného pôsobil rozviedčik Sinicin, čo bola veľmi zaujímavá osoba, ktorá už za vojny spolupracovala na vzťahoch Fínska a Sovietov, keď to tam urovnával, a potom participoval na maďarských udalostiach v roku 1956 ako pravá ruka Jurija Andropova. A potom ho tu máme v šesťdesiatom ôsmom roku! Pri porovnaní udalostí uvidíte určité paralely,“ poznamenal.

    „Mal som možnosť študovať aj súkromný archív Gustáva Husáka, ktorý stále drží jeho rodina. Videl som zápisky Husáka z rokovania s tým Sinicinom. V prípade súkromných archívov treba vyzdvihnúť ich dôležitosť, pretože veľmi obohacujú poznanie a mnoho ľudí ich má ešte pri sebe. Takže môžu vyjsť na povrch ešte veľmi zaujímavé informácie,“ konštatoval významne Macháček.

    V neskorších hodnoteniach je podľa Michala Macháčka Gustáv Husák vedený ako najsilnejšia postava v predsedníctve, skvelý rečník, rétoricky zdatný, „na rozdiel od iných s výhodou, že má vzdelanie z medzivojnového obdobia, keď študoval na prestížnom gymnáziu v Bratislave a absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského“. „Hodnotia ho ako človeka cieľavedomého, ambiciózneho, na druhej strane človeka, ktorý oplýva komplexom strachu, nedôvery a obozretnosti, čo súvisí s tým, že bol deväť rokov vo väzení a potom bol veľmi opatrný na to, čo hovorí a čo robí, a každého druhého podozrieval, že ho chce zosadiť. Čo je však opodstatnené, pretože Vasil Biľak si robil zálusk stáť na čele Komunistickej strany Československa, čo sa mu nakoniec nepodarilo. Aj keď mal taký plán, že by sa Husák potom mohol stať prezidentom a uvoľnil post generálneho tajomníka ústredného výboru. S tým dosť operoval, ale Husák si získal sovietsku podporu a podarilo sa mu kumulovať funkcie. To je neuveriteľné, pretože týmto narušil výklad Poučenia z krízového vývoja, keď bol kritizovaný Novotný za kumuláciu funkcií,“ konštatuje Macháček.

    Ďalší kontroverzný politik bol Miroslav Müller, „ktorý mal na starosti kultúrnu politiku, patril k najprednejším informátorom sovietskej strany a ktorý si ani pred Husákom nedával servítku pred ústa, pretože sa poznal so samotným Leonidom Brežnevom už od začiatku šesťdesiatych rokov, keď trávil kúpeľné pobyty v Karlových Varoch, kde sa zoznámili, a to kamarátstvo potom pretrvávalo“.

    Keď sa naskytne príležitosť…

    K bádateľskej, často veľmi náročnej práci Macháček uvádza: „Treba na týchto materiáloch ďalej pracovať, personálnych spisov je v ruských archívoch mnoho, sú tam osobné fondy Leonida Brežneva aj ďalších predstaviteľov KS ZSSR. Nedávno boli publikované – bohužiaľ bez väčšieho českého ohlasu – Brežnevove denníky,“ posťažoval sa historik. „To je tiež ďalší podklad pátrania a treba do toho ísť a nebáť sa. Pred rokom 1989 bolo veľmi limitované sa k materiálom dostať, ale zase to nebolo úplne vylúčené. V deväťdesiatych rokoch sa to veľmi liberalizovalo a boli veľké možnosti. Napríklad Američania to okamžite využili a urobili si skeny. Bohužiaľ, my sme toto zanedbali a od polovice deväťdesiatych rokov dochádza zase k ,uťahovaniu skrutiek‘, pričom je komplikovanejšie sa k materiálom dostať. Keď som bol v Českej televízii a hovoril som o tom, tak sa na mňa dívali tak trochu s podozrením, ako som sa tam dostal, či nie som ruský agent,“ pousmial sa Macháček a vysvetlil, že k materiálom sa dá dostať vďaka osobným väzbám. „Archívny zákon má výnimku, že sa k tomu môžete dostať 75 rokov po úmrtí príslušného funkcionára a ešte to musí byť schválené komisiami. Je tam však výnimka, keď súhlasia rodinní príslušníci. Mne sa to podarilo vďaka veľkorysosti syna Gustáva Husáka Vladimíra,“ dodal.

    Alexander Dubček a Leonid Iljič Brežnev

    Alexander Dubček a Leonid Iljič Brežnev Zdroj: TASR

    Významný počin prezidenta Zemana

    „Keď bol v novembri minulého roka prezident Zeman v Moskve, tak tam došlo k jednej dôležitej udalosti, ktorá nebola v našom verejnom priestore patrične akcentovaná,“ konštatoval na záver bádateľ Macháček. „Totiž k rokovaniu o vedeckej a kultúrnej spolupráci medzi Ruskou federáciou a Českou republikou a podarilo sa podpísať memorandum o porozumení – to je oficiálny názov – medzi Ústavom medzinárodných vzťahov na našom ministerstve zahraničia a medzi Ústavom medzinárodných vzťahov Moskovského štátneho inštitútu Ministerstva zahraničia RF. To je veľká vec, na ktorú sa bude nadväzovať, bude dochádzať k bilaterálnym rokovaniam, keď boli našimi vedcami vznesené oficiálne žiadosti o materiály v súvislosti s rokmi 1938, 1948, 1968. Za toto treba prezidentovi Zemanovi poďakovať, že nastolil túto otázku, ktorá bola ruskou stranou akceptovaná,“ uviedol autor publikácie o Gustávovi Husákovi s tým, že je to pre budúcnosť veľmi dobrý počin.

    - Reklama -